Keď sa zavrú dvere duše...

Dvere autobusu sa so sykotom zavreli a všetci cestujúci zaujali svoje miesta. Ja som bola jednou z nich. Pohodlne som sa usadila a nechala svoj cieľ cesty na starosti šoférovi.

Autobusom sa rozliehala ozvena nespočetných slov a viet. Ženy rozoberali čo a ako budú variť, nakupovať, kam pôjdu na dovolenku, že Maja z nočnej má hrozný melír, ako je nehorázne vonku teplo, že muž je obyčajný tĺk a ničomu nerozumie... Všetko sa mi zlievalo do teplého rozbúreného šampanského, ktoré už-už vybuchne... Na šťastie, iba v mojej mysli.

V tom z nevysvetliteľných príčin do spomínaného úľového bzučania zazneli slová írečito slovenskej piesne. Podotýkam - na moje prekvapenie - bez slaboducho (ne)vtipného textu. Hlasitosť bola tiež naladená v norme.

Jej interpretom bol starší muž sediaci vo „štvorke“, teda tam, kde sú dve dvojsedačky obrátené čelom k sebe. Vynímal sa ako tŕň medzi navoňanými ružami... Pieseň mala všetkých „päť“; rytmus, veselý náboj a aj intonácia hlasu bola veľmi lahodná. Šumenie v autobuse stíchlo a ženské pohľady najskôr vystopovali vinníka. Očnou morzeovkou dali ostatným navôkol na známosť, že na podobné fóriky nemajú čas. A ani chuť... Následne za mnou sa ozvalo: To je čo za blázna??? Ten tu akurát chýbal... Toho poznám, to je bezdomovec...

Nemal však ani penu na ústach a aj vzduch okolo neho bol čistý a dýchateľný. Mal síce pokrčené šaty, šedivú bradu s beatlesovským három a obnosený ruksak v rukách, ale takých na svete je...

Jeho výzor nasvedčoval, že jeho domovom je – širák, hoci jeden už na svojej hlave mal. Ženská trojka okolo neho na protest otočila hlavy smerom k oknu a krajina za ním bola v tej chvíli zrazu tak nesmierne zaujímavá, ako nikdy predtým. Predsa sa nebudú pozerať na dajakého hlupáka, čo si len tak bezdôvodne vyspevuje... Keby bol v krčme a mal pod čapicou, teda pod širákom, tam by to bolo na mieste. Ale triezvy a za bieleho dňa v autobuse??? No nehnevajte sa...

Najbližšia oproti sediaca pani namosúrená odvrátila zrak a klaunovsky predstierala ospalosť.

Celé toto divadielko som sledovala s úsmevom a pobavením. Pripadalo mi milé, veselé a ešte aj zadarmo. Po náročnej práci to bol taký lahodný dvojpercentný autobusový aperitív s retiazkou... V duchu som sa chichotala a na tvári som mala úsmev od ucha k uchu. Tento človek žil ako žil, a predsa jeho duša a srdce spievalo a tešilo sa z chvíle, v ktorej sa ocitol.

Nepoznám dôvod jeho radosti, ale bola milá a plná veselosti. Neobťažovala a bola celkom prívetivá... Možno to bolo preto, že sa viezol v autobuse, možno preto, že vonku svietilo slnko a on sa tešil zo života; na rozdiel od nás, ktorým nevyhovovalo letné slnko, a to, že v obchode už zrejme nebudú mať ten bledomodrý svetrík, a dovolenka v Taliansku už nie je ako kedysi...

No povedzte, chcelo by sa vám po tom všetkom ešte spievať???