Desať Božích prikázaní

Deň sviatočný máš svätiť!

Kto si dá tú námahu, aby prikázanie precítil?! Ak sa pozriete na deti i na dospelých ako ľahkovážne zaobchádzajú s prikázaniami svojho Boha, tak každého vážne zmýšľajúceho človeka by sa mala zmocniť hrôza.

Prikázania sa v škole učia a povrchne sa o nich pohovorí. Človek je rád, keď do seba pojal ich znenie a vie o nich podať akú-takú informáciu, ak mu hrozí nebezpečenstvo, že by sa ho na to mohli opýtať. Keď potom vyjde zo školy a vstúpi do praktického života, zabudne čoskoro aj na znenie prikázaní, a tým aj na ich zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje.

On tým v skutočnosti ani nič nevyžaduje, ale s láskou dáva všetkým ľuďom, čo nutne potrebujú! Zo Svetla bolo pozorované, ako veľmi ľudia zblúdili. Tak im Boh ako vychovávateľ verne ukázal cestu, ktorá ich dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha - teda k ich šťastiu; zatiaľ čo jej nenasledovanie musí viesť k nešťastiu a skaze!

Práve preto vlastne nie je správne, ak sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty hmotnosťou, spoznanie ktorej bolo želaním samotného ľudského ducha.

Ale ani táto pekná myšlienka nemá na človeka žiaden účinok. Príliš sa doslova zadebnil vo svojich vlastných myšlienkových pochodoch a nechce vidieť a počuť nič viac okrem toho, čo si sám vybudoval v podobe názorov, ktoré pozliepal zo svojich malých pozemských vedomostí.

Necíti, ako ho hmotnosť unáša ďalej, stále ďalej až po hranicu, kde bude pred ním naposledy stáť buď - alebo, ako to rozhodnutie, ktoré ostane určujúce pre celé jeho bytie, po ktorom bude musieť ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, aby sa mohol ešte raz vrátiť späť, aj keď napokon dospeje k poznaniu. Potom už bude príliš neskoro a prispeje to len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.

Aby človek mohol napriek zblúdeniu ešte v pravý čas dospieť k poznaniu, Boh dal na pomoc ľuďom tretie prikázanie, radu, aby svätili sviatočný deň! Plnením tohto prikázania by sa v každom človeku postupne zrodila túžba ísť za Svetlom a spolu s ňou by sa ukázala aj cesta. Túžba človeka by zmocnela a zhutnila sa do modlitby, ktorá by ho napokon vyniesla nahor k splneniu jeho želaní. Potom by dnes človek vyzeral ináč! Preduchovnený, zrelý pre tú ríšu, ktorá musí prísť.

Počúvajte teda a konajte tak, aby naplnenie prikázaní pripravilo vašu cestu.

Deň sviatočný máš svätiť! Ty! Slová vyjadrujú celkom zreteľné, že ty máš dať posvätenie sviatočnému dňu, musíš ho pre seba urobiť posvätným!

Sviatočný deň je sviatočná chvíľa, keď odpočívaš po práci, ktorú Ti ukladá tvoja púť po zemi. Sviatočnej chvíli, dňu odpočinku však nedávaš posvätenie, ak pritom pestuješ len svoje telo. Ani vtedy nie, keď hľadáš rozptýlenie pri hre, pijatike alebo tanci.

Sviatočná chvíľa Ťa má priviesť k tomu, aby si sa v pokoji pohrúžil do svojho myslenia a cítenia, prehliadol svoj doterajší pozemský život, predovšetkým však uplynulé pracovní dni posledného týždňa a vyvodil z toho užitočné uplatnenie pre svoju budúcnosť. Šesť dni možno vždy ľahko prehodnotiť, lebo čo trvá dlhšie, ľahko sa zabúda.

Dočkáš sa toho, že sa tvoje cítenie pomaly začne vznášať vyššie a ty začneš hľadať Pravdu. Až keď sa staneš skutočným hľadajúcim, bude ti ukázaná i cesta. A tak, ako tu na zemi, putuješ novou, pre teba doposiaľ neznámou cestou len opatrne, skúmavo, tak by si aj na nových duchovných cestách, ktoré sa ti otvoria, mal starostlivo klásť krok za krokom, aby si si vždy udržal pevnú pôdu pod nohami. Skákať nesmieš, pretože potom je nebezpečenstvo pádu väčšie.

Takýmto zmýšľaním a cítením vo sviatočnej chvíli tvojho pozemského bytia nič nestratíš, ale len získaš.

Chodením do kostola nikto nesvätí sviatočnú chvíľu, ak potom súčasne nechce v čase odpočinku porozmýšľať o tom, čo tam počul, aby to správne do seba pojal, a tým žil. Kňaz ti tvoj deň nemôže posvätiť, ak to ty nespravíš sám od seba. Zváž vždy znovu, či vlastný zmysel slova Božieho je vždy v úplnom súlade s tvojim konaním. Takýmto spôsobom potom posvätíš sviatočný deň; lebo získal pokojným pohrúžením ten obsah, pre účel ktorého bol ustanovený.

Každý sviatočný deň sa tak stane míľnikom na tvojej ceste a prepožičia dňom tvojej hrubohmotnej činnosti spätne aj tú hodnotu, ktorú by na dozretie tvojej duše mali mať. Neboli potom prežité zbytočne a ty sa neustále dostávaš vpred.

Svätiť neznamená premárniť. Ak premeškáš svoj čas, ktorý Ti bol poskytnutý na dozrievanie, po obrate svetov, ktorý vás teraz pomaly svojimi lúčmi obopína, je daná už len krátka doba na dobehnutie zameškaného, za predpokladu, že vynaložíte pritom celú svoju silu, ktorá vám ostala.

Sväťte preto deň sviatočný! Či je to vo vašom dome alebo ešte lepšie v prírode, ktorá vám napomôže k tomu, aby ste boli v zmýšľaní i cítení bdelí! Splňte tým prikázanie Pána. Je to pre váš prospech!