ČLÁNKY: POSLANIE
Duchovná úlohaI. Rozprávková politika – Spájanie protikladovIstotne sa teraz pýtate, čo už len môže mať spoločné politika s rozprávkami. Veď od politika sa žiada, aby bol pragmatický, stál nohami pevne na zemi a bol taktický, čiže má byť presným opakom rozprávkového hrdinu, ktorý víťazí svojím čistým štítom a nekompromisnou vernosťou ideálu. Rozprávky vedia nadchnúť, dať človeku krídla a vieru vo víťazstvo dobra nad zlom - ale patria do sveta snov. V porovnaní s rozprávkami je politika škaredá a všedná - ale určuje náš každodenný život. Možno si poviete, že tieto dva svety sa nikdy nemôžu stretnúť. Kým však nenájdeme bod, v ktorom sa spája svet politiky so svetom rozprávok, budeme stále žiť v zakliatej krajine a čudovať sa, prečo je svet taký zlý. Protikladnosť nášho reálneho života a života, o ktorom snívame, núti k zamysleniu. Buď budeme v tomto dvojakom živote pokračovať a naďalej trpieť, alebo tieto dva svety spojíme a budeme žiť iba jeden skutočný, plnohodnotný život, v ktorom naplníme svoje sny. Aby sme mohli tomuto rozporu v nás porozumieť, pozrime sa na protiklady, ktoré túžia po spojení, v širšom, celosvetovom merítku. Na jednej strane stoja západné krajiny. Sú aktívne, technicky vyspelé, ale duchovne prázdne. V protiklade k nim stoja východné krajiny ako pasívne, technicky zaostalé, ale duchovne bohaté. Na západe neberú ducha vážne. V duchovný svet buď neveria, alebo ak áno, tak len teoreticky. V praxi nie. Američan cestujúci v lietadle sa síce môže formálne hlásiť ku kresťanstvu, ale v skutočnosti sa bojí, že keď lietadlo spadne, tak on prestane existovať. Naopak, je schopný zaplatiť aj 100.000 dolárov, aby po smrti zmrazili jeho telo, lebo verí, že až veda v budúcnosti pokročí, on bude žiť ďalej! Americký človek sotva chápe, čo by to ten duch mal vlastne byť a duchovný svet si predstavuje len nejako technologicky, pozemsky. Na Východe zase neberú vážne hmotu. Ind je schopný rútiť sa v preťaženom nákladiaku s pokazenými brzdami dolu kopcom, lebo má celkom živý pocit, že je nesmrteľný. Hmota je pre neho iba ilúzia, z ktorej hodlá čo najskôr vyvanúť. Duch bez hmoty je ale nekonkrétny a hmota bez ducha neživá. Ak tieto dva svety nespojíme, budeme mať na jednej strane bezduchý život a na strane druhej "duchovno" odtrhnuté od života, čoho výsledkom budú nešťastné ľudské životy. Veď ako vyzerá náš život dnes? Človek sa v práci mení na robota, ktorý podľa naučeného scenára vykonáva svoju prácu a pre zmenu, keď vchádza do kostola, odkladá svoj zdravý rozum. Veda bez vzťahu k vyšším hodnotám sa stáva nebezpečnou a náboženstvo bez reálneho uplatnenia poverou, nemajúc podstatný vplyv na život. Keby však človek pri svojej práci použil intuíciu a možnosti svojho ducha, otvorili by sa mu tak netušené perspektívy. A keby pri náboženskej kázni nevypínal zase svoj mozog, ale usiloval sa aj pochopiť to, čo sa tam hovorí, jeho náboženstvo by konečne za niečo stálo. Veď k čomu je "duchovno", keď ním človek žije iba pár chvíľ v kostole, ale inak plne akceptuje a podporuje materialistický systém hodnôt, ktorý je v rozpore s cítením, svedomím i s jeho náboženstvom? To, čo potrebujeme, nie je boj proti materializmu alebo nepraktickému duchovnu, ale zlúčenie bežného života v hmote s duchovným cítením tak, aby konečne vznikol duchovný život. Západná pologuľa dosiahla obdivuhodné výsledky v ovládnutí vonkajšieho, hmotného sveta, východná v ovládnutí sveta vnútorného. Stačí iba tieto schopnosti spojiť a využiť. Západ má veľkú schopnosť niečo aplikovať hmotne, ale príliš sa nezaoberá nad hlbším významom vecí a často svojou schopnosťou sebe aj iným škodí. Východ zasa prijíma vysoké duchovné pravdy, ale má malú schopnosť ich aplikovať do života, čím upadá. Východ a Západ podvedome cíti, že sa jeden bez druhého nezaobíde. Tak sa Kalifornia v poslednej dobe stala centrom východných náboženstiev a urobila z mystických zážitkov nový výrobný artikel. Japonsko zase povýšilo technický pokrok na nové náboženstvo. Výmenou pozícií medzi najzápadnejšou a najvýchodnejšou časťou sa však udialo iba akési oplodnenie protikladov, nie ich zlúčenie. A samotná zámena extrémov nemá žiadny skutočný význam, lebo niečo hodnotné môže vzniknúť iba spojením rôzností. Pozrime sa na to, aký úžitok má spojenie protikladov napríklad v umení. Pre amerických indiánov sú charakteristické bubny - rytmická hudba takmer bez melódie. Pre Indiu zase ťahavé melódie, pri ktorých sa rytmus nedá poriadne ani identifikovať. Ale čosi také úžasné, ako hudba, kde sú rytmus a melódia plne rozvinuté, mohla vzniknúť iba v Európe, kde sa udialo spojenie zmyslu východu pre melódiu a západu pre rytmus. Priepasť medzi východom a západom cítiť aj v iných oblastiach. Napríklad Hollywoodska kinematografia má perfektne prepracované efekty a technické spracovanie filmov, ale filmové scenáre za efektmi dosť zaostávajú. Na východe ležia hlboké témy ľadom, lebo nemajú vhodné vyjadrenie. Spojenie obsahovej hĺbky východu a technickej schopnosti západu by mohlo priniesť hodnotné filmy, ktoré by určite významne zmenili rebríček hodnôt človeka, a tým aj jeho život. Aj náboženský život by dostal inú hĺbku. Na západe je bežná modlitba, na východe meditácia. Pri modlitbe človek hovorí k Bohu, pri meditácii Ho zase počúva. Na západe je častou chybou, že veriaci sa až zúrivo modlí: "Daj, aby sa stalo", ale či to, o čo žiada je aj správne a v súlade s Božou vôľou, sa pýtať zabúda. Na východe sa v meditácii snažia stíšiť, aby počuli Boha. Pri zriekaní sa seba a svojich činov však zostávajú prijaté pravdy bez úžitku, neaplikované do reálneho života. Modlitba a meditácia patria ale k sebe, lebo iba počúvanie a následné prepracovanie počutého v sebe môže viesť k zmene človeka na duchovne hodnotnejšiu a vedomejšiu bytosť. Je na mieste otázka, ako a kde by sa mali tieto protiklady Východu a Západu spojiť, aby z nich mali úžitok ľudia na celej planéte. No, určite niekde medzi tými dvoma pólmi. Ako určite tušíte, práve stredná Európa je miestom, kde sa udeje toto mystické spojenie protikladov. Že práve Slovensko stojí na rozhraní vplyvu východu a západu ho predurčuje na vysoké poslanie, ktorého naplnenie je nesmierne dôležité pre ďalšiu existenciu našej planéty. Pre Slovensko teda nie je vhodná podsúvaná cesta ekonomicko-materialistického života, ani idea kolektívneho náboženstva, ale jeho vlastná cesta, utvárajúca samostatne vedomého duchovného človeka. II. Duchovná úloha Strednej EurópyMateriálny a technický pokrok je bez vyššieho cieľa sebazničujúci a duchovno odtrhnuté od praktického života neúčelné. Zlúčenie týchto protikladov je možnosťou, ktorá sa ponúka. Hoci dnes nariekame, že nás tlačia dôležité hmotné problémy, a tak duchovno a jeho aplikácia do života musí počkať, úplne ignorujeme fakt, že tieto hmotné problémy sa množia len preto, lebo podceňujeme a zanedbávame duchovné potreby človeka. Naša planéta je ako obrovská loď, ktorou sme sa vydali na dlhú plavbu cez svet hmoty, aby sme sa potom vrátili späť do duchovných sfér. Na rozhraní týchto dvoch svetov nám hrozí obrovské nebezpečenstvo, ale aj obrovská šanca vyvinúť vlastné slobodné ja a vrátiť sa do Svetla ako vedomé duchovné bytosti. Náš cieľ ale dosiahneme iba spojením duchovnej a materiálnej roviny ľudského bytia do vedomého duchovného života. Každý z nás, podobne ako Daidalos a Ikaros v gréckej báji, si musí vlastnoručne zostrojiť krídla (vedomie) a preletieť oceán za svojou slobodou. Nesmie byť ale príliš vysoko, aby slnko nerozpustilo vosk držiaci pohromade perie krídiel, a ani príliš nízko, aby krídla nenavlhli od vodnej pary a neoťaželi; lebo v oboch prípadoch by sme sa zrútili dole a nikdy sa nedostali do cieľa. Keď je človek veľmi blízko svetla, oslepí ho, a ak je príliš veľká tma, nič nie je vidieť. To poukazuje na potrebu vyváženosti duchovného a materiálneho vývoja človeka. Orientálci majú sklon vstupovať do duchovných svetov predčasne, a s málo vyvinutým vedomím sa môžu iba ak rozplynúť v nirváne - teda stratiť vedomie v tlaku silného svetla. Človeku s jednostranným materiálne vyvinutým vedomím zase hrozí duchovná smrť. Preto je pre ľudí taký dôležitý vývin po duchovnej i materiálnej stránke. Nedá sa nevšimnúť si, že západ inklinuje k individualizmu a východ ku kolektivizmu. Východ je síce duchovný, ale iba ako kolektívna duša, pričom jednotlivec je nesamostatný, schopný opakovať iba to, čo mu povedali jeho praotcovia. Západniar je síce samostatný, ale iba v materiálnej rovine. Prišiel čas, aby sa človek stal duchovne vedomým aj samostatne, lebo kolektívne duchovno má sklon k fanatizmu a ošiaľu, a individuálna sloboda jednotlivca v hmotnej rovine je na škodu ľudstva ako celku a vedie k nespravodlivosti a bezpráviu. Sloboda v materiálnej rovine je nezmyselná rovnako ako rovnosť v duchovnej oblasti. Sloboda v materiálnej rovine znamená iba možnosť ozbíjať toho druhého, a duchovná rovnosť je pri rôznej duchovnej úrovni jedincov absurdná; ako keby sme hádzali do jedného vreca Hitlera so sv. Františkom. Rovnosť má zmysel iba v hmotnej rovine, lebo každý človek rovnako potrebuje jesť, spať, či mať strechu nad hlavou, a slobodný môže byť iba duch. To však neznamená, že by sa mal človek odťahovať od materiálno-hospodárskeho života alebo ignorovať život duchovný, ale aby oboje pôsobili na správnom mieste a neprekračovali hranice, v ktorých majú pôsobiť; lebo vtedy, keď dobro pôsobí na mieste, kde nemá, stáva sa zlom. Je deštruktívne, ak duchovné oblasti života riadi niekto iba preto, lebo má peniaze, a určuje, čo sa bude publikovať, aká hudba sa bude hrať a aké televízne programy sa budú prostredníctvom pôžičiek, dotácií a reklám financovať. Keď sa politická alebo ekonomická sféra snaží zasahovať do duchovnej tvorby, umenie začne upadať, stáva sa šedivo-priemerným a už viac neplní svoje poslanie povznášať človeka z priemernosti a nízkosti. Ak má umenie a veda priniesť osoh, nesmie byť sloboda tvorenia obmedzená nízkymi komerčnými cieľmi, ani vtesnávaná do náboženských dogiem. Vplyv západného materializmu a východného duchovna sa prejavil aj v spoločensko-politickej sfére a sformoval sa do kapitalizmu a komunizmu. Kapitalisti vytvárali svoje kádre na princípe majetku a odbornosti, čiže schopnosti majetok vytvárať; bez ohľadu na to, v čo verí, či vôbec v niečo verí, alebo dokonca vyznáva niečo nemorálne. A ako vyberali svoje kádre komunisti? Aby sa niekto dostal na vedúce miesto, nemusel byť majetný a ani odborník, mohol byť dokonca úplne neschopný; stačilo, ak mal ten správny pôvod a bol verný idei. Nie náhodou bola naša krajina začlenená 30 rokov do kapitalistického bloku (1918-1948) a 40 rokov do bloku komunistického (1948-1988). Slovensko stojí na rozhraní východného a západného bloku, schopné vidieť jasne oba protiklady a poznať výhody a nevýhody oboch spoločenských systémov. Práve to ho predurčuje k dôležitej úlohe tieto protiklady spojiť a umožniť tak zrod nového, duchovne vedomého ľudstva. Na druhej strane, zlúčenie materiálna a duchovna je nesmierne dôležité aj pre zachovanie života na našej planéte, ktoré je doterajšou jednostrannosťou vážne ohrozené! Ľudstvo už jednoducho nebude schopné vyriešiť globálne problémy bez toho, aby sa vnútorne zušľachtilo a zmenilo systém svojich hodnôt. Slováci chodia v dnešnej dobe na zárobky do zahraničia; slovenské dievčatá robia slúžky v anglických a nemeckých domácnostiach. A pri tom sa rýchlo učia všetko, čo západná kultúra môže poskytnúť. Vidia nielen naleštené fasády veľkomiest, ale aj to, čo sa skrýva za pozlátkom západného životného štýlu. Podobne ako chodia dnes Slováci do sveta, aj Germáni kedysi slúžili v Ríme len ako ľudia druhej či tretej kategórie, aby potom vybudovali na jeho troskách gotickú Európu. Hoci cieľ Strednej Európy sa dá vyjadriť jednoducho - vniesť duchovno do praktického života, realizácia tejto úlohy nie je až taká ľahká. Nestačí vytvoriť niečo nové hmotne; to by bolo iba pokračovanie v tom, čo vytvoril technicky vyspelý Západ. Ani netreba hľadať nejaké nové duchovné múdrosti; tie sú vplyvom Východu dávno známe. My tie múdrosti musíme uplatniť vo vlastnom živote. Každý jednotlivec sám za seba, lebo kým nebudeme duchovnými individualitami, každý s vlastným, samostatným zmyslom pre Pravdu, Krásu a Dobro, budeme stále len bábkami raz na nitkách jednej, alebo druhej strany! V Strednej Európe má ako medzi dvoma mlynskými kameňmi vzniknúť po prvý raz duchovná individualita, duchovný človek. Iba ak sa nenecháme prevalcovať raz fanatickou ideológiou od východu a druhý raz slepým kapitálom zo západu, potom nájdeme stratenú dôstojnosť a splníme svoje nesmierne dôležité poslanie. III. Duchovná úloha SlovenskaĽudské vedomie je bežne obmedzené jeho rozumovými poznatkami a predstavami, ktoré si vytvoril o sebe a o svete. Keď človek zaspí, spojenie s telesnou schránkou sa oslabuje a uvoľnený ľudský duch prežíva nočnú, duchovnú polovičku svojej bytosti. Keby sa človeku nedovolilo spať, po týždni by umrel. Pokiaľ by však žil vedome aj cez deň, ako niektorí duchovne vyvinutí jedinci, nemusel by pri nočnom odpočinku vôbec spať. Čím je život človeka šedivejší a duchovne prázdnejší, tým viac potrebuje spánok. V skutočnosti nepotrebujeme spať, ale žiť duchom. Človek prežíva vo sne všetko rýchlejšie, živšie a šťavnatejšie, ale nevedome, lebo svoje vedomie o sebe, ktoré si vytvoril doposiaľ iba v hmotnom rozume, zaspaním stratí. Problém je teda ten, že človek si v noci nie je vedomý seba a cez deň je jeho vedomie zase zúžené iba na fyzickú realitu. Aby sme toto racionálne vysvetlenie mohli lepšie chápať, povieme si rozprávku, ktorá nám to umožní aj precítiť: Kedysi dávno zaklial zlý čarodej dievča a chlapca, ktorí boli zasnúbení. Ukrutnosť jeho kliatby bola v tom, že hoci boli obaja stále spolu, nikdy sa nemohli stretnúť. Prečo? Lebo deva sa vždy cez deň premenila na jastraba a mládenec v noci na vlka. On putoval cez deň ako rytier s verným jastrabom na ramene a ona nocou ako dáma s vlkom ochrancom. Len pri východe a západe slnka na okamih zahliadli jeden druhého. Ale keď ona napriahla po ňom ruky, už zatrepotala krídlami ako jastrab a kým ju on pobozkal, našla pri svojich nohách už iba vlka. A tak sa nemohli ako ľudia nikdy stretnúť. Vyslobodil ich až moment zatmenia slnka. Keď sa mesačný a slnečný kotúč prekryl a nastali súčasne deň aj noc, uvideli jeden druhého a spoločne zvíťazili nad mocou čarodejníka. Rozprávka o jastrabej žene a vlčom mužovi nie je príbeh o dvoch samostatných osobách, ale o dvoch poloviciach jednej a tej istej bytosti, ktoré sú si zasľúbené. Jastrab žijúci cez deň symbolizuje nevedomý let ducha, vlk žijúci v noci vedomie pripútané k zemi, a kliatbou je nevedomosť. Denná vedomá časť človeka má užší vzťah k racionálnej ľavej mozgovej hemisfére, nočná podvedomá časť k intuitívnej pravej hemisfére. Podobne je rozdelený svet na vedomú, ale na hmotne obmedzenú západnú pologuľu a na duchovnú, ale iba podvedome cítiacu východnú pologuľu. Podľa toho tieto krajiny vytvárajú aj svoju národnú identitu. Kým západné krajiny majú silné národné povedomie so vzťahom k územiu predkov, východné krajiny svoju identitu skôr iba vyciťujú v duševnej atmosfére národa, lebo ich identita spočíva v nočnej polovičke. A na čom sa zakladá identita Slovenského národa? Územie? Veď národ existoval ešte pred tým, ako na terajšie územie priputoval. Spoločný štát? Slovensko ho má iba od nedávna a predtým bolo vždy v područí niekoho iného. Valaška, kroj? Valašku predsa doniesli valasi z Rumunska a kroje sa dnes už nenosia. Jazyk? Kým napríklad Židia sa neasimilovali ani po tisícoch rokov nikde, Slovák sa asimiluje všade a rýchlo. Všetky Slovenské dediny v Maďarsku zanikli a na Slovensku ich pribúda. Slovák v cudzine rýchlo zabúda na svoje korene a doma dáva každému právo (12 článok ústavy) slobodne rozhodovať o svojej národnosti... Kde je teda identita nášho národa? Slovania prijali dobrovoľne vierozvestcov z Blízkeho východu, ako aj učiteľov hmotnej kultúry zo Západu. Ani v jednom prípade sme sa nebáli, že by sme mohli stratiť vlastnú identitu. Prečo? Lebo tá pre Slováka nespočíva ani v kolektívnej náboženskej tradícii (v ktorej je zakázané myslieť a dovolené len nasledovať), alebo v ateistickom materializme (ktorý dáva prednosť tomu, kto má peniaze, bez ohľadu na jeho charakter), ale v niečom treťom. Kým ostatným národom je ich identita jasná, Slovák sa Slovákom nenarodí, ale musí sa narodiť ešte raz z ducha, aby našiel svoju národnú identitu. Preto Slovensko musí nasledovať volanie vyššieho ja a ísť svojou vlastnou cestou. Nie však nevedome ako doteraz, prostredníctvom detskej emocionality a naivnej viery, ale vedome, cez jasné spoznanie a plnenie svojej duchovnej úlohy. Treba si uvedomiť, že každý národ má svoj čas pôsobenia. Pokiaľ Slovania v minulosti nedali svetu navonok toľko ako hmotne pôsobiace západné krajiny, neznamená to, že nedali nič; lebo oni dávali, ale vnútorne, nočnou polovicou. To, že západ uteká speňažiť nápady, ktoré vznikli na duchovnej úrovni, neznamená, že je to iba ich zásluha. Okrem toho, náš národ sa doposiaľ iba pripravoval na čas, keď budú jeho špecifické vlastnosti potrebné. Preto sme museli čakať, kým románska a germánska kultúra nevydá svoje plody, lebo až na ich základe máme vybudovať ďalšie podlažie duchovného chrámu ľudstva. Ten čas už prichádza. Slovanská kultúra však začne pretvárať viditeľný svet až vtedy, keď sa duchovné vlastnosti stanú súčasťou jej denného vedomia. Väčšina nášho úsilia dnes preto vychádza nazmar. Ešte stále neinvestujeme do kvality človeka, ale do kvantity hmoty. Namiesto toho, aby sme sa naučili ovládať jemnejšie spôsoby ducha, namáhame sa s hmotnými dôsledkami, ktoré by v našom hospodárskom a politickom živote vôbec nemuseli existovať. Nepretrieďujeme klíčky kým sú malé, ale naťahujeme sa so storočnými dubmi, ktoré z nich vyrástli. Nám totiž nestačí robiť iba to, čo robia iní, lebo naša úloha je iného druhu. Preto majú Slovania teraz taký ťažký osud, lebo neplnia svoje úlohy, ale cudzie. Nechajme Američanov nech sa pýšia vysokou životnou úrovňou, tým, že majú najviac právnikov, policajtov, lekárov a dolárov preinvestovaných v rôznych službách na jedného obyvateľa a že toho najviac zjedia a spotrebujú. My budeme mať najmenej policajtov, lebo ľudia budú poctiví; najmenej lekárov, lebo ľudia budú zdraví; najmenšiu justíciu, lebo ľudia budú mať vlastný zmysel pre spravodlivosť; najmenej úradníkov, lebo budeme sami v sebe vedieť, čo a ako robiť; menej vyrobíme, lebo menej vyplytváme a vzdáme sa rôznych pseudo-potrieb. Musíme sa doslovne naučiť nahrádzať hmotné inštitúcie cnosťami. Čas nových hodnôt, ktorý prichádza, sa už nezaobíde bez vnútornej zmeny človeka. Starý človek musí zomrieť, aby sa narodil človek nový, ktorý sa nebude riadiť rozumom, obmedzeným na hmotu, ale duchom, ktorým vo svojej podstate je, využívajúc rozum iba ako dobrého pomocníka. Pre náš národ veta "Kto stratí svoj život pre mňa, ten ho nájde" nebude iba náboženskou teóriou, ale každodenným zomieraním, obetovaním seba na oltári a pretváraním hmotného ega na duchovné ja. Taká je naša duchovná úloha. Prvé kroky na ceste vnútornej premeny budú možno ťažšie, ale postupne, ako sa naučíme trpezlivo odkladať jednu starú vlastnosť za druhou, každý krok na ceste vnútornej premeny bude ľahší. Kedykoľvek dokážeme udržať v náročnej situácii duševnú rovnováhu a premeniť určité množstvo negatívnych emócií na skutočnú lásku, naše vnútro sa preteplí a zjasní. Budeme sa cítiť ako človek, ktorý kedysi stratil pamäť a až teraz si spomenul kým v skutočnosti je. Už viac nebudeme môcť zabudnúť na krásu, ktorú budeme schopní čoraz jasnejšie vyciťovať. Vnútorná radosť a ľahkosť bude bohatou odmenou vysoko prevyšujúcou vynaloženú prácu, s ktorou budeme v nadobudnutej istote kráčať ďalej na ceste netušených možností, ktoré sa tak ľudstvu otvoria. Prajeme vám preto jasnosť mysle pri rozhodnutí rázne a nebojácne odhodiť bremená, ktoré vás tlačia k zemi. |