.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: PRÍBEHY 

Výkrik duše


Výkrik duše

Krajinou sa rozbehla jar. Tráva vyhúkla spod zeme, konáre vyháňali prvé lístky, vtáky prekvapovali svojím štebotaním. Vzduchom prúdila ľahkosť života. Po zimnom spánku všetko túžilo lietať, rásť, radovať sa. Len ona túžila zaspať a viac sa neprebrať. Sladkých osemnásť! Obdobie plné bezstarostnosti a snov. Prečo cítila opak? Už od malička bola iná. Príliš zodpovedná, príliš vážna. Ani teraz ju nebavili bujaré reči rovesníkov. Radšej mala samotu. Napriek tomu sa snažila zapadnúť medzi ostatných. Avšak čím intenzívnejšie boli jej pokusy, tým horší bol výsledok. Pritom ona čakala od života viac. A ak to nemala mať, radšej zostane sama. Ešte nemala chlapca. Netúžila vzdať sa svojej čistoty kdesi večer na kraji lesa s mužom, ktorého pozná len pár hodín, alebo s človekom, ktorý je ochotný poskytnúť svoj dlhoročne zbieraný materiál hociktorej naivke. Chcela viac. Túžila po mužovi, pre ktorého bude prvou a jedinou. Navždy! Človeka, ktorý pochopí jej boliestky, človeka, ktorý vie, čo je život. Človeka, pre ktorého sú láska a rodina to najdôležitejšie v živote. Človeka, s ktorým je radosť smiať sa, a s ktorým je aj bolesť krásna. Smiali sa jej, vraj takého nenájde. No ona dúfala. Modlila sa. Aj teraz sedela kdesi v kúte v kostole, ďaleko od všetkých. Túžila po niekom podobnom, po niekom, kto by naplnil jej dušu. Túžila po smiechu, zatiaľ čo sa utápala v smútku. Túžila po láske, no nedala jej príležitosť priblížiť sa. Túžila zmeniť svet, avšak iba slepo napodobňovala iných. Tápala v tme hľadania.

Z prosieb ju vyrušil tichý šepot: „Choď už domov, lebo nachladneš. Kedy ťa potom uvidím?“ zažartoval farár. Usmiala sa, tvár jej zrumenela. Napriek tomu, že to bol jediný muž, s ktorým sa dokázala porozprávať, vždy ju privádzal do rozpakov. Ešte chvíľu žartovali, a potom sa pobrali, každý inou cestou. Jeho hlas jej neschádzal z mysle. Je to taký dobrý človek. Dokázal si získať každého. Ako štyridsaťročný bol pre mladých otcom, pre starších priateľom. Dokonca aj babky ho mali radi, nedali na neho dopustiť.

Slnko sťahovalo posledné lúče a krajinu zahalila tma. V malej izbe na konci fary blikotala žiarovka. Pán farár sedel pohrúžený do svojich myšlienok so starou knihou v ruke. Čítal ju nespočetne veľakrát. Brával ju do rúk len tak zo zvyku, hriala ho jej blízkosť. Bola mu jeho dôverníčkou. Jedinou. Tak sľúbil, prisahal. Žiadna žena, žiadna rodina. Nič, čo by ho mohlo brzdiť v práci. Chcel pomáhať. Dobre si vybral. Pomoc opusteným a smutným. Ale kto pomôže jemu? Kto zachráni jeho pred čiernymi myšlienkami a pochybnosťami? Opäť ho zlomili. Pochybnosti. Ako rýchlo im človek dokáže podľahnúť. Očami zablúdil na fotku vedľa na stole. Bola to spomienka na minuloročný tábor mladých. Ako vždy, pohľad mu padol na nenápadné dievča, ukrývajúce sa pred vtieravým okienkom fotoaparátu. Usmial sa. Čo ho na nej tak fascinovalo? Tie čokoládové oči ho prenasledujú ako svorka hladných vlkov. Celý deň sedí ako na ihlách, nenachádza pokoja. Tak, ako tma sadá na krajinu, tak aj jeho opantáva rúško samoty. Vysmädnutý po láske nedokáže odolať mámivému poháru vody z osviežujúceho prameňa života. Všetko márne. Boh ho opustil. Opustil jeho dušu bojujúcu s láskou. Vybičovaný bolesťou, hnaný výčitkami vybieha von. Preč od dobiedzajúcich myšlienok, ktorým nedokáže čeliť. Ukryť sa v tichu prírody a nemyslieť. Po pár minútach sa ocitá na brehu malého jazera. V túto nočnú hodinu tu niet ani živej duše. Dobre si to vymyslel. Unavený padá na trávu a hľadí na nebo. Túži sa rozplynúť v mori blikotajúcich hviezd a vytratiť sa spolu s prvými lúčmi slnka. Čo vlastne chcem? Pýtal sa tisíci krát. Dlho jeho oči blúdili nočnou oblohou, jeho duša načerpávala silu, ovlažoval ubolené srdce. Konečne prichádzal pokoj. Žiadna žena ho nemôže narušiť. Zvládne to. Cítil sa silný. Boh je na prvom mieste. Boh a jeho veriaci. Nikdy sa ho nevzdá. Pocítil, ako sa mu chlad zavŕtal hlboko do tela. Striaslo ho. S ľahkosťou sa vyšvihol a opúšťal tento krásou nasýtený kúsok zeme. Mesiac sa kotúľal oblohou, žaby kŕkali nočnú uspávanku, mohutné stromy ochraňovali unavených pútnikov. Kráčal po chodníku popri jazere. Odrazu spozornel. Ktosi sa približoval. Najprv sa zľakol, no v okamihu ju spoznal. Poznal by ju medzi tisíckami žien. Zastala. Zatiaľ ho nezbadala. Sadla si na zem, sklonila hlavu a... rozplakala sa. Rozum mu radil utiecť, no srdce nedovolilo. Nedokázal ju nechať samú. Pohol sa. Zbadala ho len pár krokov od seba. Uľavilo sa jej a zároveň priťažilo.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa. Hľadel na ňu s takou láskou a obavou, že sa znovu rozplakala. Pozeral jej do očí a zrazu pochopil. Pochopil, že bez nej nedokáže žiť. A pochopil tiež, že ho miluje. Pochopil, že sa trápi rovnako ako on. A konečne pochopil, že nevymenil Boha za lásku, pretože Boh je láska. Našiel, čo hľadal celý život. Usmial sa. Chvíľu na neho bojazlivo hľadela, kým pochopila. Ponárala sa do jeho hlbokých očí, vychutnávala si chvíle ukradnutého šťastia. Nebolo treba slov. Ich srdcia sa spojili, duše splynuli. Nevnímali čas ani priestor. Boli tu len oni dvaja v lone prírody poddávajúci sa slastným myšlienkam o krajšom zajtrajšku. Určite to všetci pochopia. Ľudia, rodina, priatelia. Pochopia ich čistú veľkú lásku a budú sa tešiť spolu s nimi, že si prekliesnili k sebe cestu, že odteraz už budú kráčať životom ruka v ruke. Hľadeli na seba. Cítili sa zrazu slobodní, šťastní. Áno, rodina ich podrží, pochopí. Pochopila. Prestala s nimi komunikovať. Najbližší, najmilší ich zatratili. Hanba, zúfalstvo, hnev, nenávisť, to boli prejavy ich lásky. Krásny vysnený svet sa zrazu zmenil na bolestnú skutočnosť. „To ich Boh tresce“, hovorili ľudia. Či naozaj Boh? Bol to Boh v podobe zbožnej starenky, roky sediacej v prvej lavici v kostole, čo jej v obchode pred celou dedinou nakričala slušne povedané do pobehlíc? Bol to Boh, čo mu znemožnil každú príležitosť zamestnať sa? Bol to Boh v podobe otca, ktorý zatratil svoju dcéru a poslal ju do horúcich pekiel? Bol to Boh v úlohe matky, ktorá zavrhla svojho jediného syna? Bol to Boh, ktorý dal právo starej matke odvrhnúť svoje vnúčence? Naozaj to bol Boh? Alebo to bol človek, ktorý sa hral na Boha? Človek, ktorý sa rozhodol vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Človek, ktorý povýšil svoj biedny ľudský rozum nad Božiu lásku?! Človek, ktorý neváha zabiť dieťa v lone matky, človek, ktorý strieľa do ľudí pre vlastnú chamtivosť, človek, ktorý kradne, klame, podvádza. Človek, ktorý dávno zabudol na Boha...

Prežili. Napriek nevôli okoliu, prekážkam. Mali jeden druhého a... LÁSKU.

Martina

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3560872 od 1.1.2007