Nepite to víno

Kým je človek dieťaťom, dokáže ešte vidieť a cítiť všetko okolo seba jasne a neskalene. Pod ťarchou naučených vedomostí a podsunutých názorov sa síce čistý obraz skriví, ale predsa, pokiaľ je mladý, dokáže ešte stále rozpoznať pravé od predstieraného. Ešte stále si dokáže byť vedomý tej úžasnej sily života, ktorá ním tečie. Keď sa však zaradí do života, veci sa postupne menia a s človekom to ide nebadane dolu vodou. Všeobecne konzumný spôsob života ubíja postupne jeho ducha a jas života sa nebadane vytráca z jeho dní. Po pár rokoch zostáva len smiešna náhrada za život, ktorá pokrivkáva na barličkách alkoholu, drog, televízie a iných vytváračov zdanlivej pohody. V zhone za materiálnym sa ľudský duch vysilí, pohodlným náboženstvom uspáva, a zostáva pripútaný k zemi, neschopný vzlietnuť k nebeským výšinám. A pritom je mu všetko dané iba preto, aby mohol duchovne dozrieť a našiel cestu domov, do duchovných svetov. Aby naplnil svojho ducha láskou, prejasnil svoju bytosť a očistil sa od nízkeho. Namiesto toho sa tu však skoro každý iba viac zašpiní, zaťaží ďalšími vinami, a ešte viac spúta zlozvykmi a prízemnými túžbami. Život na Zemi tak prestáva plniť svoj účel. Tento stav ale nebude trvať večne...

Dnešný svet sa podobá filmu, v ktorom kráľ pozval šľachtu na hostinu. Všetko bolo vyzdobené, stoly sa prehýbali jedlom a hudba lákala k zábave a zabudnutiu na všedné starosti a problémy. "Drahí hostia, zdvihnite čaše na počesť kráľa! Zabávajte sa do sýtosti..." ozýva sa priestrannou sálou. A šľachta sa baví výborne.

Keď bola zábava v plnom prúde a ubudlo aj z hojnej zásoby chutného kráľovského vína, šľachtičná, ktorá bola doposiaľ stredobodom pozornosti, sa nenápadne stiahla do ústrania a vyhľadala svojho syna. Ten sa zabával s veselou spoločnosťou mladých šľachticov a kontes a hoci mal svoju matku veľmi rád, tento raz nemal pochopenie pre jej nezvyčajnú naliehavosť, s akou ho žiadala o rozhovor.

"Matka, tento rozhovor má čas - dnes nie je dôležité nič, iba zábava. Tak ju užívaj aj ty plnými dúškami," bránil sa jej vážnosti syn, ktorému sa veľmi do rozhovoru s matkou nechcelo. Keď sa však nedala odbiť, nasledoval ju do jednej z vedľajších miestností. Matka sa najskôr uistila, že v miestnosti nikto nie je a nemôže ich počuť, a až potom tichým zastretým hlasom prehovorila k synovi.

"Vieš, táto zábava je poriadaná z vôle kráľa a ja som dostala za úlohu všetko zorganizovať... tu máš, vypi to," podáva synovi malú fľaštičku. "Ale nechaj polovicu aj mne!"

"Čo je to?" pýta sa syn a odsúva fľaštičku s nedôverou nabok.

"Nepýtaj sa, nechci vedieť! Vypi to, a všetko bude dobré - pre teba i pre mňa."

Syn však odmieta a matka chtiac-nechtiac musí s pravdou von. "Vieš, dostala som od kráľa zvláštnu dôveru. Doba je neľahká a hrozia vzbury. Preto sa koná táto oslava na príkaz kráľa a... víno, ktoré všetci pijú...

"Matka, čo je s tým vínom?"

"Je... otrávené. Mám však protijed, pi, je ho dosť pre teba i pre mňa."

"Čo? Veď to nie je možné. Čo si to len urobila... Matka! Ako si len mohla! Vraj aby som sa zachránil..." Matka mu opäť podáva vzácnu tekutinu...

"Ale čo moji priatelia? Bude dosť protijedu aj pre nich?"

Matka povedala nemým pohybom hlavy nie a hľadela synovi do očí.

"Nie, to nemôžem urobiť. Keď zomrú oni, zomriem aj ja. Priatelia! Veď môj život sú oni a bez nich svet stráca zmysel. Radšej zomriem s nimi, ako aby som žil ďalej ako mŕtvy." Vstávajúc pozrie na matku, túžiac uveriť, že to všetko je len sen. Jej prázdny pohľad však berie každú nádej.

"Nebudem piť z tohto jedu. Nestojím o otrávený život," hovorí a ráznym pohybom odsúva fľaštičku od seba. "Zostanem s tými, ktorých milujem až do konca, nech je akýkoľvek."

S tými slovami odchádza. A matka? Uvedomujúc si svoj hrozný čin, nemá silu odlúčiť sa od syna a vypiť vzácnu tekutinu sama...

Zábava ale pokračuje ďalej a šľachta bezstarostne užíva všetko, čo sa jej ponúka. Veď načo si robiť starosti - dnes predsa nie je nič dôležité, iba zábava. Ešte je veľa jedla, ktoré treba okúsiť, veľa okamihov, ktoré treba zažiť a vína, ktoré treba vypiť. Áno, treba sa vznášať vo víre tanca, využiť čas, kým je človek mladý a plný síl.

Účinky jedu však nenechávajú na seba dlho čakať. Najskôr jeden, potom druhý vraští tvár pod zvyšujúcou sa nevoľnosťou. Ostatní na to však nedbajú a zdá sa, že zábavu nedokáže nič zastaviť. Keď však počet bedákajúcich pribúda a aj ostatní pociťujú tú zvláštnu nevoľnosť, začínajú brať príznaky tých, ktorými už lomcujú prvé kŕče, vážne. Až teraz sa začínajú pýtať, čo sa skrýva za tou štedrou hostinou, na ktorú boli pozvaní. Prípitok na počesť kráľa... Vraj na zdravie treba piť do dna! Pravda však neprináša vyslobodenie. Zdesene vylievajú nedopité poháre a uvedomujú si tú strašnú a neodvratnú pravdu: je neskoro!

Aká to náhla zmena. Kam sa zrazu podela tá bezstarostnosť a radosť hodovníkov? Namiesto smiechu počuť vzlyky, bezstarostnosť sa zmenila na výčitky svedomia a radosť, tú bezbrehú radosť nahradila bolesť, ktorá skončí strašnou smrťou. Zrazu je čas na otázky, ktoré boli v pohodlnosti ponechané nezodpovedané - je však už neskoro. Smrť sa neodvratne blíži a potom... To potom neodvratne príde a nepomôže žiadna výhovorka.

My máme ešte čas. Ešte stále sa dá, veď sme ešte úplne nezleniveli a neotupeli. Ešte stále môžeme inak, ešte môžeme vrátiť lásku do našich životov. Nepremárnime prosím tento drahocenný čas lacnou zábavou, z ktorej iba bolí hlava, a vytriezvenie je kruté. Varujem vás, nepite to víno. Je otrávené!