Vnímanie

Schopnosť vnímať závisí od bdelosti ducha. Hoci sme dostali všetci rovnaké dispozície, nie každý rozvíjal svoje duchovné schopnosti rovnako – preto sú niektorí ľudia šikovnejší, tvorivejší, talentovanejší, učenlivejší, rýchlejší... jednoducho vnímavejší. Vnímať jasne a neskreslene je ale veľmi dôležité, lebo to, čo vnímame, utvára celé naše vedomie o okolitom svete - a v takom svete potom žijeme. A ak vnímame svet skreslene, žijeme vo svete krivých zrkadiel. Človek ale o tom zvyčajne nevie, lebo všetko, čo pozná, spoznal tým istým spôsobom vnímania...

To, čomu venujeme čas a pozornosť, to posilňujeme, zdokonaľujeme sa v tom a postupne sa dopracovávame až k majstrovstvu - o tom snáď nikto nepochybuje. Rovnako je to aj so schopnosťami ducha. Čím sa ale celý deň zaoberáme? Čomu vlastne venujeme čas a energiu? Koľko z toho vnímame duchom a koľko nad niečím stále iba rozmýšľame?

Myšlienky sú iba predstavy o skutočnosti, nie samotná skutočnosť. Rozmýšľanie ale nie je niečo zlého, skôr naopak – rozum je predsa veľmi užitočný nástroj. Má však slúžiť iba ako pomocník, keď ho potrebujeme. Hovoríme tu však o škodlivosti „žitia“ v rozume, o neustálom toku myšlienok v hlave. Také niečo dokonca rozum poškodzuje. Veď rozum pracuje správne a je bystrý iba u ľudí, ktorí ho nepreťažujú neustálym premýšľaním.

Cit je hlavnou schopnosťou ľudského ducha, umožňuje človeku rozlišovať správne od nesprávneho, neskreslene vnímať a naplno prežívať život. Možno preto bolo povedané: „Kým nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Všimli ste si niekedy deti? Nerozmýšľajú ešte o svete, ale ho vnímajú. Veď ako sa môže duch vôbec prejaviť, keď človeku bežia v hlave neustále myšlienky? A keď človek tie myšlienky bez prestania vníma, nezostáva mu takmer vôbec priestor na vnímanie a preciťovanie duchom. Keď jedna myšlienka odíde, hneď sa dožaduje pozornosti ďalšia a po nej ďalšia.

Čím viac nás okráda rozum, ktorý sa stavia medzi nás a skutočnosť, o možnosť vidieť a počuť duchom, tým sú naše životy chudobnejšie. Stávame sa duchom slepí a hluchí a všetku energiu mrháme na rozmýšľanie.

Ako človek bežne vníma? Ak sa napríklad pozerá na strom, čo vlastne vníma? Strom? Veď ešte kým ho začne vnímať, hneď sa medzi človeka a vnímaný objekt postaví všemúdry rozum a povie: Toto je strom. Je to taký a taký strom a volá sa tak a tak. Potom možno človek ešte múdro dodá, že z tohoto dreva sa vyrába nábytok a už sa vidí sedieť niekde v pekne zariadenej izbe, možno s niekým, s kým by tam rád bol, a začne snívať sen o svojich túžbach. A čas plynie... Stále sa ešte pozerá na strom, ale vidí ho vôbec? Nebol to iba názov a vonkajší vzhľad stromu, čo na chvíľu vnímal? Teraz si asi poviete: a čo mal vlastne vidieť? Možno to, že strom je živý, ako neúnavne dvíha svoje „ruky“ ku svetlu, jeho majestátnosť a dôstojný pokoj, ktorý z neho žiari, konáre a listy, ktoré vo vetre vyjadrujú každým pohybom niečo tajomné a krásne a hovoria ku všetkému živému navôkol... Ale to musíte vidieť a počuť sami, to sa nedá povedať.

Schopnosť jasne a neskreslene vnímať je úmerná schopnosti udržať čistú a bdelú myseľ. To ale nemôžu v hlave neustále bežať myšlienky – myseľ musí byť tichá.

Skutočné vnímanie sa stáva vtedy, keď neupriamujeme pozornosť na nič konkrétne, a sme v pozornosti. Ako by sme čakali veľmi intenzívne, čo sa stane a boli ostražití, bdelí. Tým dáme priestor duchu, aby vnímal a mohol sa prejaviť. Iba keď všetko vnímame tak, ako by sme to videli prvý krát, plný záujmu a nezaujato, bez akéhokoľvek očakávania, iba vtedy zostáva naša myseľ svieža a nezaťažená predsudkami.

Ak živíme premýšľaním určité myšlienky, dozrejú v čin. Preto najúčinnejším spôsobom ako nekonať nesprávne je zapudiť zlé myšlienky už v zárodku. Dá sa ale udržať krb myšlienok čistý, keď to v hlave neustále víri myšlienkami? Veď keď už nejaká zlá myšlienka v našej mysli vznikla, a vzniknúť mohla iba tak, že sme jej k tomu poskytli energiu a priestor, predsa len v nejakej, i keď zníženej miere, pôsobí. Udržovať krb myšlienok čistý musí byť teda niečo viac, ako iba snaha nepodporovať zlé myšlienky. A to najmä preto, lebo ak človeku víria v hlave myšlienky, a to platí i pre myšlienky dobré, neumožňujú duchu vnímať a prejaviť sa. Potom žije človek prevažne iba v rozume, v neustálom toku myšlienok, ktorých už nie je viac pánom.

Väčšinou sa na všetko okolo seba pozeráme iba z úzkeho uhla pohľadu našich vlastných záujmov, a tým skutočnosť takú, aká je v svojej plnosti, vnímame iba veľmi obmedzene. Myseľ povie – toto potrebujem, toto hľadám... a vidí iba to, na čo je upriamená. A dokonca i to, čo vnímame, je často skreslené našimi predstavami, ktoré si zamieňame za skutočnosť bez toho, aby sme si to uvedomovali. Napríklad ľudia, ktorých stretávame, nie sú iba podávači tovaru, pomocníci v práci, zabávači, možnosti sa porozprávať alebo v lepšom prípade poučiť... ale predovšetkým ľudskí duchovia. Ak nevidíme túto základnú skutočnosť, nevidíme vlastne skoro nič.

Kde sa berie ten neutíchajúci tok myšlienok, ktorý väčšine ľudí víri v hlave a neumožňuje jasne vnímať a cítiť? Nie sú to práve naše vlastné chcenia a túžby, ktoré ich vytvárajú? Kým ale ten neustály tok myšlienok nezastavíme, nikdy nebudeme schopní vnímať duchom, lebo k tomu nebudeme mať možnosť. Zastavenie myšlienok však nemá byť docielené vypnutím rozumu – tak by sme prišli iba k otupelosti, nie k vnímaniu duchom. Udržanie krbu myšlienok čistým má byť dôsledkom intenzívnej bdelosti a pozornosti, pri ktorej je duch tak intenzívne aktívny, že nevzniká priestor pre to, aby nám hlavou blúdili zbytočné myšlienky. Duch tak dostáva šancu, aby sa v našom živote prejavil, a nebol prekrytý ruchom myšlienok.

Až keď sa človek zobudí zo sna myšlienok, až vtedy sa dá povedať, že je duchom živý. Už nie je potom ďalej odkázaný na získavanie poznania sprostredkovane rozumom, napríklad čítaním, ale začína vnímať skutočnosť sám, duchom.