Odkiaľ to všetko viete?

Rovnakým spôsobom na svet prichádzame a rovnako z neho aj odchádzame. Nikto zo 6 miliárd ľudí žijúcich na tejto planéte na tom nič nezmení. A pritom život každého človeka je taký rozmanitý a odlišný od iných.

Na začiatku je každý z nás iba nemluvňa s „čistým kontom“ a vkročí do procesu vytvárania osobnosti najbližším okolím, v ktorom sa pohybuje. V našom optimálnom prostredí sú to rodičia, starí rodičia a rodina, potom prichádzajú priatelia, učitelia, známi, TV, rádio ... Len si skúste spomenúť, koľko ľudí už prešlo vaším životom a odovzdalo vám nejaký názor alebo myšlienku.

Vo väčšine prípadov teda človek pozná iba to, čo videl a počul v spoločenských pomeroch, do ktorých sa narodil. Ak sa narodí v kresťanskom prostredí, je kresťan, ak v moslimskom, je moslim. Ak sa narodí v Číne, je Číňan, ak v Afrike, je Afričan a ak na Slovensku, je Slovák. Ak sa narodí milionárom, je boháč a ak sú rodičia bez prostriedkov, je chudobný. Niekto dostane adoptívnych rodičov a niekto vyrastá v detskom domove ... A tak by sme mohli pokračovať donekonečna vo všetkých oblastiach života.

Podľa pomerov, do ktorých sa narodíme, dostávame vzdelanie a podľa vzdelania zase možnosť výberu zamestnania. V akom prostredí človek vyrastá, takým sa stáva a to obmedzuje jeho možnosti výberu. Človek si v živote môže vybrať iba z toho, čo pozná, podľa rebríčka hodnôt, ktorý si vyformoval na základe skúseností, ktoré mu boli sprostredkované.

Ale čo ľudia, od ktorých k nám informácie prichádzajú. Tí to väčšinou tiež iba od niekoho alebo niekde počuli, a tým to zase iba niekto povedal alebo to videli v TV. Gro ľudského poznania je teda iba podané z druhej ruky, inak povedané, zdedené. Do úvahy treba zahrnúť ešte aj ľudský faktor, lebo v každom človeku tá istá informácia zanechá iný dojem. Tým nastáva akási odchýlka od objektívnej pravdy, spôsobená uhlom pohľadu, momentálnou náladou a vnímavosťou jednotlivca.

V našej modernej spoločnosti sa o to, čo sa poznať smie, stará cirkev a štát. Udávajú naše životné hodnoty, hovoria, čo je dobré a čo zas nie, a tým vplývajú na naše každodenne rozhodnutia. Inak povedané, určujú naše možnosti výberu. Stanovili, čo sa deti majú učiť v školách, čo sa má kázať v kostoloch, čo hovoriť v médiách ... Vytvorili akýsi prototyp ideálneho človeka dnešnej doby, ktorý má byť pre každého jednotlivca vzorom a má sa snažiť priblížiť mu. Vďaka tejto honbe za ideálom doviedli človeka k tomu, aby si prestal uvedomovať, že vlastne ani nemá slobodnú možnosť výberu – iba ak z naservírovaných možností. A ak si to náhodou niekto uvedomí a začne si vyberať zo širšieho spektra možností, automaticky sa stáva pre spoločnosť nepohodlným. Aj takíto „zatratenci“ sa často pohybujú medzi nami. Možno sú to celkom obyčajní ľudia, s tými istými potrebami ako všetci ostatní, ale v niečom porušili pravidlá, ktoré diktuje spoločnosť, a tak sa na nich ukazuje prstom. Tým, že sa slobodne rozhodli pre iný názor, ako je všeobecne uznávaný, dostávajú sa do problémov, často stratia prácu, a tým možnosť na slušný život a mnohokrát končia aj na ulici.

A tak, keď dieťa dospeje, má už za sebou dlhoročné školenia, ktoré ho naučili ako žiť, ako sa kedy správať, ktoré hodnoty má uznávať a ktoré zatracovať. Postupne sa zaradí sa do obrazu takmer ideálnej spoločnosti. Nájde si zamestnanie, bývanie, začne platiť dane, poistenie, chodiť v nedeľu do kostola – proste začne žiť tak, ako sa má. Postupne potlačí do úzadia ten „nepríjemný“ hlas v pozadí, ktorý mu hovorí, že niekde sa stala chyba a že niečo nie je v poriadku. Mnohí si radšej zapchajú uši a oči, aby nevideli a nepočuli. A tak v sebe zničia aj posledný kúsok zdravého ľudského cítenia.

Niet sa čo čudovať, že potom v živote často zažívame mnohé bolestné situácie, ktoré sa nás snažia vytiahnuť z tohto nami vymysleného kolobehu. Je to posledná šanca, ako ľudí zobudiť a ukázať im, že niečo nie je v poriadku.