Dve cesty

Dve cesty: Vojdite tesnou bránou, lebo je priestranná brána a široká cesta, ktorá vedie do zahynutia, a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; lebo je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.

To sú slová z Biblie, tak mnohokrát čítané a kázané v kostoloch. Zdá sa však, že niet toho, pre koho by boli určené. Nikto neberie do úvahy, že by mohol ísť nesprávnou cestou. Sme predsa veriaci! Poviete si: Sme pokrstení, chodíme pravidelne na omše, spovede, ba i na prijímanie. My sa do nikoho nestaráme a – žijeme slušne ...

No pravda je iná, i keď to možno nechceme vidieť. Na Slovensku sa hlási ku kresťanstvu viac ako 4 milióny ľudí. No pri 5,5 milióne obyvateľov to na úzku cestu nevyzerá ani po privretí oboch očí, nie jedného, ale skôr na poriadne širokú! A tá vedie do zatratenia.

Viera sa stáva iba postojom mysle a slepým prijatím dogiem a tradícií bez vlastného úsudku a osobnej skúsenosti. Táto viera by sa dala nazvať skôr vierou zo zvyku alebo naučenou vierou (česť a vďaka výnimkám).

Tradície už nenesú v sebe poznanie. Postupne z nich vymizlo. Pomaly a nebadane. Akoby vám niekto pridával do jedla každým dňom o jedno zrniečko soli naviac. Po pár rokoch by bolo všetko poriadne presolené a vy by ste si to ani nevšimli. Tak sa postupne strácalo porozumenie podobenstvám zanechaným v písme. Zostalo iba pochopenie rozumom, ktoré sa nedá použiť v praktickom živote - neživé poznanie. Ale my žijeme teraz a sme živí! Bez skutočného porozumenia slov v písme kráčame ako bez svetla tmou. Kráčame skutočne po správnej ceste? V chrámoch sa hovorí stále o láske, ale ľudia, ktorí z nich vychádzajú, majú utrápené pohľady. Žiadne svetlo a láska. Potom sa vrátia po úkone utíšenia svedomia do bežného života, v ktorom bez váhania zničia svojho spolublížneho v konkurencii, bijú sa o každú výhodu pre seba, nech to stojí čo to stojí! Nezastavia sa pred ničím. Veď to robia pre svoju rodinu! Pre dobro druhých!

Pozrite sa, ako vyzerá náš život. Predstierame, že je všetko v poriadku, ale nie je. Naše životy sa stávajú čoraz prázdnejšími. Niet čas byť šťastnými, niet čas na lásku. Prečo ten zhon? Nie je to iba snaha prehlušiť vlastnú prázdnotu a hlboké, hoci často potlačované cítenie, že láska uniká z našich sŕdc? Dobre, povedia si mnohí. Nás sa to netýka. Ale akým spôsobom! Moc peňazí vie vytvoriť ilúziu šťastia a pohody. Často síce na úkor spolublížnych, ale kto by si všímal menej schopných. Silnejší predsa vyhráva. Nie?!? Takto to v bežnom živote nikto nepovie – veď my predsa niesme zlí! Ale priatelia, buďme úprimní. Neprižmurujeme vo svojom živote príliš často oko nad tým, čo sami vidíme ako zlé? Raz jedno, potom druhé. A pri tých častých privieraniach očí, nestávame sa sami čoraz slepšími a necitlivejšími? Neprivierali sme ich tak často, že už ani nevieme, koľko toho nevidíme? A pri tom máme stále možnosť strom spoznať po ovocí a podľa toho sa rozhodovať, pokaiľ znovu nezískame schopnosť počúvať vnútorný hlas.

Prajeme Vám, aby ste kráčali cestou, ktorá vedie do života a nie do zatratenia. Možno cestou nie tak pohodlnou, ale určite ďaleko zaujímavejšou a skutočnejšou.