.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: NÁBOŽENSTVO 

Otčenáš


Otčenáš

Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď vyslovujú modlitbu "Otčenáš". Ešte menej je tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekavajú. Odriekavanie je asi jediné správne označenie úkonu, ktoré väčšina nazýva modlením. Mnohí ľudia síce sami seba berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brať nemôžu. Kto je skutočne úprimný, musí si priznať, že nielen Otčenáš, ale celý svoj život prežil rovnakým spôsobom - povrchne, a že hlbokej myšlienky schopný nie je, ani nebol.

Práve začiatok tejto modlitby je už odjakživa precítený nesprávne, a to rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne, teda pristupovať k nej s istým dobrým úmyslom, cítia v sebe po prvých slovách istý pocit bezpečia a duševného upokojenia, ktorý u nich prevláda ešte i niekoľko sekúnd po modlení. To vysvetľuje dve veci: po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit; a po druhé, práve vyvolanie tohto pocitu potvrdzuje, ako veľmi je vzdialený od pochopenia toho, čo hovorí! Ak by pochopil správny zmysel a pravý význam slov, museli by v ňom vyvolať celkom iné cítenie, než pocit príjemného bezpečia.

Namyslenejší ľudia vidia v slove "Otec" potvrdenie toho, že pochádzajú priamo od Boha, a že sa teda pri správnom vývoji sami napokon stanú božskými; avšak už teraz bezpodmienečne nosia v sebe božské. A takýchto omylov je medzi ľuďmi, čo sa týka tejto vety, ešte veľa.

Väčšina však prvú vetu v modlitbe považuje jednoducho za oslovenie, zvolanie, o ktorom ani nie je potrebné premýšľať. A podľa toho sa aj bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v tomto zvolaní by mala byť obsiahnutá celá vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.

Prvá veta modlitby má vyjadrovať niečo úplne iné, než je zaužívané. Syn Boží vložil do slov zároveň aj vysvetlenie, akým spôsobom má ľudská duša prikročiť k modlitbe, ako smie a musí predstúpiť pred svojho Boha, ak má byť jej modlitba vypočutá. Hovorí presne, aký má byť stav čistého citu v tom okamihu, keď chce svoju prosbu položiť k stupňom Božieho trónu.

Tak sa celá modlitba delí na tri časti. Prvá časť je odovzdaním sa, zverením sa duše svojmu Bohu. Otvorí sa, obrazne povedané, rozprestrie sa pred ním, a skôr, než príde so svojou prosbou, predloží najskôr dôkaz svojho vlastného čistého chcenia.

Syn Boží tým chce jasne ukázať, aké cítenie smie tvoriť základ pre priblíženie sa k Bohu! Preto to znie ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: "OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!"

Pamätajte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Inak by totiž neexistovala ďakovná modlitba, ktorá by neobsahovala prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol "Otčenáš" doposiaľ nesprávne ponímaný; vďaka neblahému zvyku človeka nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho zároveň niečo neočakáva, či dokonca nepožaduje. A človek pri modlitbe skutočne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť! Aj keď je to čo i len hmlistý pocit, že sa mu raz dostane miesta v nebi.

Žiaľ, človek nepozná tú jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia, ktoré mu Boh poskytol, zároveň požadujúc a právom očakávajúc ľudské spolupôsobenie vo veľkom stvorení v prospech svojho okolia. A človek ani len netuší, že práve to v sebe skrýva jeho skutočné blaho, pokrok i  vzostup. Na takomto Bohom chcenom základe spočíva modlitba "Otčenáš"! Ináč by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho ľudí spočívajúce v správnom plnení Božej vôle, nemohol dať.

Otčenáš teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou, ale veľkým, všeobsiahlym sľubom človeka, ktorý sa kladie Bohu k nohám. Ježiš ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy pripravení žiť v čistom uctievaní Boha, svojím životom Mu slúžiť a v tejto službe ctiť a plniť Jeho svätú vôľu.

Človek by si mal dobre rozmyslieť, či sa vôbec smie odvážiť túto modlitbu používať a vyslovovať ju, mal by sa vážne skúmať, či sa azda v jej používaní nepokúša svojho Boha oklamať! Úvodné vety dôrazne napomínajú, že každý jednotlivec sa má skúmať, či je skutočne taký, ako v modlitbe hovorí a či predstupuje pred Boží trón bez faloše!

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, potom Vás povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Ak však neprežijete tieto vety, nemôže tam dôjsť ani žiadna z vašich prosieb. Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite povedať: "Otče náš, ktorý si na nebesiach!"

V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie "Tebe, Bože, dávam všetky otcovské práva nado mnou a chcem sa im s úprimnou pokorou detsky podrobiť! Tým tiež uznávam Tvoju všemúdrosť, Bože, vo všetkom, čo prináša Tvoje určenie a prosím, aby si so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza otec so svojimi deťmi. Tu som, Pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol detsky poslušný!"

Druhá veta "POSVÄŤ SA MENO TVOJE!" je uistením modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, o čom sa odvažuje hovoriť Bohu, že pri každom slove a myšlienke je plná citu, a že Božie meno nezneužíva svojou povrchnosťou. Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté!

Uvedomte si, vy, ktorí sa modlíte, čo tým sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, potom musíte uznať, že ste doteraz v tomto klamali Bohu do tváre; pretože pri modlitbe ste neboli nikdy takí vážni, ako to Syn Boží týmito slovami stanovil za predpoklad a podmienku!

Tretia veta "PRÍĎ KRÁĽOVSTVO TVOJE!" opäť nie je žiadnou prosbou, ale len ďalším sľubom! Je to prejav odhodlania ľudskej duše k tomu, že sa pričiní, aby na zemi bolo tak, ako v Božom kráľovstve! Preto slová "Príď kráľovstvo Tvoje!" znamenajú: my, ľudia, chceme tu na zemi pôsobiť a zachvievať sa tak, aby sa Tvoja dokonalá ríša mohla rozprestierať až sem, aby všetko žilo v Tvojej svätej vôli, aby sme dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia; aby sa dialo tak, ako sa deje v Tvojom kráľovstve duchovnej ríše, kde sídlia zrelí duchovia, oslobodení od všetkej viny, žijúci len v službe Bohu. Pretože dobro vzniká len bezvýhradným plnením Božej vôle; vďaka dokonalosti, ktorá v nej spočíva. Je to teda ubezpečenie, že človek chce byť takým, aby sa aj zem prostredníctvom ľudskej duše stala kráľovstvom, kde sa plní Božia vôľa!

Toto ubezpečenie je nasledujúcou vetou ešte umocnené: "BUĎ VÔĽA TVOJA AKO V NEBI TAK I NA ZEMI!" To nie je len prejavenie ochoty celkom sa podrobiť Božej vôli, ale spočíva v tom aj sľub so všetkou horlivosťou usilovať o jej poznanie. Toto úsilie musí teda predchádzať podrobeniu sa jej; pretože pokiaľ Božiu vôľu človek správne nepozná, nemôže sa ňou svojím cítením, myslením, rozprávaním i konaním riadiť!

Aká je to od človeka neslýchaná a trestuhodná ľahkomyseľnosť, keď znovu a znovu takto ubezpečuje svojho Boha, zatiaľ čo v skutočnosti sa vôbec nestará o to, aká je vlastne Božia vôľa, nemeniteľne a pevne zakotvená vo stvorení. Človek potom klame každým slovom modlitby, keď sa ju odvažuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako pokrytec! Na staré viny hromadí stále nové a nové, a napokon sa cíti ešte poľutovaniahodný, keď sa pod ich bremenom na onom svete jemnohmotne zrúti.

Až keď sú tieto vety ľudskou dušou ako prvá podmienka splnené, môže potom hovoriť ďalej: "CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES!" To znamená toľko ako: "Keď som splnil to, čo som sľuboval, potom nechaj nad mojím pozemským pôsobením spočinúť Tvoje požehnanie, aby mi pri obstarávaní hmotných potrieb ostával čas žiť podľa Tvojej vôle!"

"A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY AKO I MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM!" V tom spočíva poznanie nemenného, spravodlivého duchovného zákona zvratného pôsobenia, ktorým sa prejavuje Božia vôľa. Zároveň je to aj prejav uistenia, že mu človek úplne dôveruje; pretože prosba o odpustenie je podmienečne založená na predchádzajúcom splnení ľudskej duše, teda na odpustení všetkej krivdy, ktorú jej spôsobili blížni.

Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten je taktiež v sebe natoľko očistený, že sám úmyselne nikdy nekoná bezprávie! Tým je aj pred Bohom zbavený všetkej viny, lebo tam platí ako bezprávie len to, čo je konané so zlým úmyslom. V tom spočíva veľký rozdiel v porovnaní so všetkými ľudskými zákonmi a pozemskými názormi.

Aj v tejto vete je teda základom opäť prísľub ľudskej duše voči Bohu; je v nej prejav jej ozajstného chcenia, a tiež dúfania dostať na to potrebnú silu, ktorej sa jej v modlitbe vďaka zahĺbeniu a uvedomeniu si seba samej aj dostane - podľa zákona zvratného pôsobenia.

"A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA!" Je nesprávne, ak by človek pochopil tieto slová tak, že ho Boh pokúša. V tomto prípade ide len o chybné podanie, ktoré nevhodným spôsobom zvolilo slovo pokušenie. Vo svojom pravom význame vyjadruje zmýlenie sa, poblúdenie, teda nesprávne napredovanie, nesprávne hľadanie na ceste k Svetlu. Znamená to: "Nenechaj nás vykročiť nesprávnou cestou. Nedopusť, aby sme hľadali nesprávne, nenechaj nás strácať čas a premárňovať ho nesprávnym konaním! Ale zabráň nám v tom, ak je to potrebné i násilím, aj keď nám taká nevyhnutnosť musí spôsobiť utrpenie a bolesť!"

Tento význam musí človek vycítiť už aj z nasledujúcej nadväzujúcej časti vety: "ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO!" To "ale" poukazuje dostatočne zreteľne na spolupatričnosť. Zmysel je totožný so slovami: "Nechaj nás spoznať zlo za každú cenu, aj za cenu utrpenia. Svojím zákonom zvratného pôsobenia nás k tomu urob schopnými pri každej chybe." V poznaní spočíva i spása pre tých, ktorí majú k tomu dobrú vôľu!

Tým končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretiu časť tvorí záver: "LEBO TVOJE JE KRÁĽOVSTVO I MOC I SLÁVA NA VEKY! AMEN!" Je to jasavé vyznanie, že sa duša cíti byť pod ochranou všemohúcnosti Božej, keď splnila všetko, čo kladie ako sľub v modlitbe Bohu k nohám.

Táto modlitba, daná Synom Božím, má teda dve časti. Priblíženie sa k Bohu, a rozhovor. Lutherom bolo k tomu pripojené jasavé vyznanie, že vieme o pomoci, ktorej sa nám dostane pre všetko, čo rozhovor obsahuje, a že dostaneme silu k splneniu toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila. A splnenie musí potom vyniesť dušu nahor, do kráľovstva Božieho, do krajiny večnej radosti a Svetla!

Tým sa Otčenáš stáva, ak je skutočne prežitý, oporou k vzostupu do duchovnej ríše! Človek by nemal zabúdať, že v modlitbe má vlastne len získať silu, aby sám mohol uskutočniť to, o čo prosí!



Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
počet návštev 3560868 od 1.1.2007