Vysťahovalectvo a dlhodobá práca v zahraničí

V súčasnej dobe úplného odtrhnutia sa ľudstva od prirodzenej podstaty fungovania univerza nie sme už takmer schopní zdravo uvažovať ani o tých najzákladnejších súvislostiach týkajúcich sa skutočnej kvality nášho života na Zemi.

Ak by sme si napríklad priniesli palmu z Afriky a zasadili si ju doma v záhrade, s nadchádzajúcim jesenným chladom by nám čoraz viac chradla a po prvých mrazoch by určite vyhynula. A rovnako by sa stalo aj s borovicou zasadenou v oáze na Sahare; pretože každá rastlina sa môže plne, zdravo a do všetkej svojej krásy rozvinúť iba v prostredí sebe vlastnom, v prostredí svojimi podmienkami plne zodpovedajúcom jej druhu.

A nie je tomu inak ani u človeka. Aj on je svojím spôsobom „rastlina“ zasadená účinkami univerzálnych Zákonitostí na konkrétne miesto na Zemi, ktoré mu poskytuje tie najvhodnejšie podmienky na jeho osobnostný rast a plné duchovné rozvinutie.

Avšak ľudia sa domýšľavo pasovali za múdrejších ako prirodzené dianie, a tak sa realitou dneška stáva vysťahovalectvo a celosvetová migrácia za prácou. Všetky médiá i politické garnitúry majú plné ústa pojmov ako pracovná mobilita, využitie pracovného trhu v rámci Európskej únie a mnoho iných podobných fráz.

A tak tu teda stojí proti sebe na jednej strane úplne prirodzené a univerzálnym Zákonitostiam zodpovedajúce dianie, a na strane druhej ľudský rozum zameriavajúci sa iba na hmotu, jeho „múdrosť“ a jeho vlastné priority, z ktorých najdôležitejšou sú samozrejme - peniaze!

A sme pri koreni problému. Peniaze a honba za nimi sú v podstate tou jedinou, najhlavnejšou príčinou súčasnej nezdravej celosvetovej migrácie. Ale keďže naša spoločnosť, ako aj všetky národy Zeme, naivne uverila, že práve ekonomické a finančné hľadisko predstavuje jedno z najdôležitejších kritérií kvality ľudského života. Širokej verejnosti sa prezentuje spomínaná všeobecná celosvetová migrácia za peniazmi a pre peniaze ako mimoriadny pokrok, ako niečo žiadúce a súvisiace s dnešnou modernou dobou.

Takto sú v mene „pokroku“ a „moderného civilizačného trendu“, ale v skutočnosti iba v mene peňazí a čoraz väčších ziskov, umelo vytrhávané desaťtisíce ľudí z pôdy, ktorá im bola určená niekým Vyšším a ktorá je teda pre nich osobne tou najvhodnejšou. No a títo ľudia musia potom podobne ako rastliny presadené do cudzorodých podmienok celkom zákonite iba chradnúť, živoriť a zakrpatievať, čo v praxi znamená, že je im znemožňovaný zdravý a plnohodnotný osobnostný a duchovný rozvoj.

Keďže však žijeme v dobe paradoxov, práve mnohé zo spomínaných obetí doby sa budú snažiť za každú cenu presvedčiť seba samých i ostatných, že oni predsa v žiadnom prípade nechradnú a neživoria, ale práve naopak. Darí sa im omnoho lepšie ako v ich vlasti, zarábajú neporovnateľne viac a môžu si teda dovoliť to, čo by si nikdy doma nedovolili; neraz robiac kariéru, o akej by sa im naozaj ani nesnívalo...

Ak pôjdeme do dôsledkov, je vari naozaj jediným zmyslom ľudského života iba zarábať čo najviac peňazí a môcť si potom za ne čo najviac „užiť“? Pre milióny povrchných a plytkých ľudí zaiste áno, aspoň oni sami sú o tom skalopevne presvedčení, avšak je podobné ponímanie „zmyslu života“ jeho skutočným zmyslom? Vari sme sa naozaj narodili iba pre toto? Sú peniaze a možnosti, ktoré nám ich vlastníctvo poskytuje, skutočne tou najvyššou métou, o akú máme v našom živote usilovať? Čím by sme sa potom odlišovali od zvierat, ak by naším cieľom malo byť iba dobre jesť, množiť sa a vo voľných chvíľach si čo najviac „užívať“?

Nie, tisíckrát nie, aj keď sa nás o tom všetci na každom kroku snažia presvedčiť. Skutočný zmysel nášho bytia na zemi spočíva v osobnostnom a duchovnom dozrievaní, ktorého konečným cieľom je získanie a osvojenie si tých najušľachtilejších ľudských hodnôt. Takýto smer vývinu ľudského ducha je najprirodzenejší a Zem nebude donekonečna znášať hrubé porušovanie Zákonov stvorenia; príde čas, keď sa to zmení...

Náš život na Zemi je teda akousi školou, v ktorej sa máme naučiť byť skutočne ľuďmi. No a práve pôsobením neomylných Zákonov usmerňujúcich správnym spôsobom všetko vo stvorení sa každý z nás rodí presne vtedy a tam, kam podľa svojej zrelosti patrí. Tam prežíva svoje detstvo, dospievanie a dospelosť, stretáva sa s ľuďmi, s ktorými sa stretnúť má, čo opäť nie je žiadna náhoda, lebo v nevyhnutnom styku práve s týmito konkrétnymi ľuďmi dochádza k obojstrannému vzájomnému obrusovaniu sa a dozrievaniu osobností všetkých zúčastnených.

Deje sa to tak preto, lebo vyššie Zákony majú na zreteli vždy iba to najdôležitejšie: duchovný a duševný vzostup ľudského jedinca; nie jeho materiálne zabezpečenie a pohodlie, ako by si mnohí priali. No a na základe tohto jedného jediného rozhodujúceho kritéria sa môže stať, a aj sa bežne stáva, že podmienky, do ktorých sa niektorí ľudia rodia, bývajú nepriaznivé, tvrdé a častokrát až neznesiteľné. Avšak vždy sú presne také, aké dotyčný potrebuje, aby duchovne pokročil a aby mohol, neraz i v neľahkom prežívaní, odložiť staré chyby alebo prípadne splatiť či vymazať svoje minulé nevyrovnané účty.

Každý z nás je iný, každý má za sebou inú minulosť, a preto potrebuje aj úplne iné podmienky na svoje dozrievanie. Práve preto sa niekto rodí zdravý a iný zdravotne postihnutý, niekto dobrým a iný zase menej dobrým rodičom, niekto v bohatej, iný v chudobnej krajine a tak ďalej.

No a každý človek, ktorému smelo byť poodhalené poznanie pravého zmyslu „školy života“, musí potom s veľkým smútkom v srdci pozorovať, ako tisíce mladých ľudí, presviedčaných rodičmi, učiteľmi, politikmi i samými sebou, opúšťajú svoju vlasť a odchádzajú, v podstate iba za peniazmi, do pre nich duchovne nepodnetného prostredia. Do prostredia, v ktorom väčšinou nemôžu správne duchovne rásť, aj keď si snáď ekonomicky veľmi výrazne pomôžu. Tým však premrhávajú drahocenný a neopakovateľný dar svojho súčasného pozemského bytia, lebo jeho skutočný zmysel vymenili za peniaze a hmotný prospech.

Preto ku všetkým príslušníkom nášho národa nachádzajúcim sa v súčasnosti mimo rodnej vlasti, ktorí podľahli lákavým, ale v skutočnosti zhubným nástrahám dnešnej doby, nech zaznie volanie: Slováci, ste predovšetkým duchovia, ktorí sa majú duchovne vyvíjať, nie byť v prvom rade materiálne zabezpečení. Nezapredávajte samých seba za peniaze. Nie sú toho hodné. Lebo nič vám nebude osožné, keby ste hoci aj celý svet získali, ak pritom uškodíte svojej duši.

To všetko, o čom bolo hovorené, neplatí iba pre príslušníkov slovenského národa, ale pre všetky národy zeme. Lebo možno práve tí, čo odchádzajú, majú, môžu a sú povolaní tieto podmienky zmeniť k lepšiemu.

Samozrejme, nechceme extrémisticky poukazovať iba na negatívnosť aktu pobytu v zahraničí, lebo každá minca má dve strany. Mnohí z tých, čo žijú v zahraničí, sú tam iba krátkodobo s úmyslom vrátiť sa späť. Možno tiež majú spoznať niečo nové o ľuďoch v zahraničí, možno nechcú byť doma rodičom ako nezamestnaní na príťaž, a tých dôvodov môže byť viac; ak sa však takíto ľudia vrátia späť a dokážu zužitkovať svoje poznatky o plytkosti a nešťastí ľudí skrývajúcich sa za pozlátko „vysokej životnej úrovne“ pre svoj duchovný vývoj, bude to pre nich a ich okolie iba plus.

A všetci tí, ktorí po prečítaní tohto textu začnú okamžite zhromažďovať tisíce argumentov proti, alebo sa budú snažiť ospravedlňovať či prekrúcať svoju chtivosť po peniazoch na nutnosť „duchovného“ prežitia a skúseností v zahraničí, stanú sa, žiaľ, iba poľutovaniahodným príkladom obmedzeného myslenia malého pozemského človeka, ktorý sa vo svojej domýšľavej rozumovej snahe vedieť všetko lepšie odvažuje stavať proti dokonalým Zákonom stvorenia.