.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: NÁBOŽENSTVO 

Ateista nemusí byť materialista


Ateista nemusí byť materialista

Slovom ateista sa zvyknú označovať ľudia, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu. Podľa slovníka slovo ateista znamená: „Človek, ktorý neverí v Boha“. Znamená to ale, že ateisti sú duchovne hluchí a slepí ľudia? Prečo sa stále viac ľudí hlási k ateizmu? Sú ateisti hodní zatratenia? Predtým, než začneme hľadať odpoveď na tieto otázky, rád by som uviedol príbeh, ktorý sa stal jednému môjmu známemu, ako ináč, ateistovi.

Ateisti síce nechodievajú do kostola, ale môj známy sa tam vďaka tomu, že bol pozvaný na svadbu, dostal. Svadba bola spojená aj s omšou a farár v dosť dlhej kázni načrel obšírne do problematiky slovenského národa - alkoholizmu. To bolo nášmu milému ateistovi síce dosť podozrivé a trochu začal o kňazovej normálnosti pochybovať, ale ešte sa cez takú čudnú svadobnú reč nejako preniesol. Keď však farár začal s „premieňaním“ oplátky na Kristovo telo a pil víno, nechcel veriť vlastným očiam. Po tom, čo vyšiel z kostola, povedal: „Vodu kážu a víno pijú, tam nemám čo robiť“.

Keď sa na to, čo zažil, pozriete očami človeka, ktorý nepozná cirkevné zvyky, niet sa jeho reakcii čo čudovať. V náboženstvách je veľa rozporov a veriaci musia neraz prijať veci, ktoré vyžadujú slepú vieru. Už iba fakt, že každé náboženstvo „verí“ inak, je človeku, ktorý hľadá pravdu o živote, dôkazom, že náboženstvá sú falošné, a preto zostáva radšej ateistom. Veď ako môže byť nejaké náboženstvo pravé (a to o sebe tvrdia asi bez výnimky všetky náboženstvá), keď ich je taký veľký počet? Rovnako keď sa neveriaci človek stretáva vo svojom bežnom živote s veriacimi a necíti, že by z nich vyžarovalo niečo duchovné, alebo že by šírili okolo seba mier a lásku, ako má uveriť tomu, čo mu hovoria, keď ich vieru nie je v ich živote vidieť? A vraj strom poznať po ovocí...

Nie všetci ateisti sú nutne duchovne prázdni ľudia, ako si to o nich často veriaci myslia. Niektorí ateisti sú dokonca ďaleko hlbšími veriacimi ako ľudia, ktorí denne derú lavice v kostoloch. Nie však slovami, ktorých majú často akoževeriaci plné ústa, ale skutkami, z ktorých cítiť ľudskosť, lásku a porozumenie. Oni o viere síce nehovoria, nehlásia sa k nej, ale ju žijú.

Napriek tomu, že ateisti v Boha neveria, často s ním nachádzajú spojenie v prírode, za ktorou ho prostredníctvom jeho dokonalého diela vyciťujú. Nenazývajú ho ale Bohom, lebo po spoznaní viery v praxi veriť v náboženského Boha odmietli a nechcú mať s náboženstvom nič spoločné. A to práve vinou veriacich, ktorí sa domnievajú, že robia Bohu ktovieakú službu tým, že majú plné ústa sladkých rečí, ale podľa Božieho slova nežijú. Samozrejme, medzi veriaci sa nájdu aj takí, ktorí majú hlbokú vieru - tých je však žiaľ pomenej.

Človek nemusí chodiť na náboženskú výchovu, aby vedel, ako má žiť v harmónii s Božími zákonmi, alebo aby rozoznal to, čo je správne a čo nie. Veď Boh vložil schopnosť cítiť a rozoznávať ako podstatu do každého ľudského ducha. Pokiaľ sa teda niekto chce hrdiť tým, aké má náboženské vedomosti, alebo ako má naštudovanú Bibliu, mal by si uvedomiť, že na čítanie je odkázaný iba ten, kto už nie je schopný cítiť duchom. Aby bol človek živý vo viere, to vyžaduje bdelého, vedomého ducha schopného jasne vnímať, nie učenosť alebo dodržiavanie náboženských zvykov.

Ak hovoríme o duchovnej hĺbke mnohých ateistov, netýka sa to samozrejme ľudí, ktorí sa starajú iba o uspokojenie svojich materiálnych žiadostí a mimo majetku, jedla, sexu a zábavy ich nič iné nezaujíma. A rovnako ani materialistov, ktorí veria v teóriu, že vesmír, ako aj život, vznikol sám od seba, náhodne, iba preto, aby sa nemuseli niečím hlbším zaoberať. Mohli by sa ale ľahko presvedčiť, že teória vzniku života náhodou je nezmyselná, keby chceli. Nikto z nich nie je predsa taký naivný, aby čakal, kým sa mu izba sama náhodne uprace (sama, nie mama), ale v prípade vzniku života si to tak mnohí predstavujú. Je to podobné očakávaniu, že po výbuchu tlačiarne vznikne kniha o tom, ako vznikol svet. A pritom taká kniha, v ktorej sa ľudstvo môže naučiť pochopiť vznik a zákony života existuje - príroda. V nej sa dajú odpozorovať zákonitosti, v ktorých život vznikol, a podľa ktorých funguje dokonca aj celý vesmír. Veď mikro aj makro svet sa riadi tými istými prazákonmi.

Materializmus je snahou utíšiť hlas svedomia a zakryť prázdno nenaplnených duchovných potrieb. Každý človek, ktorý chce len trochu vidieť, musí zákonite zistiť, že v prírode nie je nič, čo by nemalo svoje nezastupiteľné miesto. Teda o niečom ako o náhode sa nedá v žiadnom prípade hovoriť, lebo náhoda predpokladá veľa nepodarkov, kým sa náhodou niečo podarí. A tie nepodarky v prírode jednoducho chýbajú. To teóriu vzniku života náhodou úplne vylučuje. Človek, ktorý vyvinul úprimnú snahu spoznať pravdu o živote, nemôže byť materialistom.

Mnohí materialisti sa nájdu aj medzi veriacimi, ktorí sa návštevou chrámov a určitými náboženskými úkonmi snažia vytvoriť zdanie, že žijú duchovne. Po opustení chrámov sa ale vrátia do plne materialistického spôsobu života, bez náznaku hodnôt, v ktoré akože veria. To iba dokazuje, že ich viera nikdy nebola naozajstná.

Materializmus hlása predstavu, že smrťou všetko končí. V momente, keď človek zomrie, je ale ľudské telo po materiálnej stránke úplne rovnaké, ako pár okamihov predtým... A aká dramatická zmena sa udeje! Pri tom plačú rovnako materialisti, ako aj akoževeriaci, ktorí akoby nikdy neverili vo večný život a ich blízky zomrel navždy. Všetko má ale duchovnú podstatu, ktorou je hmota oživovaná, a ak ju prehliadame, nevidíme vlastne nič. Život je niečo ďaleko väčšie, ako viera v rozumové špekulácie.

Niektorým ľuďom sa zdá byť ignorovanie tých najdôležitejších otázok pohodlnejšie. To im však vydrží iba pár krátkych rokov tohoto pozemského života, kým nestratia ochranu telesnej schránky a v údive neuvidia svoj nemilý stav, do ktorého sa zanedbaním svojho duchovného vývoja dostali.

Bez vnútorného uvedomenia sa počas života na zemi nie je možný návrat do duchovného domova, do ktorého sa vedome alebo nevedome všetci túžime vrátiť - do sveta stvoreného z čistého Svetla nesmiernej intenzity, kde sa dá prežiť „za jeden deň“ toľko ako za tisíc pozemských rokov. Je teda na zamyslenie, či ten trochu plnší tanier a uspávajúce pohodlie stojí za to, aby sme to všetko stratili a namiesto toho vošli do nesmierne dlhého a bolestného rozkladu, v ktorom sa od nášho vedomia oddelí nesmrteľná duša.


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
počet návštev 3560868 od 1.1.2007