.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: VNÍMANIE 

Úzka a široká brána


Úzka a široká brána

Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zatratenia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. [Matúš 7:13-14]

Nie je ťažké prísť na to, čo v tomto biblickom podobenstve symbolizuje široká cesta, keď si uvedomíte širokú ponuku svetských pôžitkov. Ťažšie je poznať, čo vyjadruje tá priestranná a úzka brána. Pýtam sa, môže byť pre nás toto podobenstvo užitočné, pokiaľ nebudeme presne vedieť, o čom hovorí? Nečakajte prosím žiadne sladké reči, ale pozrite sa radšej sami.

Napísané je, že úzka brána vedie do života. V prvom rade si musíme uvedomiť, že život je pohyb. Skúste pohnúť rukou. Teraz. To je prejav života. Predchádza mu chcenie. A kedy sa tvorí tento pohyb? No predsa teraz, v okamihu, keď ho vykonávate! Tak ako všetko, čo sa kedy stalo a stane, odohráva sa iba v prítomnosti. Čo je to však tá prítomnosť? To čo bolo pred rokom, včera, ba i pred pár sekundami, či len pred zlomkom sekundy, je už minulosť. A to, čo bude o sekundu, minútu, deň, rok a ešte nie je, je budúcnosť. Teda prítomnosť je niekde medzi minulosťou a budúcnosťou, práve odohrávajúca sa strana knihy života, ktorej scenár človek neustále mení svojimi chceniami. V tomto širokom časovom rozmedzí zaberá okamih prítomnosti len veľmi úzky časový priestor. A v tom spočíva pochopenie podobenstva. Pokračujme však ďalej.

Keďže život je vec reálna a skutočná, nemôže existovať v spomienkach na minulé alebo v predstavách budúceho. Minulosť je široká - storočia, tisícročia, celé veky, takisto ako budúcnosť, v ktorej naše slnko bude pravdepodobne svietiť aj o milión rokov. Čas je teda tou širokou bránou. Život však prebieha v nezmerateľne krátkom okamihu prítomnosti, ktorým vedie cesta ku zdroju života. Tento krátky okamih je tou tesnou bránou. Všetko, čo sa deje, dialo a bude diať, deje sa iba v okamihu prítomnosti. Jedine v tomto kratučkom momente sa odohráva život, nikde inde.

A čo teraz? Na čo to vlastne je? Pozrime sa na využitie podobenstva v praktickom živote. Keď si uvedomíme, že minulosť a budúcnosť vlastne neexistujú, iba ak v našich spomienkach a predstavách, nie je ťažké pochopiť, že venovaním sa spomienkam a predstavám budúceho sa míňate so životom. Kráčate tak širokou cestou, ktorá vedie do zatratenia, lebo minulosť a budúcnosť v sebe život nemajú. Minulosť a budúcnosť živíte iba vašimi myšlienkami. Naopak, pokiaľ žijete prítomným okamihom, posilňujete svoje spojenie so životom.

Prečo však len tak málo ľudí nachádza tú tesnú bránu a kráča úzkou cestou vedúcou k večnému životu? Skoro nikto totiž nemá záujem. Väčšina ľudí si vyberá radšej pohodlnejšiu, širokú cestu. Je pre nich dôležitejšie snívanie o budúcnosti a "žitie" v spomienkach, ako vedomý život v prítomnosti. Radšej majú svoju pozmenenú "realitu", ktorá im vyhovuje viac, ako skutočnosť. Neveríte? Prečo potom máte neustále v hlave tok myšlienok, ktoré nedokážete zastaviť? Nie sú vyjadrením vášho lipnutia na minulom a túžob po budúcom? Nevytvára človek tak náhodou tieto myšlienky úmyselne, aby nevidel nevyhovujúcu skutočnosť prítomnosti a nepočul nechcenú pravdu? Veď inak by nemohol žiť ďalej tak, ako žije. Radšej sa urobí, že nepočuje hlas prosiaci o pomoc, a zavrie oči pred dôsledkami svojich činov a činov iných, lebo je to pohodlnejšie. Ľudstvo radšej stavia pomníky mŕtvym a investuje do rozvoja "budúcnosti", ako by sa venovalo súčastným naliehavým problémom. Nechápte to prosím tak, že máme minulosť zavrhnúť, alebo, že sa nemáme zaoberať tým, akú tvoríme budúcnosť. Chcem len povedať, že budúcnosť tvoríme v prítomnosti, tak isto ako iba v prítomnosti sa môžeme poučiť z minulých chýb. No skutočnosť súčasnosti dokazuje, že sa tak deje pramálo. A tak denne zomiera na našej planéte od hladu desaťtisíc detí a nikoho to netrápi. Teraz! Aj dnes! Je pohodlnejšie užívať si pohodlie svojich možností a žiť sám pre seba, a nevšímať si skutočnosť...

Pritom nájsť úzku bránu vôbec nie je ťažké. Stačí len trochu chcieť a niečo pre to aj robiť. Namiesto toho si ale človek radšej sadne pred televíziu a priživuje sa na tom, ako žijú iní, alebo, lepšie povedané, ako to herci a zabávači v televízii za tučný honorár iba predstierajú, ako by mali žiť sami. Človek nejde do prírody, ale radšej si ju pozerá na fotkách alebo videu... Svet stvorený Bohom ho vôbec nezaujíma - iba jeho vlastný svet, "svet krivých zrkadiel", ktorý si stvoril v myšlienkach. Kým však neutíchne tento svet myšlienok, nikdy nezačuje tichý hlas, ktorým sa mu Boh prihovára cez jeho svedomie, ani to často spomínané klopanie na dvere z biblie. Potom neobjaví tú úzku bránu prítomnosti vedúcu do života. Inak povedané, pokiaľ nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Deti totiž žijú v prítomnosti, až kým ich dospelí nezavalia množstvom informácií a neprerobia na svoj obraz. Aj slová: "...mŕtvi nech si pochovávajú svojich mŕtvych..." a "...nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia..." poukazujú na to, že nemáme žiť minulým a budúcim, ale prítomným.

Najlepšou cestou vedúcou k úzkej bráne je LÁSKA. Vtedy sa človek nachádza prirodzene v prítomnosti - jeho myšlienky utíchnu a vzniká tak priestor pre život ducha, pre cit. Taktiež, keď je človek šťastný duchom, neuvažuje o minulom a netúži po budúcom, ale žije v prítomnosti. Ďalšou možnosťou je pozornosť ku všetkým svojim činom, ktorá rozvíja vedomie človeka a prebúdza ho zo smrteľného spánku ducha. Žite teda v prítomnom okamihu a nachádzajte tú tesnú bránu vedúcu do života, aby ste nezahynuli.


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
počet návštev 3560069 od 1.1.2007