.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: POZNANIE 

Minulé životy - reinkarnácia


Minulé životy - reinkarnácia

Podľa zákonu zachovania energie nie je možné, aby sa duchovný potenciál človeka oživujúci telo iba tak stratil. Energia nemôže zaniknúť, môže sa iba transformovať – premeniť sa na inú formu. Ako by teda mohol zaniknúť duch, ktorý svojou energiou dokonca oživuje hmotné telo, ktoré po jeho odchode odumiera a vracia do zeme, z ktorej vzišlo, aby mohlo poslúžiť v novej forme ďalšiemu životu. Tomu sa hovorí smrť a takmer všetci pri tom strašne nariekajú. Teda okrem zomrelého ... (ktorý je pohyblivejší a vnímavejší, ako kedykoľvek predtým).

Chyba je v tom, že život človeka je chápaný z nesprávnej strany. Nie sme ľudia, ktorí sa narodia, žijú a napokon zomrú, ale sme to my, veční duchovia, ktorý žijeme na krátku chvíľu v tomto hmotnom tele. Človek si bežne svoje predchádzajúce životy nepamätá, a je to tak dobre. Odvádzalo by to pozornosť z terajšieho života, ktorý je pre náš duchovný vývoj nesmierne dôležitý.

*Reinkarnácia, znovuzrodenie, alebo znovu–narodenie ducha v ľudskom tele, je súčasťou mnohých náboženstiev. Jedná sa o viacnásobné narodenie ducha kvôli potrebe jeho ďalšieho vývoja. Kedysi bola reinkarnácia známa aj medzi ranými kresťanmi, ale na ekumenickom koncile v Konstantinopole v roku 553 bola reinkarnácia zamietnutá a  pravdepodobne boli vyčiarknuté aj príslušné state z cirkevných textov. Stalo sa tak za vlády cisára Justiniána V., ktorý mal väčšiu moc, ako vtedajší pápež Vigilius I. Tým ukončil spory „cirkevných otcov“, ktorí sa čoraz viacej odkláňali od citového vnímania jasných Ježišovych slov a namiesto toho viedli spory o rôzne rozumové výklady Ježišovho posolstva. *(Zdroj: Zentrich, Duchovní slovník vodnářského věku, Reinkarkácia.)

Energia ducha sa vôbec nestráca, ale dokonca sa zachovajú aj všetky vibrácie – vlastnosti, ktoré v sebe počas života človek rozvinul svojimi myšlienkami, slovami a skutkami. Jedná sa o zákon spätného pôsobenia, ktorý sa dá jednoducho vyjadriť slovami: „Čo zaseješ, to zožneš“. Pokiaľ sa duch prežitím mnohých životov rozvinie a stane sa vedomý si svojej duchovnej podstaty, je schopný vrátiť sa naspäť domov, do nebeských svetov. Pokiaľ sa však počas života zaťažil ťažkými vibráciami, tie ho svojou tiažou zastavia v stúpaní za blaženým svetlom v jemu rovnom prostredí a pritiahnu ho časom k ďalšiemu zrodeniu, ako možnosti zbaviť sa sebou stvorených záťaží. A záujem narodiť sa na Zemi je obrovský, veď naša planéta je preľudnená a každú sekundu sa narodia približne traja noví ľudia. Je to preto, že v hmotnom svete sa dajú prežiť veci podstatne ľahšie, ako v silnejšom vyžarovaní astrálnych svetov.

Ak človek chybí napr. v práci, dostane väčšinou ďalšiu, alebo inú možnosť a zdá sa nám to normálne. Ak však dá dobrotivý Stvoriteľ novú šancu človeku, ktorý chybil v živote – mnohí to považujú za neprípustné! Keď zomrie napríklad dieťa, neviem, ako sa vlastne stihne vyvinúť. Ponúkaná teória, že z duší, ktoré zomrú ako malé deti sa stanú anjeli nejako nesedí. Potom by sa mali napríklad Hitler alebo Herodes považovať za dobrodincov. Veď deti, ktoré dali povraždiť, „vďaka“ nim nemohli upadnúť do hriechu a tak stratiť večný život. A oni im ho podľa tejto teórie predsa zabezpečili, dokonca ako anjelskym bytostiam!?!

Keď sa zadívate hlbšie do očí dieťaťa, kým je ešte úplne malé môžete vidieť, že bytosť, ktorá sa nimi pozerá von je – stará, akoby už veľa prežila. Časom táto spomienka pripomínajúca dôvod narodenia odzneje a dieťa začína svoj nový život, akoby tu bolo po prvýkrát. Práve láska, ktorou dieťa býva obdarúvané je silou, ktorá mu umožňuje zvládnuť novú šancu. Keď budete sledovať deti, ktoré sa hrajú, môžete si všimnúť ich povahové vlastnosti – jedno je priateľské, iné bezstarostné, uzavreté, bojazlivé či ufňukané ... Pri sporoch sa jedno snaží presadiť svoje hrubou silou, druhé šikovnosťou a tretie sa pridá na stranu víťaza, kým iné stojí opodiaľ – vyhýbajúc sa sporom. Odkiaľ sa vzali tieto povahové črty dospelého človeka?

Nie je mi ani jasné, ak žijeme iba jeden život, ako si máme vysvetliť Božiu spravodlivosť v prípade, keď sa niekto narodí ako mrzák slobodnej matke na ulici – a niekto v podmienkach s možnosťami rozvoja vnímavým rodičom. Veď podľa teórie jedného života sme sa narodili všetci s čistým kontom, nie? Ak by ale človek v predošlom živote niekoho svojou bezohľadnosťou zmrzačil a nebolo by mu to ani úprimne ľúto a musel by sám prežiť život mrzáka, aby si uvedomil čo vlastne spôsobil – to by bolo iné. Vtedy by bolo možné aj utrpenie vnímať ako účelné.

Aby sa mohol človek plne rozvinúť, rodí sa do rôznych podmienok a v rôznych znameniach, umožňujúcich mu vnímať život z rôznych uhlov pohľadu. Pre plné poznanie je však nutné spoznať obe strany protikladov, čomu sa však snažia mnohí naivne vyhnúť a nútia iných silou peňazí a mocou svojho postavenia prežívať za nich tie nepríjemnejšie stránky života. Mýlia sa však, lebo pred výtvormi svojich skutkov neuniknú. Pokiaľ človek spoznal iba jednu stránku veci, nutne potrebuje spoznať i druhú – aby sa v ňom tieto protiklady spojili do jednoty. Možno v dobách, keď ľudský život trval podstatne dlhšie, bolo možné stať sa vedomým počas jedného života, no dnes je ľudský život veľmi krátky. Niekto sa vo vytváraní svojho vedomia, a tým aj seba samého, činí viacej, iný menej, čo zrejme vyjadruje podobenstvo o semienku, ktoré dalo tridsaťnásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú úrodu.

Človek vlastne neprežíva situácie vnímané ako utrpenie kvôli tomu, čo urobil v minulosti, alebo v minulých životoch, ale preto, že ešte stále má vlastnosti, ktoré sú v disharmónii so zákonmi života a ktoré by pre svoju nevedomosť znovu zopakoval, keby mal k tomu príležitosť. Práve to nechcené ale umožňuje spojiť protiklady do jednoty a nájsť stratenú harmóniu.

Uznanie, že reinkarnácia existuje je dobré, aj keby nebola, lebo vedie človeka k zodpovednosti za svoj život. Človek, ktorý si uvedomuje, že terajším životom formuje svoju ďalšiu existenciu nebude robiť zle, aj keď sa na neho nikto nebude pozerať. Pátranie po minulých životoch je však mrhaním času. Minulosť, hlavne z doby nášho života, najlepšie však posledných dní, ako hovorí tretie prikázanie, má slúžiť na poučenie sa a k zmene terajšieho života, nie k životu v spomienkach.

Knižnica palmových listov

Teóriu viacerých životov potvrdzujú aj mnohé ľudské skúsenosti. Je známe, že niektoré deti poznajú miesto, na ktorom sú po prvýkrát v tomto živote a vedia povedať kadiaľ ísť a kam, čo sa ukáže pri preskúmaní ako pravdivé. Nie je ani zriedkavé, že sa stretnú ľudia, ktorí sa poznajú z minulých životov. Dôkazom existencie minulých životov je aj knižnica palmových listov v Indii, v ktorej sú uložené informácie o terajších i predchádzajúcich životoch veľkého počtu ľudí. Sú tam uložené texty, ktoré sa každých 800 rokov prepisujú na nové listy, aby sa zachovali. História knižnice siaha do minulosti viac ako 5000 rokov a tí, ktorí do nej prídu, dostanú text s presnými údajmi o svojom terajšom živote, minulosti a rady do budúcnosti. Storočia staré texty tak umožňujú pochopiť človeku jeho duchovný vývoj komplexne a správne nasmerovať jeho terajší život.

Náš život ducha v tele je o tom, ako sa správame k iným a k svojmu okoliu, nie o pozícii, ktorú sme dosiahli v „potravinovom reťazci“ a tým, čo materiálne vlastníme, vrátane tela. Nie sme telom z mäsa a kostí riadeným rozumom, obmedzeným na vnímanie zrakom, sluchom, hmatom, čuchom a chuťou, ale nehmotným duchom.

Človek, ako postupne prechádza mnohými životmi, vyvíja sa. Keď sa narodí dieťa s talentom, ktoré chytí nástroj a hneď na ňom hrá, donieslo si svoje hudobné cítenie z predchádzajúceho života. Ľudia radi hovoria: „to sa nenaučíš, s talentom sa musíš narodiť.“ Veci sa majú tak, že s talentom sa nenarodíme dovtedy, pokiaľ ho v sebe nevytvoríme a nenaučíme sa konečne na niečom hrať. Aby sme boli úprimní, v podstate sa ani neučíme, len si spomíname na schopnosti ducha, stvoreného na obraz Boží. Duch ako večný zomrieť nemôže, no môže premárniť možnosť návratu do svetlých svetov, čo sa spomína v náboženských textoch ako vymazanie z knihy života. Je iba na nás, či si uvedomíme, kým skutočne sme, alebo sa budeme venovať svojím vecičkám. Určite sme to však my, kto riadime a vytvárame svoj život a nesieme za naše voľby aj plnú zodpovednosť. A akým smerom kráčame, tam dôjdeme. To je predsa jasné, nie? Alebo nie???


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
počet návštev 2232136 od 1.1.2007