.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: PRAKTICKÉ 

Ako sa dohodnúť so zvieratami


Ako sa dohodnúť so zvieratami

Budú to už asi tri roky, čo som zažil prvý z týchto príbehov s mravcami. Boli prázdniny a nádherný slnečný deň na vidieku. V jednej chvíli sme si s mamkou uvedomili, že máme v kuchyni akosi veľa mravcov. Keďže nie je bežným zvykom trpieť v domácnosti takýchto hostí, chceli sme sa ich zbaviť. Mamka ich zabíjala, a ja s trochu väčšou „láskou“, som im poskytol návnadu – kvapku medu. Keď sa zhromaždili okolo nej v dostatočnom množstve, zobral som vysávač a povysával som ich. Lenže táto stratégia nepomáhala. Tiež som si uvedomil, že svojím spôsobom ich zabíjam tiež. Prišlo mi ich ľúto. Zdalo sa mi dokonca, že ich tam bolo viac ako predtým. Po pár dňoch som sa nad nich sklonil a s láskavým citom som sa im v duchu prihovoril: „Mravčekovia moji, nehodí sa nám, že pobehujete po našej kuchyni. Toto je náš domček. Pozrite sa, ako je vonku krásne, prosím vás, choďte vonku a v prírode si urobte domček, tam si hľadajte obživu.“

O dva–tri dni na to sme s úsmevom a radosťou pozorovali ako za sebou po plávajúcej podlahe pochoduje rad mravcov z kuchyne cez halu a chodbu niekam von z domu. Odvtedy sa v kuchyni neobjavili.

Asi o rok na to, opäť v lete, som kráčal v jedno svieže ráno úzkym chodníkom okolo mestského lesíka do práce. Cez chodník prechádzali lesné mravce do susediacej záhrady zbierať svoju potravu. Keď som sa vracal poobede z práce, všimol som si, že na onom mieste leží veľa mŕtvych a zranených mravčekov, ktorých zbierali a odnášali ich druhovia. Došlo mi, že to asi po nich šliapali a nechtiac ich zabíjali ľudia chodiaci nevedome po chodníku. Prišlo mi týchto mravčekov ľúto, a tak som si k nim čupol a opäť som k nim s citom v duchu prehovoril: „Mravčekovia maličkí, nájdite si iné miesto, kadiaľ budete chodiť zbierať potravu. Mnoho ľudí, ktorí tadeto chodia, nie sú bdelí, nevedome po vás šliapu a nechtiac vás zabíjajú. Oni to nerobia úmyselne, len sú myšlienkami neprítomní, nevnímajú kade a ako chodia. Mám vás veľmi rád, prosím, poslúchnite moju radu...“

Chodím týmto chodníčkom pravidelne, ale odvtedy som cezeň lesných mravcov prechádzať nevidel.

O niekoľko mesiacov som sa oženil a presťahoval ku svojej milej manželke do mestského tehlového bytu na prízemí. Na jar toho roku sme s manželkou zbadali, že nám do kuchyne chodia mravce a vyberajú odpadkový kôš, chodia po kuchynskej linke a skrinkách s potravinami. Trochu pyšne, namyslene a rozumovo arogantne som k mravcom prehovoril asi takto: „Počujte mravce, to čo je tu? Kto vám dovolil sem prísť..? Už aj sa practe! Už nech vás tu nevidím!“ Prešlo niekoľko dní. Čo myslíte, ako reagovali mravčekovia? Nijako. Veselo si vykračovali po byte, kade sa im zachcelo. Ako by ani nepočuli, čo som im hovoril. Snažil som sa pochopiť prečo ma dvakrát počúvli, a teraz na tretíkrát nechceli. Prišiel som na to, že dvakrát som k nim hovoril s láskou, s úsilím o ich dobro, ale tretíkrát chladným rozumom, bez citu. Zahanbil som sa. Vzchopil som sa a s láskou, ale prísne, som im vysvetlil: „Mravčekovia, nehodí sa nám, aby ste chodili do našej kuchyne a po byte. Prosím vás, opustite náš byt. Dal som im ultimátum jeden týždeň s tým, že ak neodídu, tak chtiac-nechtiac proti nim zakročím. V tom čase som mal veľa spoločenských povinností a nemal som čas sa venovať mravcom. Len som evidoval, že prešlo sedem dní, osem, deväť... a mravčekovia sú ešte stále v kuchyni. Už už som sa zberal, že proti nim zakročím, ale asi od dvanásteho dňa sa u nás v byte už neukázali.

O pár týždňov na to som bol s neterou na detskom ihrisku. Všimol som si päť až šesť ročných chlapcov, ako skáču po chodníku a lejú naň vodu. Pozerám sa lepšie a čo nevidím - deti sa pokúšajú zlikvidovať mravčekov, ktorí vychádzajú z diery v chodníku. Mali pod ním svoj domček. Prišiel som k nim. V hlúčiku asi piatich detí som vyrozprával moje tri zážitky s mravčekami. „Ujo, ujo vy si vymýšľate, neverím vám,“ povedal jeden chlapček. Vysvetlil som im, že kto neverí, ten sa nebude vedieť dorozumieť so zvieratkami. My ľudia sme viac ako zvieratká. Sme schopní zhovárať sa so zvieratkami prostredníctvom svojej lásky k nim. Hovoril som im: „Ak s citom poprosíme mravčekov, presťahujú sa z domčeka pod chodníkom na iné miesto.“ Okrem jedného mi všetci uverili, a prestali škodiť mravčekom. Rozišli sme sa. O dva týždne som bol opäť na tomto ihrisku a jedno dievčatko, ktoré vtedy počúvalo moje príbehy, hovorí: „Ujo, pozrite sa, tie mravčeky sa spod chodníka presťahovali, už tam nie sú...“

Vitomír

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3500464 od 1.1.2007