.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: BIBLIA 

Dedičný hriech


Dedičný hriech

Nesprávny výklad týchto slov napáchal väčšiu škodu, než aký mohol byť úžitok z ich správneho pochopenia. Cirkev hovorí na tému dedičného hriechu niečo o Adamovi a Eve, ktorí zhrešili a boli vyhnaní z raja. My všetci sme vraj tiež narodení v hriechu, ktorý sa na nás prenáša z Adama a Evy. Niektorí kňazi nazývajú dedičným hriechom dokonca sexuálne spojenie muža a ženy pri plodení, čím vysvetľujú, ako sa dedičný hriech prenáša na deti.

Keď sa pozeráte na kvitnúce kvety, počúvate štebot vtákov alebo sledujete tanec páva, ktorý dvorí samičke, cítite, že je to prirodzené. Kvety svojou krásou a vôňou lákajú hmyz k oplodneniu. Všetko v prírode rastie, vyvíja sa a dosahuje dokonalosť a krásu, aby splodilo nový život; bez sexuálneho spojenia by život na Zemi zanikol. Nedá sa ale poprieť tlak, ktorý vzniká u ľudí, ktorí sa snažia proti prirodzenému pudu bojovať. Potláčaním prirodzeného totiž vzniká neprirodzene vybudená sexualita v predstavách človeka a následne úchylnosti rôznych druhov. Sexuálna energia, ktorá nám mala svojou transformáciou umožniť duchovný vývoj, nám tak neslúži, ale škodí. Namiesto láskyplného splynutia muža a ženy aj v telesnej rovine dochádza k sexuálnej zvrhlosti v rovine predstáv a k rôznym úchylkám, ktorých je dnes tak veľa.

Dedičný hriech, ktorým trpia všetci ľudia, však skutočne existuje. Je to život vo svete myšlienok a predstáv rozumu, do ktorého sa človek nasťahoval. Nemýľte sa však; nie je zlé, ak človek zdokonaľuje rozum. Chybou je jeho jednostranné rozvíjanie na úkor ducha. Deti disponujú z generácie na generáciu viac nafúknutou hlavičkou a objemnejším veľkým mozgom, pričom tá časť mozgu, ktorá umožňuje prejaviť sa duchu, zakrpatieva a ľudia čoraz viac strácajú duchovné schopnosti.

Normálne by ľudské konanie malo prebiehať tak, že cit, ktorým sa duch prejavuje, by mal určovať, čo robiť. Rozum ako nástroj ducha by mal slúžiť iba k nájdeniu spôsobu, ako činnosť vykonať. Človek však na prvé miesto postavil rozum, ktorého sa stal otrokom. Pôvodne to tak ani nechcel, ale akosi sa mu to časom vymklo spod kontroly. Vám nie? Tak skúste aspoň na pár minút prestať používať nástroj zvaný rozum. Podarilo sa? Ak ste pánom svojho rozumu, malo by sa... Skôr sa to však asi nepodarilo, nemám pravdu? Tak sa teda veci majú... Pre človeka je prirodzené, aby nebol pod neustálym tlakom myšlienok, ale aby využíval rozum iba vtedy, keď je to potrebné. Teda nie aby žil podľa toho, čo od neho myšlienky práve požadujú. Bdelá pozornosť, koncentrácia a meditácia sa realizovali práve za účelom zbavenia sa nežiaducej nadvlády rozumu nad duchom.

Naše zmysly - zrak, sluch, hmat, chuť, čuch, ktoré predstavujú jediný zdroj informácií rozumu, sú schopné vnímať iba hmotné (to čo sa dá vidieť, počuť, chytiť...). Preto sa rozum nikdy nemôže dotknúť sveta ducha, lebo poznanie, ktoré nám sprostredkováva, je OBMEDZENÉ na hmotný svet. A to je kameň úrazu. Svoje obmedzené rozumové poznanie učíme deti ako jedinú možnú skutočnosť, a tým ich meníme na svoj obraz. Lepšie povedané na obraz predkov, ku ktorému pridávame svoj vlastný diel. Naše obmedzenia, zvyky a zlozvyky tak z generácie na generáciu narastajú. Pribúdajú pomaly, ako špina na utierke, o ktorej časom nikto nevie, že kedysi bola biela. A za dlhé storočia sme z Božej záhrady, v ktorej sme mohli šťastne žiť, urobili väzenie. Samých seba väzníme vo svete myšlienok, predstáv a spomienok a vytvárame si tento uponáhľaný svet, v ktorom je tak veľa nešťastných ľudí. A pri našej rozumovej obmedzenosti nás ani nezaujíma, že spolu s planétou bezcitne zabíjame aj samých seba.

Možno je chybou, že sme si zvykli preberať hotové pravdy bez toho, aby sme si dali námahu pozrieť sa na vec sami. Potom trpíme v živote tým, čo sme si spôsobili mylnými informáciami, ktoré sme v slepej dôvere prijali. Keď každá generácia k chybám predkov pridá svoj diel, celková chyba (alebo hriech) narastá. A toto zdedené poznanie, ktorému učíme aj svoje deti, je vlastne dedičným hriechom, ktorým trpíme.

Keby sme však naučili naše deti namiesto pitia alkoholu, sebeckosti, nevšímavosti a pretvárky niečo skutočne dobré a hodnotné, mohlo by vzniknúť dedičné požehnanie. Ale to by sme museli začať najskôr u seba, lebo deti sa učia to, čo vidia u dospelých, nie to, čo im o tom povieme.

Pýtame sa teda, ako rozoznať rozum od citu vo svete, kde sa poznanie vytráca a tradícia sa snaží zaplátať prázdne miesto? Jednoducho. Strom poznať po ovocí. Dobrý strom nesie dobré ovocie, zlý strom zlé. Ak sa teda úprimne pozriete na to, čo prinesú vaše rozhodnutia a činy, ľahko rozoznáte, čo pochádza z ducha a čo z rozumu.


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
počet návštev 3498468 od 1.1.2007