Pôvod človeka

Človek je bytosť, ktorá sa skladá z dvoch častí: z nesmrteľného ducha a smrteľného tela. Ľudské telo pochádza ako dar od matky Zeme a duch je darom Boha Otca. Jednej časti venujeme prehnane veľkú pozornosť, no o druhú sa takmer vôbec nestaráme a mnohokrát ani nevieme, že ju máme. Hovorí sa však, že bližšia je košeľa ako kabát.

Naša planéta vznikla evolučným vývojom - postupne. V hmlovinách vznikajú a odtiaľ sa rozptyľujú vesmírom milióny sĺnc. Keď ich vidíme na nočnej oblohe, nazývame ich hviezdami. Na dlhej púti vesmírom sa aj okolo toho nášho Slnka vytvorili z hviezdneho prachu planéty. Trvalo milióny rokov, než bola Zem schopná zrodiť život. Ten vznikol najskôr vo vodách, až potom vystúpil na pevninu a postupne ju obýval. Za dlhé tisícročia sa vyvinuli rozmanité druhy živočíchov a státisíce rôznych rastlín. Vďaka ich prispôsobeniu rôznym klimatickým podmienkam dostala každá oblasť svojský a neopakovateľný vzhľad. To všetko sa však nestalo iba tak samo od seba, ale aj tú najmenšiu kvetinku niekto vytvoril. A práca na tomto diele trvala celé veky.

Keď sa medzi živočíchmi vyvinulo zviera, ktoré malo dostatočne dokonalé telo pre človeka, nadišiel čas, aby ho mohol prevziať ľudský duch. Ten sa naučil zverenú telesnú schránku ovládať svojou vôľou a starať sa o ňu. Postupom času sa telo opice pôsobením ľudského ducha vystrelo, opeknelo a pretvorilo sa do jemnejšej podoby. Tak vzniklo telo človeka.

Aby sme mohli vysvetliť pôvod ducha človeka, pokúsme sa opísať aspoň obrazne Božie stvorenie. Je ďaleko väčšie, než si človek dokáže vôbec predstaviť. Hmotný vesmír je iba nepatrnou časťou na okraji stvorenia, ktoré má nespočetné množstvo úrovní, a prechod medzi nimi je obrovský; neviem, či ho môžeme porovnať so zmenou teploty pri prechode zo Zeme na Slnko. A každá ďalšia úroveň obsahujúca celé svety je znovu nádhernejšia a Božie vyžarovanie omnoho silnejšie. Boh je pritom neporovnateľne väčší než jeho stvorenie. Môžeme ho prirovnať k maliarovi a stvorenie k obrazu, ktorý namaľoval. A maliar je predsa viac než jeho obraz. Láska, ktorá z neho vyžaruje, vytvára a neustále vyživuje celé stvorenie. Z nej sú ako prvé v božskej sfére sformované bytosti, ktoré sú Bohu najbližšie. Božie vyžarovanie sa vzďaľovaním ochladzuje a umožňuje tak vznik ďalších foriem bytia, ktoré by inak v takých silných vibráciách existovať nemohli. Z neho sú sformované v duchovnej sfére praduchovné a po ďalšom ochladení ďalšie a ďalšie duchovné bytosti, pričom sa vyžarovanie znovu a znovu ochladzuje. Tak vznikajú ďalšie úrovne bytia a celé anjelské svety. Všetky tieto bytosti sú sformované ako dokonalé a seba-vedomé. No vyžarovanie je aj po mnohonásobnom ochladení ešte stále silné a dáva možnosť vzniku ďalšieho života. A to je miesto pôvodu ľudského ducha, ktorý nebol stvorený, ale dostal možnosť vyvinúť sa. Každá duchovná iskra, ktorá sa chcela stať seba-vedomou, dostala od Stvoriteľa duchovné telo, a tým z nej vznikla samostatná bytosť. Hoci duchovná iskra niesla v sebe plné poznanie a dokonalosť, bytosť, ktorá z nej vznikla, bola nevedomá, pretože vlastne sama ešte nič neprežila, a teda ani nič o svojej dokonalosti nevedela.

Aby ľudskí duchovia mohli vyvinúť svoje vedomie, musia zostúpiť až do hmotného sveta, utvoreného schladením vyžarovania samotného stvorenia. Pri prechode každou úrovňou si ľudská duša oblieka ďalšie telo, ktoré jej umožňuje pobyt v novom prostredí. Dnes sa dajú tie najhrubšie aj fotografovať; hovorí sa im astrálne telá a ich vyžarovaniu aura. Podľa toho, čo ľudského ducha priťahuje a čo by chcel prežiť, vyberá si rodičov, ktorí mu na tento účel najviac vyhovujú. Deje sa tak asi v polovici tehotenstva, keď duch vstupuje do hmotného tela. Ako dieťa sa ho učí ovládať svojou vôľou a postupne poznávať svet okolo seba. Keď dospeje, otvorí sa v ňom duchovná sila a jeho život sa začína naplno.

Prežitím rôznych situácií v hmotnom svete sa človek duchovne uvedomuje a vlastne sa vytvára. Stáva sa tým, čo prežitím spoznal. Aby to bolo možné, jednota je v hmotnom svete rozdelená do duality protikladov: radosť - smútok, šťastie - nešťastie, dobro - zlo, teplo - zima, veľa - málo... Pre celkové poznanie je nutné spoznať obidva protiklady. Ako by sme si inak uvedomili, že sa nám darí, keby sme nepoznali aké to je, keď sa nám nedarí? Alebo, ako by sme vedeli, čo je pekné, keby sme nepoznali škaredé? Hĺbka nášho smiechu je tak hĺbkou najväčšieho prežitého smútku, bez ktorého by bol náš smiech plytký. Prežívame ublíženia, aby sme sa naučili odpúšťať, poznávame nedostatok, aby sme sa naučili vďake za dostatok... Tým sa vlastne stávame schopnými cítiť a duchovne sa prebúdzame.

Rozdiel medzi duchom a telom je podobný hráčovi a postavičke v počítačovej hre, za ktorú hráč hrá. Keď postavička zomrie, hráč zostáva a nezomiera. Naopak, stáva sa bohatším o poznanie, ktoré v hre získal. Náš život je podobný takejto hre. Každodenne prechádzame rôznymi „levelmi“ - situáciami rôznej náročnosti, a ich zvládnutie nám pridáva alebo uberá na sile. Čím viac „bodov“ získame, tým viac narastá aj naša schopnosť zvládať ťažšie situácie.

Kto má, tomu bude pridané, a kto nemá, tomu sa zoberie aj to málo, čo má. Ak sa človek duchovne neuvedomí a bude sa stotožňovať iba s hmotným telom a rozumovým poznaním, a jeho chcenia budú zamerané iba na materiálnu rovinu, zostane pripútaný k hmotnému svetu. A pokiaľ nevie nič o svojom duchu (ktorým v skutočnosti je), je duchovne slepý a hluchý, neschopný návratu do svetlých výšin. Nič pritom nezaváži, keby mal aj tri vysoké školy a bol uznávaným odborníkom. Tieto naučené vedomosti sa strácajú smrťou tela, lebo sú viazané na hmotný rozum. Zostáva iba to, čo človek precítil a prežil duchom.

Nebuďme podobní človeku, ktorý odišiel na drahé školenie získať potrebné vedomosti a v lacnej zábave zabudol na účel svojho pobytu a aj na svoj domov, a nikdy sa nevrátil. Lebo s domovom ľudského ducha sa nedajú porovnať ani poklady celého sveta. Prosím, nepredstavujte si duchovný svet príliš pozemsky, ako nejaké nebo, kde nebudete robiť nič, iba sedieť na nejakom oblaku a popíjať nektár nesmrteľnosti a radovať sa pri tom s oživlou rodinou a známymi. To je smiešne. Teraz žijeme v trojrozmernom alebo 3-dimenzionálnom svete o výške, šírke a hĺbke. Štvrtou dimenziou je čas. Vo svete vyššej dimenzie však čas neexistuje a minulosť i budúcnosť je obsiahnutá súčasne v prítomnosti. Vo svete ešte vyššej dimenzie bytia neexistuje ani čas, ani priestor, hoci jedno aj druhé je neprejavene prítomné vo všeobsahujúcej jednote. Pôvod ľudského ducha je však ešte vo vyšších dimenziách, ktoré nie je možné ľudskou rečou opísať. Pritom platí, že každá vyššia úroveň je omnoho dokonalejšia a neporovnateľne vyššieho druhu. Ak vám tieto slová nič nehovoria, určite porozumiete, keď si rozdiel medzi dimenziami vyjadríme na nižšej úrovni. Porovnajme náš trojrozmerný svet so svetom dvojrozmerným, ktorý má iba výšku a šírku. Je ako obrázok - má iba plochu. Nakreslenej postavičke v tomto dvojrozmernom svete môžete vysvetľovať čo len chcete, nikdy vás nepochopí. Podobne aj ľudský trojrozmerný rozum nedokáže pochopiť viacrozmerný svet ducha. Ten sa dá iba vyciťovať duchom, čo je človeku oveľa bližšie, hoci na to asi zabudol. Uznajme teda svoju rozumovú obmedzenosť, zbavme sa všetkých naivných predstáv a začnime konečne žiť vedome ako duchovia, ktorými sme.