Náboženstvo a mýty

Ak chce ľudstvo splniť svoje duchovné poslanie, malo by najskôr odstrániť mýty zo svojho náboženstva, lebo povery a mýty budú človeku asi sotva užitočné. Nebezpečné na mýtoch v náboženstve ja najmä to, že sú považované za pravdivé. Zakorenené mýty však robia vieru povrchnou a plytkou, sú dôvodom vlažnosti a pokrytectva a brzdia skutočný duchovný život. Mnohé mýty nemajú žiadnu spojitosť s Ježišovým učením, alebo sú dokonca v rozpore so Svätým Písmom.

1. Mýtus: Cirkev je svätá.

Svätý a dokonalý je iba Boh. Cirkev je spoločenstvo ľudí, a ľudia sú nedokonalí. Cirkevná vrchnosť často konala počas svojej histórie skutky, ktoré boli v protiklade s Ježišovým posolstvom Lásky, ako napríklad inkvizícia a križiacke výpravy, čo dokazuje, že svätá v žiadnom prípade nebola a nie je. Ich nedokonalosťou je samozrejme ovplyvnené aj učenie, ktoré hlása - preto je plné mýtov a vedie človeka skôr k modlárstvu, ako k duchovnému vývoju. Pochopenie tohoto faktu môže prispieť k zníženiu fanatizmu a pýchy tých, ktorí si navrávajú, že cirkev zaručuje spásu.

2. Mýtus: Pápež je neomylný.

Neomylnosť pápeža a jeho "božský" pôvod vyhlásil pápež Štefan VI. až koncom deviateho storočia. Tento mýtus z temného obdobia o autoritatívnom postavení pápeža sa dodnes udržuje slovami z Biblie: "Peter, ty si skala, a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu." Tieto slová však boli povedané Petrovi, nikomu inému. Je dokonca známe, že apoštol Peter, ktorý sa za neomylného nevyhlasoval, žiadneho pápeža neurčil. Ešte zvláštnejšie však je, že k slovám určeným tomu istému Petrovi, ktoré sú napísané hneď na nasledujúcej strane Biblie, sa cirkev už nehlási: "Choď odo mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské." Priznanie omylnosti cirkvi a pápeža by mohlo prispieť k samostatnosti uvažovania veriacich a k vzniku duchovných individualít, nie k slepému bezduchému nasledovaniu.

3. Mýtus: Cirkev odpúšťa hriechy.

Toto pohodlné riešenie zbavenia sa hriechov a vlastnej zodpovednosti dodnes zaručuje cirkvi ľahké získanie členov. Hlavne, keď okrem svojho monopolu na odpustenie hriechov neponecháva človeku okrem zatratenia žiadnu inú možnosť. Spoveď a následné odpustenie hriechov, podobne ako predávanie odpustkov bolo zavedené až v stredoveku. Nejedná sa teda o zdedenú moc odpúšťať hriechy, ktorú dostali osobne apoštolovia, a ktorá sa navyše zdediť ani nedá. Odstránenie tohoto klamstva bude viesť ľudí k väčšej zodpovednosti za svoje činy a k menšiemu prekračovaniu Božích prikázaní.

4. Mýtus: Sme počatí v dedičnom hriechu.

Podľa tohoto mýtu je každý človek hriešny už iba tým, že sa narodil. To však popiera spravodlivosť, lebo hriech môže vzniknúť iba zlým činom, čo u novorodenca akosi neprichádza do úvahy. Človek ale trpí vždy iba za vlastné hriechy, nie za cudzie.

Keď si uvedomíte, že všetko živé v prírode vzniká plodením, tak tento nehorázny mýtus vyhlasuje Stvoriteľa za najväčšieho hriešnika! Dedičný hriech je však niečo úplne iné - sú to práve mýty, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie, a ktorými trpí každá nová generácia, ktorá musí nasledovať dogmu a udusiť v sebe túžbu po pravde. Dedičný hriech je práve život v rozume a v názoroch, ktoré zatemňujú cit ducha. Ukončenie hriešnej predstavy o telesnom styku by mohlo odstrániť sebaobviňovanie z prirodzeného a umožniť tak nájsť hriešnosť v neprirodzených rozumových špekuláciách, v ktorých sa skutočne ukrýva. (Aby sa predišlo nedorozumeniu - nezdravo vystupňovaná túžba po sexe a telesný styk tam, kde vládne skutočná láska, sú úplne odlišné veci.)

5. Mýtus: Krstom sa zmýva dedičný hriech.

Prvý krstil vodou Ján. Ponorenie pod hladinu vody symbolizovalo pochovanie tela pod zem, ukončenie života "starého človeka" a zrod človeka nového. Preto krstil iba dospelých, lebo k takému činu je potrebné vedomé rozhodnutie. Ján dokonca odmietal krstiť tých, ktorí svoju zmenu nemysleli naozaj úprimne, čo je pri krstení malých detí, ako sa to deje dnes, vylúčené. Krst tak stratil svoj pôvodný účel a zobral človeku Bohom darovanú slobodu, lebo ho bez možnosti vlastného rozhodnutia pripútava už v detstve k určitému náboženskému hnutiu. Odstránenie predčasných krstov by človeku vrátilo slobodu a krstu silu, ktorá mu má v jeho duchovnom snažení pomôcť.

6. Mýtus: Spoveď zmieruje človeka s Bohom.

"Vyznajte svoje hriechy a už viacej nehrešte." Ježišove slová ukazujú, že vyznanie hriechov bola jednorázová záležitosť. Ani v Biblii sa o potrebe opakovaného, tobôž pravidelného spovedania nikde nepíše. Povinnú spoveď zaviedla cirkev až v neskoršej dobe ako spôsob získavania informácií. Znalosti o činoch každého človeka dali cirkvi neobmedzenú moc. Keď aj muž neprezradil svoje zámery sám, stačilo vyspovedať pod hrozbou zatratenia jeho manželku.

V Biblii sa píše, že v nebeskom kráľovstve sú tí, ktorí oprali svoje rúcha - nie že by to urobil niekto za nich. Človek musí sám očistiť to, čo spôsobil, ak chce dôjsť k odpusteniu. Pár minút farárom určených modlitieb za vymenovanie hriechov nezmaže zlú vlastnosť - to sa dá iba prácou na sebe. Koniec spovediam by znamenalo ukončenie zautomatizovaného hádzania hriechov na Ježišove plecia a konečne motivovalo ľudí svoje zlé vlastnosti odstraňovať.

7. Mýtus: Cirkev je tu na zemi zástupcom Ježišovho učenia.

Cirkev čítala Bibliu celé veky iba v latinskom jazyku, ktorému ľudia nerozumeli. Prečo? Nevedomí ľudia sa ľahšie ovládali a cirkev mohla vysvetľovať Písmo tak, ako jej to vyhovovalo. Zmenu vyvolala až Lutherova protestantská reformácia. Svojimi skutkami cirkev dokázala, že bola vzdialená Ježišovmu posolstvu Lásky. Uvedomenie si mocenských záujmov cirkvi počas celej jej histórie by mohlo prispieť k očiste nesprávnych výkladov Biblie a umožnilo ľuďom žiť podľa neskresleného Božieho slova.

8. Mýtus: Cirkev posväcuje manželstvo.

Dnes sa považuje pohlavný styk mimo cirkevné manželstvo za smrteľný hriech. Pravda je však taká, že každý vzťah, v ktorom chýba láska, je hriešny. Prečo? Lebo tam, kde nie je láska, je motívom vzťahu egoistické použitie toho druhého na splnenie vlastných túžob. Cirkev požehnávala často manželstvá kvôli majetkom a moci. Čo je teda viac? Papier, ktorý dá kňaz, alebo láska, ktorá vzťah posväcuje? Prínosom by bolo menej neslobody, do ktorej núti ľudí tento mýtus a viacej lásky, ktorá sa nedá nanútiť, ale vyžaduje ako nutný predpoklad slobodu.

9. Mýtus: Vzkriesenie tela.

Viera vo vzkriesenie hmotného tela pretrváva i napriek tomu, že každý človek vie, že telo v zemi zhnije. Podobne nezmyselnou je aj viera v Ježišove nanebovstúpenie v hmotnom tele. Nanebovstúpenie a vzkriesenie je v poriadku, no do nehmotného sveta ducha sa hmotné telo, čo je už podľa názvu ľahko pochopiteľné, nemôže dostať. Potvrdzuje to ale škodlivosť mýtov a dogiem v náboženstve, ktoré človeka prinútili potlačiť zdravý rozum a nahradiť ho slepou vierou. Uvedomenie si toho, že hmota nemôže vstúpiť do nehmotného sveta, dáva človeku šancu pochopiť obmedzenosť náboženských mýtov viazaných na hmotný rozum, ktorý nikdy neobsiahne svet ducha; ten sa dá iba vyciťovať srdcom.

10. Mýtus: Kňaz premieňa hostiu na telo Kristovo.

Všetci vidia, že hostia sa nezmenila, ale napriek tomu v to veria. Veď ani sám Ježiš chlieb nepremieňal, keď ho podával učeníkom. Premena hostie bola iba vymyslená, aby urobila ľudí závislých na "moci" kňazov hostiu premeniť a posilnila monopol cirkvi, ktorá prijímanie šikovne spojila s povinnou spoveďou. Zrušenie mýtu premeny by umožnilo ľuďom pochopiť konečne Ježišove slová "toto je moje telo", ktorými nám ukazuje, že všetko hmotné je stvorené z Jeho energie, z duchovného, teda z Jeho tela, že všetko je živé a nič tu nie je iba tak, lebo všetko pochádza z Božieho. Keby človek prijal hĺbku Ježišových slov "toto je moje telo" skutočne, konečne by sa správal s úctou ku všetkému okolo seba a neničil by bezohľadne planétu a život vo svojom okolí.