.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ŽIVOT 

Šťastie a ušľachtilosť


Šťastie a ušľachtilosť

V každom človeku je túžba po prežívaní šťastia, každý po ňom vedome či nevedome túži, lebo je to vlastnosťou každého ducha. Čo však je ozajstné šťastie? Človek zvykne často používať veľké slová, pričom ich ozajstný význam zvyčajne ani nepozná, a to ho dokáže pomýliť až natoľko, že potom hľadá šťastie tam, kde ho nájsť jednoducho nemôže.

Hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené; tak je písané a tak to aj platí. Hľadanie ale musí byť vážne, a nesmie sa uspokojiť s fatamorgánou a chvíľkovou ilúziou. Šťastie musí predovšetkým vychádzať z ducha, zo srdca; a musí prenikať celou našou osobnosťou. Všetko ostatné je iba malou chvíľkou povrchnej pominuteľnosti, a nie je to to pravé.

Každý už asi zažil, ako veľmi je chvíľkový pocit „šťastia“ z rôznych bezduchých pozemských záležitostí pominuteľný. Dosiahneme dlho vytúžený pozemský cieľ, na ktorom sme týždne, mesiace alebo dokonca roky pracovali, a zrazu zistíme, že nás to šťastnými neurobilo. Kde sa stala chyba? Je to jednoduché. Cieľ, za ktorým sme išli, nebol správny.

Šťastie nám určite nezaručí luxusné auto, vila, exotická dovolenka, ale ani možnosť bezmedznej záhaľky; tiež nie pocit moci v zamestnaní či v rodine, ani mediálna známosť či uznanie našej osoby ľuďmi, ani veľké množstvo nepoužiteľných rozumových vedomostí. Rôzne pozemské statky síce môžu byť pomocným prostriedkom, ale určite nie cieľom.

Pravé šťastie je ako svedomie, neoklameme ho. Nemôžeme si ho ani vynútiť, a nikto na svete nám ho nemôže darovať. Môže plynúť len a jedine z nás, z našej duše; jediný kľúč k nemu máme schovaný v sebe.

Ak sa nám niekedy zdá, že je tento svet nespravodlivý, pozrime sa iba na to, ktorí ľudia sú skutočne prežiarení šťastím. Skúsme sa vcítiť napríklad do nejakého bohatého človeka. Urobilo snáď samotné bohatstvo už niekedy niekoho šťastným? Určite nie. A môže napríklad nepoctivý človek prežívať šťastie? Nie, pretože skôr, než by mohol byť z duše šťastný, musí sa prebudiť jeho svedomie, ktoré mu nedovolí byť naozaj šťastný až do chvíle nápravy. Pravé šťastie nemôže podľa zákona príťažlivosti rovnorodého prežívať človek, ktorého svedomie nie je čisté, a ktorý neusiluje k dobrému. Skutočnou cestou ku šťastiu je teda cesta k ušľachtilosti vlastnej duše.

Ozajstné šťastie plynie jedine z duše naplnenej svetlom. Nikto iný ju však tým svetlom nemôže naplniť, iba ona sama svojím úsilím o lásku a spravodlivosť v každodennom živote. Prácou na sebe a pomáhaním svojim spolublížnym.

Sme ako pútnici. Musíme sa hýbať, ak sa chceme niekam dostať, musíme byť činní, ak chceme niečo dosiahnuť, samé nám to do lona nespadne. Len v pohybe môžeme cítiť radosť, ktorá sa postupne, krôčik po krôčiku premení na ozajstné šťastie.

Zdravý pohyb však môže byť len smerom nahor, ku Svetlu, je v ňom pokrok, zlepšovanie. Len zmena k lepšiemu je skutočným pohybom.

Takáto je cesta ušľachtilosti a dôstojnosti. Znamená to posilňovanie cností a odstraňovanie chýb, ktorých má každý z nás mnoho; čo z nás robí svetlejších ľudí a aj naša prítomnosť sa tak stáva pre iných príjemnejšou. Na takéto namáhavé sebazdokonaľovanie sa však už dnes príliš nemyslí, hoci práve toto je jeden z nutných pilierov k prežívaniu šťastia. Ozajstné šťastie predsa nemôže vzklíčiť tam, kde prevládajú zlé vášne a sklony.

Iba vnútorná práca na sebe však nestačí, neustále nad sebou hĺbajúci človek pripomína skôr skleníkovú rastlinu, nie pravého človeka. Vnútorná obroda sa musí naplniť a prejaviť vo vonkajšom styku s ľuďmi, vôbec s celým našim okolím, so všetkými tvormi i s prírodou, v prístupe a postoji k nim, v tom, ako im dávame seba svojou bytosťou; len v tom sa môže naša duša postupne obrúsiť do lesku a krásy najkrajšieho diamantu. Usilovná činnosť, ktorá sa prejavuje plnením svojich povinností a kráčaním za vznešenými cieľmi, je pritom samozrejmosťou; lebo len činnosť robí človeka živým. Kto je nečinný, nežije, a preto ani nie je šťastný.

Každý máme v sebe činnú túžbu, ktorá je túžbou po užitočnosti a túžbou po čistote duše, ibaže viac či menej zahrabanú. Lebo najvnútornejšie jadro človeka má v skutočnosti jedinú túžbu, v ktorej spočívajú všetky ostatné – túžbu po Svetle. Keď sa tá naplno prejaví, všetky nesprávne túžby presvieti, čím postupne uvädnú a odumrú.

Pravé šťastie je stále, každodenné; nie ako na hojdačke, raz dole a raz hore. O takéto šťastie sa človek nemusí ani báť, lebo nie je založené na vonkajších okolnostiach života. I keď aj skutočne šťastný človek musí mať jednu starosť; neskĺznuť z cesty za Svetlom, po ktorej kráča. Zaspať na vavrínoch je totiž zaručený spôsob, ako o svoju vnútornú harmóniu prísť. Ak je ale človek bdelý, nemusí sa báť. Bdelosť sama o sebe je napokon k plnému uvedomeniu si šťastia nevyhnutná a má s ním veľkú spojitosť.

My, ľudia, však obvykle máme v sebe jednu zvláštnu vlastnosť, ktorá nám znemožňuje zažať svetlo nášho ducha, a tou je sťažovanie si na svoj vlastný osud a videnie ho ako najhorší na svete. Takto síce zdanlivo ospravedlňujeme našu duchovnú lenivosť, no každopádne to nikomu pomôcť nemôže. Snažme sa radšej náš osud pochopiť a zmeňme ho. Ak sa nám nepáčia plody toho, čo sme vykonali, konajme inak; tak zmeníme svoj osud. Každý jeden človek môže aj v tých najťažších podmienkach nejako začať svoju cestu k lepšiemu osudu.

Je na každom, aby si to vyskúšal sám na sebe. Samotné premýšľanie o tom nepomôže, nutný je čin, ktorým každý dôjde k vlastnému prežitiu, a tým k vlastnému presvedčeniu.

Kiež by bolo na tejto Zemi čo najviac šťastných ľudí, bolo by to pre ňu požehnaním.

Albius

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3500459 od 1.1.2007