Desať Božích prikázaní

Nezabiješ!

Bi sa do pŕs, človeče, a nahlas sa vychvaľuj, že nie si vrahom! Veď zabíjať znamená vraždiť a podľa tvojho presvedčenia si Pánovo prikázanie nikdy neprekročil. Hrdo môžeš predstúpiť pred svojho Boha a bez strachu a obáv, plný nádeje, môžeš očakávať otvorenie práve tejto strany knihy svojho života.

Uvažoval si ale niekedy nad tým, že existuje aj pojem ubíjať a že ubiť znamená to isté čo zabiť? Nie je v tom žiadny rozdiel. Robíš ho len svojim spôsobom vyjadrovania, svojim jazykom; lebo v prikázaní sa nehovorí jednostranne: nezabiješ hrubohmotný pozemský život! Ale všeobsiahlo a stručne: Nezabiješ!

Napríklad, istý otec mal syna. Malicherná pozemská ctižiadosť hnala otca k tomu, že nútil syna za každú cenu študovať. V synovi sa však skrývali vlohy, ktoré ho hnali robiť niečo iné, v čom mu štúdium nemohlo byť nijako na úžitok. Bolo preto celkom prirodzené, že syn nepociťoval žiadnu chuť do tohto nanúteného štúdia a nebol mu ani schopný s radosťou venovať svoje sily. Otec ale vyžadoval poslušnosť. Syn poslúchol. Na úkor svojho zdravia sa usiloval splniť otcovu vôľu. Keďže to bolo proti jeho prirodzenosti, proti vlohám, ktoré v sebe mal, bolo úplne samozrejmé, že tým trpelo aj telo.

Nechcem ďalej rozvádzať tento prípad, ktorý sa v pozemskom bytí tak často opakuje. Nemožno ale poprieť, že otec svojou ctižiadosťou alebo neústupčivosťou v synovi ubíjal niečo, čo mu bolo dané k vývoju na zemi! V mnohých prípadoch sa to skutočne i  ubiť podarí, pretože neskôr je už vývoj sotva možný; lebo rozhodujúca zdravá sila je zlomená v najlepšom čase a ľahkovážne premrhaná na veci, ktoré sú prirodzenosti jednotlivca cudzie.

Otec sa tým ťažko previnil proti prikázaniu: Nezabiješ! Odhliadnuc úplne od toho, že svojím konaním pripravil ľudí o niečo, čo im prostredníctvom chlapca mohlo svojím spôsobom priniesť veľký úžitok! Mal však zvážiť, že aj keď je chlapec duchovne spriaznený s ním alebo s matkou, alebo že by mohol byť, napriek tomu zostáva pred Stvoriteľom samostatnou osobnosťou, ktorá je povinná rozvíjať k svojmu prospechu vlohy, ktoré dostala pre túto zem. Možno, že milosť Božia poskytla dokonca chlapcovi možnosť zbaviť sa ťažkej karmy tým, že mal vynájsť niečo, čo by v istom zmysle prinieslo ľudstvu veľký úžitok! Táto vina ťažko doľahne na otca alebo matku, ktorí mu bránili tým, že postavili svoje malé pozemské názory nad veľké nitky osudu, a tým zneužili svoju rodičovskú moc.

Nie je to inak ani vtedy, keď rodičia uplatňujú pri manželstvách svojich detí malichernú svetskú vypočítavosť. Ako často sa tým bezohľadne udusí najušľachtilejší cit ich dieťaťa! Síce tým zabezpečia dieťaťu pozemskú bezstarostnosť, s ňou ale aj duševné nešťastie, ktoré bude pre bytie dieťaťa ďalekosiahlejšie, než všetky peniaze a pozemský majetok.

Je prirodzené, že nie všetkým snom a želaniam dieťaťa sa majú rodičia podvoliť. Tým by nesplnili svoju rodičovskú povinnosť. Žiada sa tu ale vážna skúška, ktorá nikdy nesmie byť pozemsky jednostranná. Rodičia práve tieto skúšky nesebeckým spôsobom využívajú zriedkavo, alebo vôbec nikdy. Sú tisícoraké druhy takých prípadov. Nie je potrebné, aby sme o tom viac hovorili. Sami popremýšľajte, aby ste neporušili toto tak závažné slovo Božie v prikázaní! Otvoria sa vám tým netušené cesty!

Ale aj dieťa môže zmariť oprávnené nádeje rodičov! Ak nerozvíja v sebe vlohy tak, ako je to potrebné, aby tým dosiahlo niečo veľké, i keď mu rodičia vyšli v ústrety tým, že ho nechali zvoliť si cestu, o ktorú prosilo. Aj vtedy dochádza k ubitiu ušľachtilých citov rodičov a dieťa prestúpilo prikázanie hrubým spôsobom!

Taktiež keď človek nejako sklame pravé priateľstvo alebo dôveru, ktoré mu niekto venoval, aj tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo, čo skutočne v sebe skrýva život! Je to previnenie sa voči slovu Božiemu: Nezabiješ! Prinesie mu to zlý osud, ktorý bude musieť odpykať.

Vidíte, že všetky prikázania sú len tými najlepšími priateľmi človeka, aby ho verne chránili pred zlom a utrpením! Preto ich milujte a dbajte na ne ako na poklad, ktorého ustráženie vám prinesie len radosť!