.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: PRÍBEHY 

Príliš málo lásky


Príliš málo lásky

Veľa vecí, ktorým venujeme čas, je nepodstatných. Až keď hlboko prežijeme nejaký skutočne silný zážitok, spoznáme, čo sú pravé hodnoty, a na čom v živote naozaj záleží. Vtedy si uvedomíme, že mnohé naše problémy a starosti, ktorým prikladáme veľkú dôležitosť, sú malicherné.

Ja som to kedysi zažil dosť silno. Akurát som si kúpil novú gitaru a plný radosti som sa vracal na zámok, kde som pracoval. Vrátnička mi hovorí: „Nejaké dievčisko mi tu lozí po zábradlí, aby nespadla..!“ Pýtam sa: „Kde?“ A ona ukazuje na monitor, kde kamera sníma priestor na moste pred bránou: „Pozri, práve je tu.“ Keď som zazrel to dievča, práve preliezala zábradlie a bola otočená neprirodzene chrbtom k zábradliu, teda som jej videl do tváre. Okamžite som sa rozbehol. Uvidel som tvár človeka, ktorý stratil všetko. Tvár samovraha.

O pár sekúnd som bol pred bránou, ale neskoro. Skočila. Zazrel som už len 10 metrov pod sebou ležať na ľade jej nehybné telo. Vrátnička vyšla tiež von a začala lamentovať, ale to som už preliezal zámocký múr. Nejakí ľudia na mňa kričali, že si zlomím nohu, ale ja som ďalej zliezal kamennou stenou dole. Nahol som sa k telu – dýchala.

Jemne som sa jej dotkol a spýtal sa: „Žiješ?“ Odpoveďou boli tiché slová, ktorých obsah desil: „Prečo som ešte nezomrela?“

Smútok mnou prenikol tak hlboko, že vyvolal obrovský súcit a lásku. Bol som k nej milší a láskavejší, ako k hocikomu doposiaľ. Vyzliekol som zimnú bundu a vsunul ju medzi jej rozbitú hlavu a zamrznutý betón. Bezmyšlienkovito som prezrel telo, či nemá nejaké akútne zranenie. Našťastie mala iba krvavé ruky, ale krv netiekla, iba mokvala, a tak som tomu nevenoval pozornosť. Až neskôr som si uvedomil, že rany na rukách vznikli pokusom o prerezanie žíl; asi sklom, lebo boli široké, ale nedostatočne hlboké, aby žily otvorili. Zrejme preto sa poskúsila ukončiť svoje trápenie skokom z výšky.

Uvedomil som si odvahu tohto 14 ročného dievčaťa a moja láska k nej zosilnela. Ešte nikoho som tak veľmi nemiloval; nikto to totiž ešte tak veľmi nepotreboval.

Až po skoro polhodine prišla sanitka. Rutinná práca, pár otázok, ktoré mi pripadali nezmyselné – a už bolo po všetkom.

Moja radosť z nového nástroja bola preč. Keby bolo treba dlahu, odlomil by som hmatník; vtedy ani hudba nemala žiadnu cenu...

Zišiel som do mesta, neschopný čohokoľvek. Nedalo sa mi zaradiť naspäť do bežného života, v ktorom mi chýbal nejaký zmysel.

Keď som čakal na autobus, počul som sa rozprávať na zastávke dve dievčiny. Rozoberali vážne svoj problém: kam sa pôjdu dnes večer zabávať. Po chvíli som sa radšej vydal na cestu peši, pretože som ich ďalej nezniesol počúvať. Ich problém sa mi zdal malicherný a ich starosti prázdne. Až po troch dňoch som bol schopný normálneho života. Už nikdy som ale nebol taký, ako predtým. Rebríček hodnôt sa mi zrútil a vytvoril som si nový; po starom sa ďalej žiť nedalo.

O tej dievčine som sa dozvedel, že si ju adoptovali nejakí kresťania, ale v ich výchove to asi nemala na ružiach ustlaté. Sám som z nej cítil ten nedostatok lásky, pre ktorý radšej zvolila skok z výšky. Jasne som videl, že lásku nenahradia kvetnaté slová a ani starostlivosť o vonkajšie potreby.

A ako to dopadlo s jej životom? Vydala sa za môjho priateľa, majú spolu dieťa a žijú šťastný život v láske. Dozvedel som sa to náhodou, keď mi povedal, že jeho manželka sa kedysi pokúsila o samovraždu. Nehovoril som nič, lebo slová by sotva vyjadrili čo len kúsok mojej radosti z jej vráteného života. Je to tak, bez lásky je život prázdny a bezcenný...


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3560064 od 1.1.2007