Sme strojcami svojho života

Sme strojvodcami, ktorí riadia „vlak“ svojho života. Denne prechádzame mnohými križovatkami, malými i veľkými. Tratí, po ktorých sa môžeme vydať, je nespočetné množstvo. Nie všetky však smerujú do cieľovej stanice, do ktorej sa musíme vrátiť včas, ak nechceme, aby dlhá cesta, ktorú sme už prekonali, vyšla nazmar.

Riadiaca páka našej lokomotívy má iba dve polohy – ÁNO pre život, alebo NIE. Na začiatku našej cesty, začiatku nášho duchovného vývoja, bola riadiaca páka v polohe vedúcej k životu a náš cit bol neskalený. V akej polohe je však riadiaca páka teraz? Dokážeme rozoznať v každej situácii, ktoré rozhodnutie smeruje k životu? Cestujeme správnym smerom, alebo sa rútime do záhuby?

Pri subjektívnych pohľadoch z rôznych hľadísk sa život javí ako zložitá vec. Veď žijeme vo svete nespočetných možností. Vo svojej hlbšej podstate je však život úplne jednoduchý. Podobne ako v hmotnom svete, ktorý nás učí rozoznávať medzi protikladmi dobrého a zlého, pekného a škaredého, pevného a krehkého... i naše smerovanie životom má iba dve možné voľby. Buď smerujeme svoj život k duchovnému uvedomeniu sa a prebudeniu - čo je vlastne hlavným cieľom nášho života, alebo k duchovnému spánku.

Či si to uvedomujeme alebo nie, svojimi rozhodnutiami tvoríme svoju budúcnosť, ktorá sa neodvratne naplní, podobne, ako nás prehodenie výhybky nasmeruje na koľaj, po ktorej sme nútení ísť až do najbližšej križovatky umožňujúcej zmenu. Smerovanie nášho života meníme nielen rozhodnutiami o dôležitých veciach, ale hlavne desiatkami malých ÁNO a NIE v každodenných situáciách, ktorými prepíname pomyselnú riadiacu páku nášho vlaku.

Je dôležité, aby sme si boli neustále vedomí smerovania našich myšlienok, slov a skutkov, a v žiadnom prípade neodkladali na neskôr rozhodnutie zmeniť smer jazdy, ak zistíme, že nie je správny. Lebo ak sa rútime po nesprávnej koľaji vedúcej opačným smerom, naša vzdialenosť od cieľovej stanice sa zväčšuje, a túto cestu budeme musieť preputovať navyše. Putovaním nesprávnym smerom sa inak aj vyčerpávame a riskujeme, že správnu cestu stratíme, alebo ju nestihneme včas preputovať. Lebo životnosť koľajníc, pomocou ktorých sa môžeme dostať ku cieľu, nie je večná.

Pokiaľ chceme svoj život smerovať správne, musíme všetko zvažovať podľa toho, aký dosah to bude mať po duchovnej stránke. Áno, náš vnútorný život ovplyvňuje i výber stravy, spôsob obliekania a mnohé iné materiálne veci, ale iba prostredníctvom nich by sme nikdy skutočnú zmenu nedosiahli. Iba duchovnou premenou samých seba sa posunieme po vertikále bytia hore a dostaneme sa aj do vyššej horizontály života. Až vtedy dosiahneme významnú zmenu i v pozemskom živote, ktorý je odrazom našej duchovnej úrovne.

Rôznych úrovní života (horizontál) je vo svete, v ktorom žijeme, veľa. Denne môžeme stretať ľudí šťastných i nešťastných, úspešných či neúspešných, spokojných alebo nespokojných... bez ohľadu na to, či sú bohatí alebo chudobní. Kto však trpí životom, ktorý si svojimi voľbami vytvoril, zaoberá sa zrejme iba materiálnou rovinou svojho životného príbehu a nedáva pozor na to najpodstatnejšie – či to, čo si vyberá, ho duchovne povznesie hore, alebo stiahne dole. Je ako strojvodca, ktorý sa dostal na bludisko koľají a vyberá si medzi trasou s pozlátenými koľajami a trasou vydláždenou vzácnym mramorom, ale to, že žiadna z nich nevedie do cieľovej stanice, nevidí.

Ako budú teda vyzerať naše rozhodnutia, ktorými prepíname páku smerujúcu náš život? Budeme brať pri našich voľbách ohľad na druhých, alebo si budeme riešiť bezohľadne svoje vlastné vecičky? Presedíme hodiny pred televíziou prizerajúc sa ako „žijú“ iní, alebo budeme žiť sami a prežitými situáciami zosilnieme? Kúpime deťom videohru plnú brutálneho zabíjania, alebo s nimi prežijeme chvíle radosti, a vychováme z nich pekných ľudí? Pôjdeme radšej na prechádzku do lesa, alebo sa pôjdeme „zrelaxovať“ do krčmy? Podporíme to, čo je správne a postavíme sa proti nesprávnemu, alebo necháme smerovanie životných podmienok pre nás všetkých v rukách ľudí, ktorí to zneužívajú? Budeme neustále na niečo spomínať či o niečom snívať, a necháme uniknúť prítomnosť pomedzi prsty, alebo si uvedomíme zodpovednosť za svoj život a budeme ho žiť vedome? ÁNO alebo NIE?