.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ŽIVOT 

Vlažnosť


Vlažnosť

Radšej nech ste studení alebo horúci, ale nebuďte vlažní, hovorí sa v Biblii. V podstate som nikdy celkom nechápala, prečo je lepšie byť studený ako vlažný. Veď vlažný je k tomu horúcemu bližšie než studený, je v tom aspoň troška tepla. Studený, to je oblasť bez života, je to smrť, temnota, chlad. A predsa sa Pravda nachádza často práve za takýmito zdanlivými nezmyslami, ktoré vyžadujú hlbšie bádanie...

Ak ide o stav bytia, väčšina z ľudí nemá ani poňatia, že existuje nejaká zóna „horúceho“. Vlažnosť je pre nich zvyk, istota, ktorá nevyžaduje veľkú námahu (duchovnú). Sú zakuklení ako v lepkavom bahne, kde sa im (zdanlivo) nemôže nič stať, ale ani nič skutočne nové a dobré k nim prísť (pokiaľ sa sami neotvoria – ale to už nepatrí k vlažnosti). A toto bahno vlažnosti využíva temno veľmi zručne. Je to preň zóna istej záhuby. Existuje totiž paradoxne väčšia šanca dostať sa na cestu za Svetlom zo zóny „studena“. Prežitie hrôz zla, pádu a temna najrôznejšieho druhu môže v človeku zburcovať pud sebazáchovy zachrániť si život, a odpor a hnus zo všetkého nízkeho v ňom môže prebudiť túžbu po Svetle. Aj vtedy sa cesta ešte len začína a nemusí byť úspešná; podľa toho, aké pevné je chcenie a odhodlanie dotyčného. Šanca, že sa odtiaľ dostane je, typujem, 20 – 30 percent. Zo zóny vlažnosti je šanca 1 až 5 (aj to asi ešte preháňam).

Oblasť vlažnosti je najobývanejšia, ponúka rôzne možnosti životného štandardu, vedie do nej veľa ciest z každej strany, zhora aj zdola, ale východy nemá prakticky žiadne. Ak človek vojde (väčšinou vkĺzne veľmi nenápadne, ani sám nevie ako a kedy), dvere sa za ním zavrú a majú kľučku len z vonkajšej strany. Takže ak sa chce odtiaľ dostať, musí buď dvere rozbiť (veľmi hrubé a pevné), alebo preliezť múr (veľmi vysoký a šmykľavý). Človek, čo prišiel „zhora“, a nie je tu ešte dlho, je svižný natoľko, že múr môže preliezť pomerne ľahko. Ak však v sfére vlažnosti pobudne dlhšie, stratí pohyblivosť a ohybnosť, zlenivie, a preliezť múr sa mu zdá nemožné; keď sa o to pokúsi, stojí ho to veľa škrabancov a pádov. Ba čo viac, ak sa mu naozaj nejakým spôsobom podarí preliezť cez múr, dosť často sa stáva, že po prvotnom rozbehnutí po ceste sa rýchlo unaví, nechce sa mu hľadať cestu ďalej, alebo pri prvých prekážkach zneistie, lebo im nerozumie, a ani nevie ako, znova zablúdi naspäť do hradného opevnenia vlažnosti, kde ho čakajú dokorán otvorené dvere, ktoré sa za ním zasa... zabuchnú. To je jedna z najhorších vlastností vlažnosti: má ohromne silnú gravitáciu.

Ako sa vlastne prejavuje taká vlažnosť u človeka? Jeho život býva zväčša relatívne pokojný, ale je to iba stav duchovného spánku, stav bez vnútorného pohybu. Väčšinou nemusí nič vážne riešiť a za nič bojovať, a ak sa aj čosi stane, znovunastolený stav pokoja ho vráti tam, kde bol; to je tá gravitácia vlažnosti. (Že je takýto pokojný život v podstate veľký dar, to pochopí – ak pochopí – až neskôr; že mohol tento čas zdravia, pokoja a sily využiť na realizáciu mnohých dôležitých vecí.) Každodenný život sa stal vlažnému človeku monotónnym a rutinným, a zaoberá sa hlavne sebou; neberie to ako egoizmus, jednoducho sa mu zdá jeho život nenaplnený, tak je to preň prirodzená reakcia. Ozýva sa v ňom svedomie, ktoré ho núti hýbať sa, on má však pocit, že to nevie, nedokáže... Aj by chcel, ale nechce sa mu; a to v ňom vyvoláva nervozitu, zlosť, prípadne depresiu a zatrpknutosť. Svoje šťastie neprežíva vo svojom vnútri, ale ho iba odvodzuje od vecí a javov okolo seba. Hovorí si, že by bol šťastný ak: by si konečne našiel vysnívaného partnera, ak by mal inú prácu, ak by bol na inom mieste, ak by mu bola daná možnosť spoznať nové veci, ak by sa niečo (osoby, udalosti) vrátilo z minulosti, prípadne ak by niečo preskočil a bol už v budúcnosti... Donekonečna rozmýšľa a hĺba nad týmto všetkým; to mu však neprináša nič dobré, len ho udržiava v depresii. Nerozumie, prečo sa veci a udalosti okolo neho dejú tak, ako sa dejú, a ani tomu veľmi rozumieť nechce. Cíti sa ako obeť, žaluje na život, a občas ho aj obviňuje, že sa veci nedejú tak, ako by si prial...

Ako potom vyzerá únik z tohto stavu? Väčšinou zábava; hlavne v telke alebo (horšie) v alkohole, v obklopovaní sa majetkom a technikou vytvárajúcou ilúziu dostatku, v hrách a podujatiach, ktoré človeka učičíkajú, navodia falošný pocit radosti a života, a na chvíľu utlmia svedomie. Ale nástojčivý vnútorný hlas ho aj tak doženie a hučí v ňom, že „niečo“ stále nie je v poriadku, a že vlastne vôbec nie je šťastný a život je nanič. A tak sa možno bude snažiť zmeniť jednu z tých vonkajších vyššie uvedených vecí, ktoré ho možno na chvíľu zamestnajú, avšak tú ťažobu prázdnoty a nenaplnenosti si bude nosiť stále so sebou a skôr či neskôr sa vždy opäť ozve...

A tak dookola, niekedy i celý život.

Možno sa navonok bude zdať, že takýto človek je veľmi zamestnaný a scestovaný, ale vnútorne sa ani nepohol. Nezbavil sa žiadnej zo svojich zlých vlastností, nič neprekonal, nič nové vnútorne nespoznal, jeho skúsenosti a poznatky neprenikli k jeho srdcu. Nikam sa nedostal, je spútaný. V tom najhoršom prípade i všetko duchovné pokladá za nereálne či smiešne...

To som rozvinula iba jednu z línií vlažnosti, ktorých je neúrekom; každý z nás pozná tú svoju, ak ju zažil. Väčšina však v pasivite a monotónnosti ostane, zmieri sa s ňou, dokonca sa im tam zapáči, urobia si z vlažnosti výsadu a úplne ich vyvedie z miery, ak ju niečo naruší. Tak aj tí navonok dobrí ľudia nebudú mať v rozhodujúcej chvíli silu ísť za Svetlom a postaviť sa zaň, lebo ich duch nemal ako rásť a zosilnieť...

Ak už strach, tak strach z vlažnosti. Je horšia než fyzická smrť, lebo tá je len míľnikom na ceste života; vlažnosť je smrť duchovná, je to rozklad. Ľudí ničí nevedomosť, v ktorej stoja mimo Pravdy, mimo života, hlavne keď si myslia, že sú na tom ešte celkom dobre. Vlažnosť je lepkavá, lepí sa na ňu všetko možné, zabraňuje vidieť; vidí len vlastný vymyslený pokrivený svet predstáv.

Skutočný život nezávisí od vecí vonkajších. Tie sú iba pomocou, vonkajšou formou, slúžiacou na to, aby sa duch otvoril. Každá prítomná minúta je vlastne takou pomocou, i so všetkými životnými situáciami, ktoré prináša. Ak si však budeme chcieť naschvál privolávať vonkajšie „veci“ (udalosti, miesta, osoby, predmety a čojaviemčoešte), aby nás rozochveli a oživili, bude to fungovať iba ak tak navonok, alebo to nebude fungovať vôbec, pretože volíme nesprávny smer. My rozochvievame veci, nie ony nás. To, čo je nám dané na pomoc, nemôže byť predsa tým hlavným, o čo v živote ide. Tým je naše srdce, ktoré sa precítením prežitého rozochvieva a dozrieva do krásy. Ak si z vonkajších vecí urobíme barly, zatiaľ čo duchovné vyradíme z činnosti, nikdy nám to neprinesie naplnenie.

A ako vystúpiť z toho hrozného začarovaného kruhu vlažnosti? Otvoriť si srdce, prežívať naplno každý moment, ktorý nám život daruje, nezatvárať oči pred situáciami, ktoré vyžadujú z našej strany viac námahy... Zaberá v prvom rade modlitba o pomoc a silu, úprimná, z hĺbky srdca, akej sme schopní v stave najväčšej núdze a utrpenia, ale i v šťastí. Lebo žiadny naozajstný, úprimný a silný záchvev srdca nezostáva bez odozvy a nevyslyšaný...

Ľudmila

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3560064 od 1.1.2007