Božia milosť

V mnohých náboženstvách sa v spojitosti s učením o odpustení hriechov hovorí aj o Božej milosti, v ktorej vraj Boh „z lásky“ odpustí človeku všetky jeho hriechy – stačí, aby ich úprimne oľutoval a vyspovedal sa. Takýto postoj však zamieňa Božiu lásku za zmäkčilosť a úplne popiera Božiu spravodlivosť. Podľa zákona zvratného pôsobenia sa totiž všetko, dobré či zlé, človeku vráti. Nič nemôže byť odpustené, ale všetko musí byť zaplatené do posledného haliera. Ako sa píše v Biblii, dobrý strom prinesie dobré plody, zlý strom zlé bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo či veríme v niečo iné.

Pozrite, ako vyzerá také „odpúštanie hriechov“ v praxi. Človek pár minút rozmýšľa nad tým, čo urobil, a následne „ľutuje“ svoje činy. Tým považuje celú vec za ukončenú. Vôbec sa nesnaží vyvinúť úsilie, aby sa vnútorne zmenil. Načo. Veď mu bolo povedané, že stačí oľutovať a prípadne sa na znak pokánia odmodliť zopár modlitieb – a Božia milosť má dať všetko do poriadku. Takáto ľútosť je však iba klamlivým utíšením svedomia a nemá žiadny skutočný účinok. Spovednice sú i naďalej plné hriešnikov a človek robí tie isté nemilé veci znovu a znovu, často aj celý život.

Zaužívané ľutovanie hriechov je nefunkčné hlavne preto, lebo človek sa vtedy zaoberá svojimi minulými, hoci i nedávnymi činmi, teda tým, aký bol, nie tým, aký je. Zlé vlastnosti, ktoré ho viedli k nesprávnemu konaniu, a ktoré musia byť odstránené, sú však i naďalej prítomné v ňom samotnom, nie v minulosti. Minulosť je iba spomienkou našej mysle, nie skutočnou realitou, v ktorej by sa dalo niečo precítiť a zmeniť. Preto je človek skoro vždy schopný i naďalej konať rovnako nesprávne, bez ohľadu na to, či uveril v „Božiu milosť“ a vyspovedal sa. Pokiaľ nerieši existujúce zlo v sebe, ale namiesto toho sa zaoberá „mŕtvou“ minulosťou, nemôže uspieť. Zamyslieť sa nad svojimi minulými činmi je dobré iba na to, aby sme vedeli, akí sme, a čo máme v sebe zmeniť v prítomnosti. Prílišné zaoberanie sa minulosťou by nás však odvádzalo od života v prítomnosti, udržiavalo v depresii z toho, akí sme boli kedysi, a tým iba viac zatemňovalo.

Skutočná zmena sa musí odohrať v nás, nie v myšlienkach. Myšlienky ľútosti sú príliš povrchné na to, aby sa dotkli ducha a zmenili niečo na ľudskom charaktere. Ak sa chce človek zmeniť, musí precítiť existujúcu neharmóniu v sebe srdcom. Nestačí, aby vedel, že konal nesprávne – on to nesprávne musí v sebe bezprostredne cítiť. A to až tak naozajstne a hlboko, že už nikdy nebude môcť nič podobné urobiť, lebo sa mu to bude z duše protiviť. Poznanie pravdy o tom, čo spôsobuje nesprávne konanie, musí byť jednoducho silnejšie, ako sladká túžba hrešiť. Iba potom je možné prijať dar Božej milosti.

I keby sľubované odpúšťanie hriechov naozaj fungovalo, stále je tu ešte vážna skutočnosť, na ktorú sa popri spoliehaní na „všetko odpúšťajúcu Božiu Milosť“ často zabúda. Človek neodčinil škodu spôsobenú svojím nesprávnym konaním. A práve to je miesto, kde môže byť uplatnená skutočná Božia Milosť.

Aby sme mohli správne pochopiť, v čom Božia milosť spočíva, je potrebné si uvedomiť existenciu Božích zákonov, ktoré určujú spôsob vzájomného pôsobenia síl vo Stvorení. Podľa jedného z týchto zákonov môžu na seba pôsobiť iba sily rovnakého druhu.

Prejav tohoto zákona v hmotnom svete určite poznáte: do vody nevyvŕtate dieru, údermi kladiva neohnete vzduch, sieťkou na motýle nechytíte rádiové vlny, atď., pretože tieto elementy sú rozdielnej podstaty. Podobne tento zákon platí i v duchovnej oblasti a umožňuje na seba pôsobiť iba silám rovnakého druhu. Tým je vopred vylúčená akákoľvek nespravodlivosť, ku ktorej by dochádzalo pri vzájomnom pôsobení nerovnorodých síl. Vyšší druh by mal totiž vždy úplnú prevahu podobne, ako keby napríklad pri športových podujatiach spolu súperili športovci ľahkej a ťažkej váhy alebo amatérmi s profesionálmi.

Teraz sa pozrime, ako sa tento zákon uplatňuje na ľudskom konaní:

Predstavte si dvoch ľudí, ktorí kedysi dávno úmyselne niekomu ublížili na zdraví. Predpokladajme, že jeden z nich si uvedomil nesprávnosť svojho konania a zmenil sa; ten druhý však nie, a svoje konanie dokonca nazval právom silnejšieho a správnym. Bez ohľadu na to, ako si svoje konanie ospravedlnil, sa mu zlo, ktoré spôsobil, vráti. Okrem bolesti, posmechu okolia a obmedzenia životných možností zmrzačeného treba k dôsledkom ublíženia na zdraví pripočítať aj zhoršenie podmienok pre život rodiny postihnutého. Napríklad jeho deti mohli byť nedostatkom finančných prostriedkov ukrátené o možnosť plnohodnotne prežiť detstvo, získať žiadúce vzdelanie, a to mohlo mať zase ďalšie negatívne dôsledky, ktoré sa pripíšu na účet pôvodcu týchto obmedzení. A podobných so zlým činom súvisiacich negatívnych dôsledkov je viac, než si dokážeme predstaviť. Úroda ľudských skutkov v spätnom účinku býva oveľa väčšia ako to, čo bolo zasadené činmi; podobne, ako keď z horčičného semienka vyrastie niekoľkometrová rastlina a z jej semienok ďalšie a ďalšie.

Ako bude vyzerať u takto vnútorne rozdielnych ľudí spätný účinok ich skutku? Ten, čo videl svoj čin ako nesprávny a zmenil sa k lepšiemu, teraz žiari ľahkými svetlými vibráciami, do ktorých sa v dôsledku jeho predchádzajúceho konania vracajúce sa ťažké a temné vibrácie nemajú ako oprieť. Zlé účinky ho zasiahnu iba v zníženej miere, úmerne tomu, koľko temného zo svojej povahy už odstránil, alebo ho úplne minú, ak v ňom nenájdu nič temného. Na rozdiel od neho človek, ktorý sa nezmenil, bude vracajúcimi sa účinkami svojho niekdajšieho činu zasiahnutý v plnej miere, lebo tieto vracajúce sa temné vibrácie nájdu u neho plnú oporu pre svoje pôsobenie. Účinok bude obrovský a dotyčný zrejme skončí na invalidnom vozíku. Žiaľ, pokiaľ si nedokázal uvedomiť, čo svojím správaním spôsobil, a v bezohľadnom konaní pokračoval i naďalej, musí to, čo spôsobuje iným, prežiť na vlastnej koži.

Zákon rovnorodosti tým, že umožňuje vzájomný stret iba silám rovnakého druhu, chráni ľudí pred zbytočným utrpením. Prečo by mal za minulé činy trpieť človek, ktorý sa už zmenil? Niečo také by predsa neprinieslo žiadny úžitok, ale bolo prejavom nedokonalosti, ktorá je u dokonalých Božích zákonoch vylúčená. Utrpenie je potrebné iba pre zatvrdnutých ľudí, ktorí nie sú schopní spoznať nesprávnosť svojho konania inak ako prežitím spôsobovaného zla na sebe samom.

Pokiaľ je človek pyšný, vypočítavý, sebecký, škodoradostný, alebo uňho prevládajú iné temné vlastnosti, rovnako temne bude vyžarovať aj jeho duchovné telo. Bude sa skladať z ťažkých a hustých vibrácií a niečo naozaj dobré k nemu nebude môcť preniknúť. Naopak, človek, ktorý je štedrý, priateľský, šľachetný, dobroprajný... bude vyžarovať vibrácie jasných, žiarivých farieb, ktoré budú jemné a ľahké. Bude otvorený vplyvom iba rovnako svetlých a krásnych síl a nič temné mu nebude môcť nijako vážne ublížiť. Keby sa takto rozdielni ľudia stretli, asi by nenašli tak ľahko spoločnú reč. Preto v tušení zákona o vzájomnom pôsobení rovnorodého každý vyhľadáva ľudí rovnakého druhu, ako je on sám.

Božia milosť nie je nikdy poskytnutá tomu, kto uznal svoju vinu, oľutoval svoje konanie a chcel sa zmeniť, ale iba tomu, kto sa aj naozaj zmenil. Takého človeka Božia milosť „spozná“ podľa toho, ako vyžaruje. Božia milosť totiž pôsobí v dokonalých Božích zákonoch podľa toho, nakoľko je človek svetlý alebo temný, nie podľa toho, čo si o sebe myslí. Rozmýšľanie o nesprávnom konaní neurobí ducha svetlým, a teda ani nezabráni účinku vracajúcej sa temnej úrody. Iba tam, kde ducha neobklopuje temné vyžarovanie, ale jeho rúcho je očistené, tam sa nemajú do čoho oprieť spätné účinky predchádzajúcich zlých činov a dochádza k „odpusteniu hriechov“.

Tak účinkuje Božia milosť v živote človeka. Aj ten najväčší hriešnik môže vykročiť ku Svetlu bez toho, aby sa musel obávať, že ho rozdrvia spätné účinky jeho minulých činov, i keby boli sebaväčšie. Jedine a iba v tom spočíva Božia milosť – nie v ľubovoľnom odpúšťaní hriechov, za ktoré sa Božia milosť nesprávne považuje.

V súvislosti so zákonmi, v ktorých pôsobí Božia milosť, treba ešte povedať, že tak, ako na jednej strane pomáhajú človeku zvládnuť dôsledky jeho zlých činov (hovorí sa im aj karma), tak to funguje aj naopak. Ak človek duchovne klesne a jeho astrálne telá stemnejú a oťažejú, zabráni tým prejavu vracajúcich sa účinkov svojich niekdajších dobrých činov. Dobré účinky sa nebudú mať ako oprieť do temných vibrácií podobne, ako nemôžu zasiahnuť človeka účinky jeho zlých činov, pokiaľ sa už zmenil k dobrému a vyžaruje svetlejšie.

Zákon rovnorodosti a spätného pôsobenia nás vedie k životu v prítomnosti a Božia milosť je nám daná ako obrovská pomoc na našej ceste ku Svetlu. Nejde o to, čo bolo, ale záleží iba na tom, ako sa správame teraz.

To, akí sme a ako žiarime, sa nedá predstierať alebo získať inak ako poctivou prácou na sebe. Poznanie, že medzi nami a Svetlom nestoja ako prekážka naše minulé, hoci aj tie najhoršie prestúpenia Božích prikázaní, otvára cestu ku Svetlu každému, kto je ochotný spoznať bez priklášľovania to, v čom koná nesprávne, a vynaloží úsilie na zmenu. Božia milosť mu bude pri tom pomáhať.