Osobnosti národa

Rok 2006 je rokom 150. výročia smrti Ľudovíta Štúra, veľkej osobnosti slovenského národa. Skúsme preto aspoň na chvíľu obrátiť svoj zrak na neľahkú dobu, v ktorej žil a porovnať jeho životné postoje s životnými postojmi našich súčasníkov.

Historické obdobie, do ktorého sa na chvíľku prenesieme, bolo na jednej strane poznačené ťažkým národnostným útlakom takzvaného horného Uhorska, ale na strane druhej nenápadným budovaním základných kameňov národného povedomia, na ktorých mohla byť o mnoho rokov neskôr sformovaná existencia plnohodnotnej slovenskej štátnosti.

Ľudovít Štúr, ktorý sa v tejto dobe nevyberaných štátnych perzekúcií odvažoval bojovať za prostý, biedny a nevzdelaný ľud, to mal veľmi ťažké. Nemohol totiž očakávať nič pozitívneho od vtedajších vládnych a štátnych inštitúcií, ktoré sa usilovali o úplne protichodné ciele; nemohol dokonca čakať ani pochopenie či podporu od tých, ktorým bola jeho pomoc určená, pretože prostý ľud vo svojej nevedomosti a nevzdelanosti vlastne ani nechápal skutočný zmysel a ďalekosiahly dosah jeho snaženia.

Čo ho teda hnalo dopredu? Je úplne jasné, že to nemohla byť ani túžba po moci, sláve, či peniazoch, pretože zo všetkých strán sa práve naopak dala očakávať iba nevraživosť, nepriateľstvo, či skryté alebo otvorené prenasledovanie. Čo ho teda hnalo dopredu aj napriek všetkým spomenutým prekážkam?

Možno to bude v dnešnej dobe chladných a vypočítavých kalkulácií znieť ako nereálne posolstvo z ríše bájok, ale rozhodujúcim hnacím motorom všetkého jeho úsilia bola iba nezištná snaha pomôcť zaznávanému slovenskému národu. Nezištná snaha pomôcť! Splniť svoju povinnosť voči krajanom, voči ľudu, z ktorého vzišiel, aby sa tento mohol stať rovnocenným medzi všetkými ostatným národmi a nemusel už pred nikým ponížene kľačať na kolenách.

Áno, práve nezištnú snahu pomáhať môžeme považovať za jeden zo základných poznávacích znakov skutočnej osobnosti, snažiacej sa presadzovať v spoločnosti pravé hodnoty. Nezištnosť je vlastnosť, kedy človek myslí omnoho viac na iných ako sám na seba. Pramení zo živosti citu a má na míle ďaleko od akýchkoľvek vypočítavo – rozumových kalkulácií, či maskovaného bezohľadného egoizmu, ktorým sa neraz vyznačujú „osobnosti“ našej súčasnosti. A možno práve toto je jeden z hlavných odkazov Ľudovíta Štúra budúcim generáciám.

Naši súčasníci zvyknú neraz z hrdosťou hovoriť o modernej dobe a o dosiahnutej vyspelosti, pričom majú na mysli iba pokrok čisto materiálno – technický. Avšak skutočným a pravým pokrokom národa je jedine nárast silných a pravých osobností v jeho radoch, vyznačujúcich sa nezištnosťou ako jedným z hlavných poznávacích znakov. Ak sa teda národ vyvíja správnym smerom, ak v ňom každou generáciou pribúda čoraz viac a viac osobností zmienených kvalít, jedine vtedy možno s hrdosťou hovoriť o jeho napredovaní a skutočnom vzostupe, čo sa následne musí úplne logicky odraziť i na celkovom duchovnom i materiálnom pozdvihnutí spoločnosti.

Nakoľko sme teda pokročili v tomto smere? Koľko máme medzi sebou pravých osobností, pevne stojacich v živom spolucítení so skutočnými potrebami národa, osobností naplnených nezištnosťou, ktoré sú schopné usmerniť aj súčasné rozumovo – materiálne úsilie správnym smerom a dať mu skutočne „ľudskú“ tvár?

Aj keď by snáď mohla vyzerať dnešná situácia v tomto smere na prvý pohľad zúfalo, nie je to tak! V zdravom jadre tohto národa sa predsa len nachádzajú ľudia spomínaných kvalít. Možno ešte sami seba neobjavili a možno si ešte neveria. Avšak sú to práve oni, ktorí sú povolanými viesť tento ľud! V nadobudnutí pevného presvedčenia o správnosti hodnôt a cesty, ktorú už dávno podvedome vnútorne vyciťujú, hoci aj osamotení, sú schopní pohnúť osudom národa presne tak, ako sa o tom môžeme presvedčiť pohľadom do našej histórie spred 150. rokov.

Je nutné hlboko si uvedomiť, že historický fakt, keď Štúr a hŕstka jemu verných dokázali vo svojej dobe zdanlivo nemožné, sa dá vysvetliť iba jediným. Vo svojom pôsobení sa museli zákonite opierať o niečo vyššie, stálejšie, presahujúce možnosti odporu nepriateľsky protichodného chcenia. A touto pevnou oporou, schopnou zdolať akékoľvek prekážky, bolo ich vedomé opieranie sa o istú mieru znalosti fungovania univerzálnych zákonitostí, ktoré by sme mohli nazvať Zákonmi stvorenia.

Je totiž už stáročia známe, že tam, kde je vyvíjaná snaha po úprimnej, nezištnej pomoci, tam sa človek spája so silami, za spoluúčinkovania ktorých je schopný priam neuveriteľných a prevratných činov. A tieto možnosti sú stále tu! Nevyčerpateľné zdroje síl sú pripravené k použitiu! Už je treba iba jediné: čistých a nezištných ľudí, ochotných pomôcť tomuto národu. Pomôcť pravým spôsobom, rešpektujúcim nezvratnú realitu duchovného rozmeru bytia a skutočnej ľudskej dôstojnosti.

Lebo útlak chladného rozumu a bezcitného materializmu stupňuje svoju silu. Čoraz viac a viac sa prehlbuje duchovný i mravný úpadok, mizne viera vo všetky vyššie princípy a ideály, „kultúra“ bezduchého konzumu a chladnej vypočítavosti strháva do víru zničenia dušu ľudí. Ale práve v tejto chvíli, keď nenásytnosť a bezohľadnosť siahajú kradmou rukou na všetko pekné, hodnotné, ušľachtilé a čisté, čo ešte zostalo v našom národe, práve v tejto chvíli zaznieva volanie k verným v jeho strede, volanie k ozdraveniu spoločnosti.

Preto vy, ktorí ste ešte schopní uvažovať nezištne, nech sa už nachádzate na akejkoľvek úrovni riadenia, alebo spoločenského vplyvu, vy, ktorí ste schopní oprieť sa vo svojich snahách o univerzálne Zákony, práve vy smiete a máte byť vodcami, pomocníkmi a učiteľmi, ktorí, vedomí si hlbokej vážnosti doby, oslobodia náš národ zo smrteľného objatia egoizmu a nesmiernej duchovnej plytkosti, vyvedú ho z tohto bahna úpadku a ukážu mu pravú cestu do lepšej budúcnosti. Nech vám k tomu Svetlo Pravdy svieti na vašej ceste.