.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ŽIVOT 

Titanic roku 2012


Titanic roku 2012

Stručne si pripomeňme osud najslávnejšej lode 20. storočia, ktorá je aj napriek svojmu tragickému osudu nadčasovým varovným svedectvom neuváženého ľudského konania, prinášajúceho významné poučenie i pre súčasné smerovanie našej spoločnosti.

„Titanic je nepotopiteľný a večný! Je to loď, ktorú by ani samotný Boh nepotopil...“ Tieto slová obotkávali očakávanú plavbu Titanicu skôr, než v apríli roku 1912 vyplával z prístavu Southampton smerom do New Yorku, aby verejnosti predviedol svoju dokonalosť a prepychom svedčil o neobyčajnom technickom pokroku ľudí, ktorí sa nazdávali, že jeho skonštruovaním vytvorili nezničiteľné a neprekonateľné dielo.

Nalodili sa naň ľudia rôznych vekových kategórií všetkých spoločenských vrstiev - od radových robotníkov až po zámožnú vrstvu, ktorí boli nadšení nielen jeho nevídanými rozmermi a vybavením, ale aj technickým zabezpečením a očakávaným spoľahlivým záchranným systémom.

V najnižšej triede sa ľudia počas plavby jednoducho zabávali, zatiaľ čo v prvej triede sa uskutočňovali noblesné večierky so živou hudbou umocňujúcou prepychový zážitok z „dokonalého“ diela ľudských schopností.

Dňa 15. apríla o 23.40 hod. sa však stala udalosť, ktorá zaskočila i najskúsenejších lodných expertov. Titanic, ktorý sa bezpečne plavil dovtedy najvyššou dosiahnutou rýchlosťou – 25 uzlov (46,5 km) za hodinu, len aby dosiahol americký kontinent v rekordne krátkom čase, nečakane narazil do objemnej ľadovcovej kryhy, ktorá spôsobila zásadný osudový zvrat: v dôsledku vážneho poškodenia dvojitého dna neodolal členitý trup Titanicu náporu vody a v priebehu troch hodín sa potopil. Na jeho palube cestovalo 2 206 ľudí a z nich až 1 503 zahynulo, prevažne v dôsledku rýchleho podchladenia.

Zvláštne pritom bolo rozhodnutie kapitána lode E. J. Smitha, ktorý nariadil do poslednej chvíle udržiavať vysokú rýchlosť plavby s výtlakom až 46.328t a na tomto rozhodnutí zotrvával ešte aj potom, keď si sám začal čoraz viac uvedomovať nebezpečenstvo neodvratného a tragického konca plavby. Vypätý stav, ktorý sa v posádke dramaticky stupňoval, bol naviac sprevádzaný živou hudbou, ktorá údajne hrala až do poslednej chvíle.

Určite nie je potrebné zaoberať sa priebehom tragického konca Titanicu podrobnejšie, pretože je všeobecne dobre známy. Pripomeňme si však ešte to, že všetci účastníci plavby, dokonca aj tí, ktorí tragédiu nakoniec prežili, sa v okamihu stroskotania ocitli v zovretí neľútostnej reality, aby na hranici života a smrti vydali celému svetu autentické svedectvo o svojom osude poznačenom jednou z najhorších vlastností, ktorou je práve ľudská pýcha.

Porovnajme plavbu Titanicu so smerovaním súčasnej spoločnosti a zistíme, že podobnosť správania topiacich sa pasažierov i personálneho vedenia lode je so správaním sa ľudí súčasnej spoločnosti až priveľmi nápadná.

Aj dnes sa väčšina ľudí bezstarostne zabáva a naplno holduje chvíľkovým záľubám, bez najmenšieho záujmu o svoje ľudské a mravné povinnosti. Len veľmi zriedkavo je ešte možné vidieť, ako sa človek usiluje dosiahnuť vyššie a trvácnejšie životné ciele, povznesené nad „konzum“ a zábavu, ktorá sa stala hlavnou výplňou voľného času.

V tomto stave je každý naliehavý ohlas varujúci pred blížiacou sa sebazáhubou spoločnosti, ktorá z toho musí vyplynúť, potláčaný uponáhľaným a príliš hlučným životným štýlom. Ak sa pritom aj nájde jednotlivec, ktorý sa odhodlá pozrieť na realitu bez prikrášľovania, hneď je považovaný za rušiteľa pokoja, ak ho dokonca neobvinia z toho, že nebezpečie vo svojom okolí vidí len preto, lebo sám nosí chyby vo svojom vnútri. Dokonca i mediálne zverejňované udalosti zo sveta, v ktorých sa ľudské nešťastie stáva neodmysliteľnou samozrejmosťou obsahu, sú pre mnohých priveľkým sústom. Keď počujeme o hromadiacom sa ľudskom nešťastí, nezamýšľame sa nad pravým zmyslom hodnôt, ktorými dosiaľ disponujeme, ale obviňujeme médiá z jednostrannosti a vytvárania zbytočnej paniky.

Tento prístup možno pozorovať takmer vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Až nápadne sa pritom vyníma skutočnosť, že čím väčší strach a nepokoj pritom človek prejavuje, tým chudobnejší je jeho vnútorný život.

Ďalšia podobnosť tragickej plavby Titanicu so súčasným smerovaním spoločnosti spočíva v tom, že tak, ako boli ľudia na začiatku 20. storočia pyšní na technický pokrok sprítomnený v samotnom Titanicu, sú ľudia tohto storočia podobne pyšní na pokrok v oblasti globálnej technizácie života. Takmer nič sa odvtedy nezmenilo k lepšiemu, len vonkajšia forma ľudskej pýchy nadobudla novú, omnoho nenápadnejšiu podobu.

Dopad takéhoto správania sa javí priam hrozivo, pretože už teraz môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predvídať, kam bude smerovať vývoj súčasnej spoločnosti podľa scenára písaného osudom Titanicu, ak nedôjde k urýchlenému ozdraveniu hodnotovej orientácie človeka!

Rovnako ako Titanic narazil do ľadovej kryhy, ktorá mu „zasadila osudovú ranu“, a to aj napriek jeho technicky vyspelej a bezpečnostnej výbave, tak sa aj naša spoločnosť blíži k neodvratnému nárazu v dôsledku mravného, ľudského a duchovného úpadku jednotlivcov!

Predmetom tohto nárazu však nebude nič iné ako nadľudská spravodlivosť, ktorá pokorí osudy všetkých, čo sa nedokázali dobrovoľne vzchopiť k vnútornému ozdraveniu a svoje celoživotné ciele obmedzili iba na vedecko-technický a konzumný rozmer života.

Ľudia popredných spoločenských vrstiev, vzdelanci ako aj úspešní obchodníci, ostali na topiacom sa Titanicu v priebehu niekoľkých hodín rovnako bezmocní ako ľudia nižších a chudobných spoločenských vrstiev a všetci napokon zostali odkázaní na milosť či neúprosnosť svojho osudu, o ktorý sa dovtedy prevažná väčšina nechcela vážnejšie zaujímať.

Na základe čoho si teda moderný človek, pýšiaci sa tými istými hodnotami, ktoré sa stali kameňom úrazu pre pasažierov Titanicu, môže ešte myslieť, že sa mu tentoraz bude vodiť inak?

Stojíme na začiatku nového tisícročia a od potopenia Titanicu uplynie v roku 2012 presne sto rokov. Nie je preto najvyšší čas odpovedať si na otázku „nakoľko sme sa za toto obdobie dokázali poučiť z chýb našich predchodcov?“

Veď čo ak bol osud Titanicu len malým varovaním ľudstva pred celkovým stroskotaním spoločnosti, ktoré sa môže presne o sto rokov naplniť v globálnom meradle s nepredstaviteľnými následkami pre celé ľudstvo?“

Tomáš Lajmon

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 2197875 od 1.1.2007