Neporozumenie

Bol raz jeden učený mudrc, ktorý z tej veľkej slávy, namyslený na svoje vedomosti, spyšnel. Raz po celodennom putovaní pod horúcim slnkom úplne vysmädol. I tu zrazu vidí malý slamený domček so studňou, stojaci opodiaľ murovaného, neobývaného domu. Keď zbadal stáť pri studni ženu, šiel a požiadal ju o vodu. Načrela mu zo studne, no kým mu ju podala, zohla sa a vhodila mu do krčahu pár listov.

Mudrc sa urazil, no nepovedal jej na to nič. V duchu si však hovorí: „Čo ja jej za to len vyvediem? Toto si dovolila urobiť mne, mne?!“ I hovorí jej: „Ďakujem Ti za vodu, žena. A aj sa ti za ňu radou odplatím. A čože ty bývaš v tejto chudobnej chatrči a tu hľa, murované stavanie nechávaš prázdne stáť? Len sa ty tam nasťahuj, aj deťom bude lepšie.“ To povedal, lebo vedel, že tí čo tam kedysi žili, všetci pomreli, lebo dom bol postavený na zlom mieste.

Keď po dlhých rokoch znovu prechádzal krajom, zastavil sa pozrieť, ako sa to tej žene vodí. Pozerá a hľa, detvákov pribudlo a aj vyrástli a zdravie z nich len tak sršalo. I pýta sa ženy: “A to tu stále žijete a ste stále takí zdraví?“ Áno, odvtedy, ako ste mi to poradili. A zlú silu? Tú som zahnala láskou v každodennej starosti o môjho muža i deti.

Prekvapený jej dobrotou sa pýta: „A prečo si mi teda hodila lístie do vody, ktorú si mi podala?“

Vieš, voda v studni je veľmi chladná a videla som, že si rozpálený. V smäde by si pil hltavo, zaškodila by ti. Takto si musel piť pomaly.

I odišiel zaraz preč, zahanbený tak veľmi tým, že ho v múdrosti predišla obyčajná nevzdelaná žena, že nadobro zanechal učených múdrostí. Vedomý si toho, ako zle sa k nej zachoval, priznal si svoju hlúposť a prestal byť namyslený.