.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: PRÍBEHY 

Arytmia, alebo moja skúsenosť s liečením a vyliečením


Arytmia, alebo moja skúsenosť s liečením a vyliečením „Medicína, ktorá sa zaoberá iba fyzickým telom, sa priveľmi vzdialila od svojho hlavného poslania, ktorým je liečiť ľudí, lebo človek, to je predovšetkým duchovné pole.“

Hippokrates


Rada sa s vami podelím o osobnú skúsenosť, ktorá mi zachránila život. Získala som ju počas mojej poslednej návštevy nemocnice, do ktorej som sa chtiac nechtiac dostala, keď som... Ale začnem pekne od začiatku.

Ťažkosti so srdcom ma sprevádzali už od raného detstva. Z toho dôvodu to nebolo prvýkrát, čo som navštívila nemocnicu. No vtedy som celému tomu „zložitému procesu liečenia“ príliš nerozumela. Viem iba, že lekári sa snažili prísť na to, čo je príčinou toho, že som celé detstvo odpadávala, a prečo môj srdcový tep prudko vybočuje zo svojho rytmu.

To, prečo sa vedľa môjho lôžka vystriedalo niekoľko lekárov “špecialistov“, už teraz nie je pre mňa veľkou záhadou. Skúmali každý kúsok môjho tela, každý jednotlivý orgán. Lekári si akoby „podelili“ moje telo, a snažili sa liečiť každú časť jednotlivo. Pritom však akoby prehliadli celok i možnosť nájsť samotnú príčinu choroby.

Vtedy som to však vnímala úplne inak. Nevedome, so strachom pred lekármi s ich prísnym správaním vyžadujúcim rešpekt.

Strach ma sprevádzal celé detstvo. Strach vzoprieť sa a povedať svoj názor, strach z agresivity a tvrdosti, ktorý som často prežívala, sa stal časom samozrejmosťou. Zvykla som si naň. Ten zvyk sa stal postupne jemnou pavučinou, a neskôr nepreniknuteľnou stenou, ktorá mi bránila vidieť veci reálne.

Ten strach bol zjavne doktormi nenájdenou príčinou mojej srdcovej arytmie. Zmes najrôznejších emócií, od zúfalstva po neistotu, neprirodzene potláčaných, vyvádzalo moje srdiečko z jeho prirodzeného rytmu, a vtedy ako obeť zahnaná do kúta začalo búšiť o sto šesť.

Čo je vo vnútri, to sa ukáže i na povrchu. No ako dieťa som to tak nevnímala. Nezamýšľala som sa nad tým, že k pevnému zdraviu je potrebné, aby celá ľudská bytosť, teda duch, duša a fyzické telo, boli v dokonalej harmónii, inak sa tento nesúlad zákonite prejaví na ľudskom tele, a človek podľahne chorobe.

Ako dieťa ma každý deň počas pobytu v nemocnici čakalo niekoľko vyšetrení, kde si ma posúvali od dverí k dverám, z jedného vyšetrenia na druhé. Po niekoľkotýždňovej hospitalizácii ma prepustili s vyhlásením, že príčina nebola zistená.

Tak prešli roky, no môj zdravotný stav sa nijako nezlepšil. Prišlo pár pekných chvíľ, ktoré striedali aj tie menej príjemné, prvá „láska“, ktorá „ponúkala riešenie“ na všetko. No strach ma ovládal aj naďalej, navyše sa k nemu pridal aj stres v práci, a keďže som nebola dostatočne silná vo vnútri, naďalej som prehliadala to, čo každým dňom čoraz viac oslabovalo moje srdiečko.

Boli dni, keď som kvôli búšeniu srdca, ktorého tep sa približoval k hranici 200 úderov za minútu, bola úplne vyradená zo života. Trvalo to častokrát aj 8 hodín denne. Srdce som cítila až niekde v hrdle a mala som poruchy dýchania. K tomu sa pridal aj vysoký krvný tlak. Boli obdobia, keď takých dní s búšením srdca bolo niekoľkonásobne viac, ako dní, keď som mohla fungovať normálne. Moje srdce mi neustále našepkávalo, aby som sa zastavila, prekonala úzkosť, strach, a zaradila sa do života, ktorého tempo mi je prirodzené. Aby som vniesla do svojho života viac radosti, ktorá vychádza z vnútra človeka a nie je závislá na životných situáciách, za ktorými sa treba naháňať.

To všetko sa mi už roky moje srdiečko snažilo povedať alegoricky, keď mi prehnanou rýchlosťou ukazovalo, ako rýchlo sa snažím žiť. Teraz vidím, pod akou nesmiernou ochranou zhora som celé tie roky bola.

Od mojej poslednej návštevy nemocnice prešiel viac než rok. No práve tá bola tým rozhodujúcim momentom, kedy som začala vidieť veci z iného uhla pohľadu.

Bol to pre mňa celkom obyčajný deň, keď mi znovu prišlo zle. Ukrutné búšenie srdca sprevádzané poruchami dýchania. Pre mňa nič nové, no predsa som sa rozhodla „zodpovedne“ navštíviť lekára. Ošetrujúci lekár ma hneď poslal ku kardiológovi, kde mi urobili EKG srdca. Namerali mi hodnoty, ktoré vyviedli z miery aj kardiológa. Tep môjho srdca aj po hodine presahoval hodnotu 160 úderov za minútu. Ani som sa nenazdala, a už som bola napojená na prístroje, s infúziou v žilách, a s  tvrdením, že keby mám o pár rokov viac, tak je po mne.

V diaľke som počula sirény záchranného vozidla. Keď sa vo dverách objavili páni zo záchrannej služby s nosidlami, veľmi rýchlo som pochopila, že prišli po mňa.

Ani po podaní infúzie sa búšenie nezastavilo. V sanitke mi robili masáž, aby sa srdcový tep vrátil do normálu, a zároveň mi podávali lieky. Nič nezabralo.

O chvíľu som už ležala na nemocničnom lôžku, napojená na prístroje, kde začali vyšetrenia odznova. Striedalo sa pri mne viac lekárov, neustále hľadeli do prístrojov, ktoré im ukazovali záznamy elektrickej aktivity môjho srdca. Ani po dvoch hodinách sa môj stav nezlepšoval.

Keď som po čase pocítila nesmierne nutkanie ísť na záchod, pekne som poprosila jednu ošetrujúcu lekárku, aby ma odpojila z prístrojov a pustila. Vysvetlila mi, že to nie je v mojom stave možné a priniesla mi misu, kde som mala vykonať potrebu. Nachádzala som sa vo veľkej prijímacej miestnosti pre pacientov, kde bol neustály ruch, jednotlivé lôžka boli oddelené len plachtami, ktoré buď lekári, alebo ďalší pacienti neustále odkrývali pozerajúc, čo sa nachádza za nimi. Nebolo to teda najvhodnejšie miesto na vykonanie potreby. Mala som s tým ťažkosti, i keď som sa veľmi snažila. Kŕče spolu s bolesťami v bruchu ma donútili zavolať lekárku. Znovu som ju poprosila, aby ma pustila, no trvala na svojom. Mysliac si, že mi tým pomôže, stlačila mi spodok brucha, vraj na uvoľnenie svalstva. Ja som z toho nesmierneho tlaku s výkrikom bolesti skoro vyskočila z lôžka. Trpiac nesmiernou bolesťou som ju znovu poprosila, nech ma pustí, že sa mi určite uľaví, a aj môj stav sa tým určite polepší. Na to mi vynadala do „sopľavého rozmaznaného decka“. Vraj čo si to dovoľujem. Že oni najlepšie vedia, čo je pre mňa dobré.

Celé to naťahovanie trvalo niekoľko minút, keď ma nakoniec v hneve odpojila. Preložili ma na vozík a konečne po hodine odviedli na záchod. Ešte predtým som sa pri nej však zastavila. Slušne som jej povedala, že by bolo občas vhodné vypočuť si aj pacienta, veď v prvom rade ide práve o neho, keďže ho liečia. Je dobré vypočuť si, čo cíti, pretože to, čo im ukážu ich prístroje a monitory, nie je samotný človek, ale za všetkým týmto sa ukrýva niečo hlbšie, naša skutočná podstata, naše „JA“, ktoré najlepšie vie, ako sa cíti a čo mu prospieva. Očividne som jej tým vyrazila dych, pretože sa nezmohla ani na slovo.

Keď som sa vrátila, znova ma napojili na prístroje. Dotyčná lekárka, ktorá sa potom vrátila k môjmu lôžku, úplne zmenila prístup. Bola odrazu slušná a milá, akoby som jej tým všetkým skutočne prehovorila do duše, a ona sa nad tým skutočne zamyslela. S otázkami, či niečo nepotrebujem, ma viackrát navštívila pri lôžku.

No môj stav sa nezlepšoval. Tep bol stále ten istý. Podali mi ďalšiu infúziu, po chvíli znovu ďalšiu, ďalšie lieky, no ani po niekoľkých hodinách sa im nepodarilo zastaviť búšenie srdca. Naopak, stav sa zhoršoval! A to aj po podaní všetkých tých „zázračných liekov“ sľubujúcich záchranu. Po štyroch hodinách už nevedeli, či podať ďalšie lieky, alebo mi na štvrtý krát „pustiť niečo žilou“, pretože „očakávaný výsledok“ sa nedostavil. Napätie stúpalo nielen v lekároch, ale už aj vo mne. Pocítila som akúsi bezmocnosť a mala som chuť zbaviť sa všetkých tých hadičiek, infúzie, elektród umiestnených na hrudi a končatinách, jednoducho všetkého, a bežať odtiaľ čo najďalej.

Vtedy, keď všetky „osvedčené postupy“ zlyhali, som pochopila, čo bude pre mňa najlepšie. Opustiť nemocnicu. I napriek tomu, že som mala byť hospitalizovaná niekoľko dní.

Oznámila som lekárom, že chcem podpísať reverz a na vlastné riziko odísť.

Prednesením mojej žiadosti začal pekný cirkus. Chceli ma najskôr odbiť slovami, že vraj je to v mojom stave neprípustné. Áno, stále som mala tep cez 160 úderov za minútu, ale cítila som sa horšie, ako keď ma prijímali. I naďalej som však trvala na svojom.

Prišiel ďalší lekár. Namiesto pomoci a pár povzbudivých slov, ktoré by boli určite vhodnejšie, sa zo všetkých síl snažil vo mne vyvolať strach. No pripadal mi skôr smiešny, než aby som ho mohla brať vážne. Jeho slová sa ma nijako nedotkli. Nahnevaný, no zároveň presvedčený o svojej pravde, mi chcel „vstúpiť do svedomia“ a priam sugestívnym hlasom tvrdil, že ak odídem, určite sa večer znovu vrátim, ale to už skončím na áre. Vraj ak budem potrebovať pomoc po tom, ako odídem na vlastné riziko, už mi ju neposkytnú. Takéto vyhrážanie sa chorému od lekára, ktorý zložil prísahu pomáhať trpiacim, som veru nečakala.

Keď som na vlastnej koži pocítila, ako sa lekári snažia nahnať ľuďom strach, že bez nich niet inej možnosti vyliečiť sa, uvidela som zrazu to, čo som dovtedy prehliadala. Strach. Oni mali strach! Nie však o moje zdravie. Mali strach z neúspechu nútiaceho priznať vlastnú bezmocnosť, strach z nedodržania predpísaných postupov, strach zo straty všeobecnej dôvery ľudí k lekárom, strach o pracovné miesto... a strach z pravdy, že pacientom podávaním liekov, ktoré iba potláčajú chorobu, často viac škodia ako pomáhajú.

Asi po pol hodine som počula, ako priniesli papiere, ktoré som mala podpísať. Na to som cítila nesmierne uvoľnenie, moje srdiečko akoby preplo a búšenie sa zastavilo.

Odpojili ma z prístrojov, dali mi podpísať potrebné dokumenty a s receptom v ruke na „zaručené vyliečenie“ ma prepustili. Ešte sa pri mne zastavila lekárka, ktorá dokázala zmeniť prístup, a s úsmevom na tvári mi oznámila, že ak predsa budem potrebovať pomoc, že mi ju určite poskytnú.

Po predpísané lieky som v lekárni ani nebola. Rozhodla som sa vyliečiť sama.

Moje okolie o mojom rozhodnutí nevedelo. Nepotrebovala som počúvať ďalšie uistenia o tom, že ak neposlúchnem rady lekárov, dopadnem zle.

Jediný človek, ktorému som sa mohla zdôveriť, bol môj priateľ. Celý ten čas stál pri mne a podporoval ma. Pomohol mi nájsť potrebné informácie o bylinkách, ktoré mi v počiatkoch výrazne pomohli, poradil mi dychové cvičenia. Úplné vyliečenie však prichádzalo až potom, ako som si postupne sama začala uvedomovať, čo v skutočnosti spôsobovalo moju chorobu. Vedome som prijímala každý podnet z môjho vnútra a presne som cítila, ktoré situácie ma vyvádzajú z rovnováhy. V takých chvíľach som sa snažila vedome zhlboka dýchať a úplne sa upokojiť. Zakaždým to zabralo, a všetko, čo som dovtedy nedokázala zvládnuť, sa pre mňa stalo hrou, v ktorej som mala nad všetkým úplnú kontrolu. Každá životná situácia bola pre mňa školou, ktorá zo mňa robila vedomejšiu bytosť, schopnú žiť bez strachu.

Na mojom vyliečení však mala zásluhu hlavne viera, že sa tak naozaj stane. Uverila som, že to naozaj dokážem, a to ma skutočne zachránilo. Keby som sa poddala strachu a pochybnostiam, nikdy by som to nedokázala. Teraz to už viem, pretože som to prežila a osobne sa o tom, že to tak naozaj funguje, presvedčila.

Viera v duchovné schopnosti človeka sa stala súčasťou môjho života. Pochopila som, že kľúč ku zdraviu má každý vo vlastných rukách. Moje uzdravenie mi je dôkazom, že každý nesie zodpovednosť za svoje zdravie sám. Zodpovednosť, ktorú nemožno preniesť na lekárov.

Gabriela

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3381154 od 1.1.2007