Iní bohovia

Na svete je obrovský počet náboženstiev. Boh - Stvoriteľ - je však iba jeden. Ako je teda možný ten veľký počet bohov, ktorých človek vzýva?

Ako sa postupne ľudstvo vyvíjalo, posielal im Najvyšší na pomoc poslov, nádherné duchovné bytosti, aby ich oboznámili s princípom fungovania zákonov, ktoré udržujú celé Stvorenie, človeku známe ako prírodné zákony. Poslovia Svetla hlásali vždy to isté Božie Slovo, avšak uspôsobené špecifickým podmienkam národa, v ktorom pôsobili, ale najmä schopnosti chápania ľudí a ich duchovnej úrovne. Ľudia však namiesto toho, aby podľa prineseného Slova z nebeských výšok žili, urobili si zo samotných zvestovateľov Pravdy bohov a klaňali sa im. Dlhými rokmi sa veľa z prineseného Slova pozmenilo, zabudlo alebo dodalo, a sformovalo sa do náboženstva. V jadre všetkých náboženstiev však zostala Láska ako základ - žiaľ v praxi málo zachovaný.

Ďalšie množstvo bohov si človek urobil z prírodných bytostí a vládcov živlov, ktorí sú tiež iba služobníkmi Najvyššieho, a ktorých dokázali ľudia v dobách, kým ich schopnosť vidieť jemnohmotné svety nebola prekrytá rozumovým chápaním vnímať.

Veľké množstvo modiel, ktorým sa človek klaňal a obetoval im neraz aj životy detí a diev, boli démoni, ktorí sa sformovali z ľudských myšlienok strachu.

Mnohé náboženstvá nesú v sebe veľa vznešených Právd, ktoré pomáhajú človeku kráčať Stvorením podľa Božej vôle. Žiaľ, človek často vo svojej namyslenosti iné náboženstvá potiera a vyvyšuje iba to svoje, pričom si ani neuvedomuje, že keby sa narodil v inej krajine, vyznával by pravdepodobne jej náboženstvo, proti ktorému teraz brojí. Tieto krátkozraké a úzkoprsé názory však zaváňajú skôr povýšenectvom, namyslenosťou či nenávisťou, ako láskou. Ak náboženské nezhody vedú k vojnám a zabíjaniu, často k bezcitnému vyvražďovaniu celých národov, náboženstvo sa stáva prekliatím, nie cestou k Bohu. Nie je to dávno, čo boli vyvražďovaní Židia, alebo v Juhoslávii brutálne zabíjaní veriaci kresťanskej ortodoxnej cirkvi katolíkmi.

Mnohokrát ľudia odsudzujú to, čo vôbec nepoznajú. Chceli by sme vám teda na našich stránkach ponúknuť informácie o východných náboženstvách a ich bohoch. Nemýľte sa, nechceme tieto náboženstvá propagovať, ani nechceme povedať, že súhlasíme so všetkým tým, čo sa v nich hlása. Každé náboženstvo však obsahuje čriepky pravdy, a lepšie než povýšenecky odsudzovať niečo, čo nepoznáme, je skúsiť sa na to pozrieť objektívne a bez predsudkov. Vo všetkom možno totiž nájsť kúsoček Pravdy, ktorý môže rozšíriť naše poznanie a prehĺbiť duchovné vedomie.

Budhizmus

Budhizmus je evolučná odroda hinduizmu, ktorá prišla v časoch, kedy princ Budha videl veľa utrpenia a rozhodol sa hľadať odpovede. Vznikol okolo roku 500 pred Kristom, ale niektoré školy – Atisha Dipankara, veľký budhistický učiteľ z 10. storočia – udávajú ešte dávnejší čas, až 2100 rokov pred Kristom.

Budhizmus pozostáva z dvoch základných škôl – južná – malá (Pali Canon Theravada), napr. na Srí Lanke, a severná - veľká (Mahayana) škola, ktorá sa dostala do Číny, Japonska, Mongolska, ale i Tibetu.

Budhizmus je CESTA k osvieteniu - do nirvány, jasne definovaná a relatívne veľmi homogénna, ktorá pozostáva zo štyroch vznešených právd. Jeho hlavným cieľom je klásť dôraz na prácu s mysľou a objavovať jej hlbiny, v konečnom dôsledku je to dosiahnutie nirvány. Cesta k dosiahnutiu sa nazýva dharma. Budhizmus neodmieta bohov, ale pre nich majú menší význam na rozdiel od hinduizmu, kde spása - mokša - prichádza, až keď oddaní pristúpia k Božstvu. UTRPENIE sa zdôrazňuje ako dôsledok karmy človeka (súčet skutkov žijúcich bytostí tvorí karmu ľudstva, ktorá sa prejavuje už v tomto alebo budúcom živote, prípadne dôsledky karmy sa prejavujú práve teraz) a považuje sa za cestou z karmy von.

Niektoré a hádam aj mnohé prvky budhizmu pochopíme iba zážitkom, preto o budhizme ešte môžeme povedať, že je to väčšinovo experienciálne - zážitkové kráčanie rôznymi stavmi poznávania. Niektorí veľkí majstri boli žobrákmi. Toto učí pokore. Prežiť pokoru znamená prijať Budhu. Budhizmus používa pre dosiahnutie nirvány rôzne prostriedky, napr. meditáciu, ale sú aj ezoterické školy, ktoré sa verejne nezviditeľňujú a necítia ani takú potrebu, pretože jej stúpenci si myslia, že stádo vždy bude slepé.

Hinduizmus

Etymologický pôvod výrazu „hinduizmus“ sa vyvinul neskôr, jeho korene priniesli dobyvatelia vtedajšieho indického subkontinentu. Presnejší termín pre hinduizmus je preto Sanatana Dharma.

Hinduizmus alebo Sanatana Dharma je veľmi zrnitá - "pestrofarebná" viera v Boha, ktorá pripúšťa rôzne cesty k Bohu; je to systém podobný záhrade, ktorá je síce jedna, avšak s rôznymi stromami či rastlinami. Opiera sa o základné ľudské hodnoty dobra a lásky, ktoré majú aj kresťania; toto náboženstvo verí vo večné prevteľovanie sa, z ktorého sa možno oslobodiť a dospieť do stavu, ktorý sa volá mokša (moksha). Kresťanstvo, islam a budhizmus možno prirovnať k záhrade, kde rastie iba jeden typ stromu; sú monolitickejšie. Hinduisti tiež veria, že Boh je len jeden, len má veľa pomocníkov a podôb (kresťania majú zase veľa svätých). Rovnako možno hovoriť aj o svätej Trojici – Brahma, Višnu, Šiva, ktorá často nadobúda aj päť podôb a túto päticu ešte dopĺňa Surya (Boh slnka) a Durga, Šivova žena (Šakti).

Sanatana Dharma je jedno z najstarších náboženstiev na svete; principiálne vychádza z kozmológie TROCH SVETOV, ktorá má aj svoju podporu vo svätých textoch: 1) Tento materiálny vesmír; 2) Svet otcov, Devaloka, alebo svet astrálnej roviny – existencie (kde sú menší bohovia); 3) Svet, kde sú najväčší bohovia. Mokša je teda cesta do týchto vyšších svetov, kedy sa kráčaním v tomto živote snažíme uznať védsku múdrosť a odkazy bohov, ku ktorým chceme pristúpiť.

O hinduizme možno povedať, že nie je homogénny, jednotlivé denominácie sa však rešpektujú a niet medzi nimi nenávisti ako napríklad v Írsku medzi protestantmi a katolíkmi.

Hinduizmus sa delí na tri najzákladnejšie vetvy, ale existujú aj ďalšie vetvy. Takmer monoteistický smer je vaišnavizmus, kedy oddaní uctievajú Boha Višnu, ktorý sa inkarnoval v mnohých podobách, aj ako postava princa Rámu v staroindickom epose Ramajána, ale aj ako Krišna v Mahabhárate.

Ďalšou vetvou je šaivizmus, kde tým najdôležitejším je Boh Šiva, ktorý má dvoch synov – Murugan a Ganeš, ktorých oddaní tiež uctievajú, niektoré smery dokonca ako najväčších bohov.

Ďalšia vetva je šaktizmus, kde je pre veriacich tým najdôležitejším princípom ženský prvok – Šakti, čo je aj meno Šivovej družky.

Mnohé kresťanské organizácie a aj inštitucionalizmus bielej kultúry (nie obyčajní ľudia, ale rôzne cirkevné hierarchie, školské inštitúcie pri tvorbe učebníc atď.) sú veľmi neprípustní, čo sa týka uznania hodnôt iných kultúr. Hákový kríž je totiž hinduistický posvätný znak a u nás to takmer nikto nevie (Hitler veril vo vyššiu rasu, ktorá tu údajne zanechala takýto znak, preto ho prevzal). V Nemecku mala poťahovačky kvôli hákovému krížu s orgánmi činnými v trestnom konaní aj sekta Falun Gong. Podobné i iné príklady dokazujú, že ako šíritelia ideí kríža by sme mali vedieť, že Ku Klux Klan používa pri svojich krvavých akciách kresťanský kríž a ten nikto nechce zakázať.

Mnohí Indovia považujú Védy a aj ďalšie texty ako Bhagavadgítu za sväté, teda za zjavenie Bohov. Hinduizmus však prijíma Krista – je preň iba pokračovaním védskeho dejinného obsahu; kresťanstvo – aspoň teda inštitucionálne, nie ľudia, ktorí veria srdcom – skôr neprijíma iné učenie a vedie ľudí akousi zotrvačnosťou, v ktorej ostalo mnoho z toho, čo slúžilo iba k ovládaniu. História je toho dôkazom.

Ľudia páchali vždy zlo, a tak aj vytvorenie rôznych pre nás nie celkom pochopiteľných vecí ako napr. kastový systém nie vždy prinieslo múdrosť, preto možno príchod Budhu chápať ako pokus o reformovanie „ustáleného“ myslenia... Rovnako aj v príchode Krista vidieť zdvihnutý kritický Boží prst, kedy sa farizeji a ďalší prívrženci starej školy nechali viesť temnou silou, čo dokazuje aj samotná biblia, ktorá popisuje, že takmer všetci proroci boli prenasledovaní.

Žiaľ, ľudstvo rado „križuje“ múdre idey a až po čase zistí, že urobilo chybu. Z tohto dôvodu si teda treba vážiť múdrosť dávnych odkazov a určite aj Indov – veď aj jeden stratený židovský kmeň je v Kašmíre a Babylon – súčasne aj kolíska starozákonného zrna i proroka Daniela – bol kedysi k Indii naozaj veľmi, ale veľmi blízko.