Ateista

Pred dvoma rokmi som bol úplným ateistom. Človek pyšný na svoj rozum, zameraný na hmotný svet a pôžitky všetkého druhu - ženy, peniaze, adrenalínové športy... Samozrejme, vždy som si uvedomoval, že raz zomriem a od detstva som hľadal PRAVDU o čom to všetko dianie okolo nás je, ale nenašiel som ju. Moji neveriaci rodičia mi na otázky nevedeli uspokojivo odpovedať, tak som sa začal pýtať ľudí chodiacich do kostola. V ich "všemúdrych" odpovediach som však vždy nachádzal veľké medzery, protirečenia a nelogickosť. Dnes už viem, že ma to nemohlo osloviť, pretože títo ľudia boli dogmatickí veriaci, a viera nemá byť dogmatická, ale živá; človek sa má o nej snažiť presvedčiť vlastným hľadaním, prežívaním a uvažovaním. Preto Ježiš Kristus tak často opakoval: "Hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené." Nevravel: "...čakajte a Ja vám všetko prinesiem, alebo stojte pred dverami a oni sa sami otvoria..." Nie, my sami sa máme o to každodenne snažiť a usilovať. Vyžaduje to však námahu a život v prítomnosti. Nestačí chodiť v nedeľu do kostola a duchom byť niekde na nákupoch. Dnes viem, že žiť podľa Božích zákonov sa musíme snažiť každý deň, každý okamih, každú sekundu, neustále. A to nielen svojím konaním, ale aj rozprávaním, myslením a cítením. Udržujme krb svojich myšlienok čistý, tak založíme mier a budeme šťastní!

Keďže som vyrastal v ateistickej rodine, rodičia ma do kostola nenútili, ale ani mi to nezakazovali. Život a všetko okolo som vnímal po svojom, no skôr, ako som prijal nejakú myšlienku za svoju, vždy som nad ňou dôkladne pouvažoval a preskúmal ju. Je pravda, že ma starí rodičia, ale i niektorí kamaráti a spolužiaci, snažili všemožne presvedčiť o existencii Boha, ale ja som sa nad tým vždy iba pousmial. Niežeby som o tom ani neuvažoval, ale veľa vecí mi tam nesedelo a nedávalo logiku. Vydal som sa teda vedeckou cestou, pretože v tej dobe mi dávala jasné odpovede o vzniku a vývoji vesmíru, človeka a života na Zemi, a tiež veľa iných poznatkov. Navyše, veda to mala podložené aj serióznou prácou, vykopávkami a fyzikálnymi zákonmi atď. Tým, čo sa ma snažili presvedčiť o existencii Boha, stačilo iba položiť zopár otázok, na ktoré mi nevedeli uspokojivo a logicky odpovedať. Boli to najmä tieto:

• Ak je Boh všemohúci a spravodlivý, prečo dovolí, aby sa na svete diali také krivdy a nespravodlivosti, prečo tomu nezabráni?

• Prečo sa všetci nerodíme v rovnakých majetkových pomeroch?

• Ako je možné, že sa niekto narodí chorý, či postihnutý?

• Ak by ste sa narodili v krajine, kde uznávajú iné náboženstvo a kde by vás aj rodičia k nemu odmalička viedli, nemyslíte si, že by ste dnes zrejme neboli kresťania, ale napríklad budhisti či moslimovia...?

• Verili by ste vôbec v niečo, keby ste žili na opustenom ostrove a neboli by ste nikým a ničím, teda ani literatúrou, ovplyvňovaní?

• Viete mi povedať, čo sa deje po smrti?

Väčšinou som dostával odpovede, ktoré nemali žiadnu logiku, hlavu ani pätu. Bol som presvedčený, že duchovný svet je len výmysel cirkví, aby si omotali prostý ľud okolo prsta a mohli využívať všetky výhody, ktoré z toho mali - a nebolo ich málo. O tomto som presvedčený doteraz, aj keď viem, že do kostola chodí veľa dobrých ľudí, ktorí poctivo hľadajú PRAVDU. Takí neskôr pochopia, že takto to ďalej nejde. Viem, aj mnohí farári a cirkevní hodnostári majú s ľuďmi tie najčistejšie úmysly, ale tých je už teraz pomenej. Takí však isto nebudú ľuďom vykrikovať, ako málo peňazí dávajú do zvončeka, kam majú chodiť a čo robiť, pretože im tak berú to najzákladnejšie - slobodnú vôľu. Tak to som to vnímal aj v dospelosti, až kým nenastal zlom.

Prvýkrát to mojím skalným presvedčením zamávalo pri sledovaní jednej diskusnej relácie na STV 2. Zišla sa tam celá plejáda vedcov zo Slovenska a Čiech. Bola to, a ešte aj určite je, naozaj špička bývalého spoločného štátu. Preberali tam rôzne vedecké problémy o vesmíre, nekonečnosti, čiernych dierach, vzniku a budúcnosti vesmíru atď. Pretože ma to vždy zaujímalo, pozorne som to sledoval. Dozvedel som sa veľa zaujímavého a nového. Na konci relácie ma však prekvapila otázka moderátora. Jednoducho sa všetkých spýtal, či veria v existenciu Boha. Vtedy som sa iba pousmial, čo sa ich vypytuješ také hlúposti, jasné že neveria, nie sú predsa naivní, sú to maximálne vzdelaní ľudia. No o chvíľu ma úsmev prešiel, keď asi osemdesiat percent odpovedalo, že áno. Začal som uvažovať, či sa náhodou nepomiatli. Dnes viem, že nie. Nerobil som si však z toho ťažkú hlavu, vtedy ešte určite nie. Ten najdôležitejší zlom prišiel až v tridsiatke po prečítaní knihy Vo svetle pravdy s podtitulom Posolstvo Grálu. Tá mi dala odpovede na všetky otázky, ktoré ma trápili v detstve, ale aj na také, o ktorých som nemal ani potuchy. V tej knihe je celá duchoveda, etika, fyzika, matematika, dejepis, prírodoveda, zdravoveda, filozofia, chémia - jednoducho všetko. Konečne dala dokopy vedeckú cestu s cestou duchovnou. Konečne kolieska zapadajú do seba, zrazu má všetko nádhernú logiku. Vysvetľuje, že Božie zákony sú, boli a vždy budú v súlade s prírodnými a fyzikálnymi zákonmi. Úplne som zmenil pohľad na svet, rebríček hodnôt a postupne i seba. Prestal som sa nezákonne obohacovať. Nebolo to hneď, stále som pre seba hľadal nejakú morálnu výhovorku, veď ja nikoho neokrádam a keby som s tým prestal, tak skončím pod mostom, lebo nebudem stíhať splácať úvery. No nič z toho sa nestalo. Presvedčil som sa, že aj poctivo sa dá žiť a mám sa ešte lepšie. Neznamená to však, že problémy už neprichádzajú, ale teraz viem, prečo prichádzajú a ako ich v láske vyriešiť. Pochopil som, že náhoda a nespravodlivosť neexistuje, všetko máme vo svojich rukách. Čo si zaseješ, to si zožneš. Alebo ľudovo: ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Či vedecky: každá akcia vyvolá reakciu opačného smeru a rovnakého druhu. Uvedomil som si tiež, že v sebe prechovávam ešte veľmi veľa nepekných vlastností. Pracujem na nich, niektoré sa odstraňujú ľahšie a rýchlo, iné pomaly a ťažko. Necítim k nikomu nenávisť, snažím sa pomáhať všade tam, kde je o to záujem, nikomu nič nevnucujem. Viem, že najkrajší cit človeka je láska - k Bohu, k ľuďom, k zvieratám, k prírode.

Najkrajšia láska pre človeka je však láska partnerská - ak je skutočne čistá a nejde v nej len o pudy. Bez nej nikdy nemôže byť človek šťastný, aj keby mal všetky poklady sveta. Cez túto lásku môže precítiť aj lásku k Bohu, aj keď On sám je bezbytostný. V nemčine je preto Boh správne v strednom rode. Už Syn Boží povedal: "Nerobte si o ňom žiadnu predstavu, pretože On nie je z tohto sveta..."

Samozrejme, viem si konečne odpovedať na otázky, na ktoré som od kostolníkov nikdy nedostal uspokojivé odpovede. Viem, že farár ma ťažko naučí vychovávať deti, pretože jednoducho žiadne nevychoval. Ťažko ma naučí žiť správne v partnerskom vzťahu, pretože v žiadnom nebol. Aj to je choré, že kňazi majú povinný celibát, pretože nikto by nemal mať odňatú možnosť milovať, či mať deti - tu zasa chýba slobodná vôľa. Veď do konca 11. storočia to tak nebolo, celibát zaviedol až pápež Gregor VII. Človek tak znovu pozmenil podľa svojej ľubovôle to, čo je prirodzené. Všetky svetové náboženstvá sú dnes istým spôsobom choré, aj keď niekedy neboli. Všetky rozprávali o tom istom Stvoriteľovi, o tých istých zákonoch, o rovnakých pravidlách, len ľudia si do nich museli, ako inak, podomýšľať svoje, aby to nebolo až také jednoduché, aby tomu mohla rozumieť iba skupina vyvolených, ktorá by to mohla vysvetľovať iným, majúc z toho vlastný prospech. Malo byť len jedno náboženstvo, a to LÁSKA a PRAVDA pre všetkých. Čo sa malo spojiť spoločnou myšlienkou a výstavbou, sa preto ešte viac rozdelilo a vznikli dokonca aj sekty, hnutia, či rády. Smutné je, že tam, kde sa malo rozprávať hlavne o láske, ide teraz o moc, peniaze a politiku...