Všetci svätí nech nám pomôžu!

Človek je tvor vynaliezavý a vie si "pomôcť". Neváha použiť svoju fantáziu tam, kde pravdivý pohľad vyžaduje vážnejšie skúmanie. Veď ešte donedávna bola podľa názoru človeka Zem plochá, a keď sa ukázalo, že to tak nie je, pyšne ju vyhlásil za stred vesmíru a okolo nej sa údajne malo točiť ešte aj Slnko. Tak aj v dobách, ktoré opisuje biblický starý zákon, si človek ešte nevedel vysvetliť mnohé duchovné javy a chápal život viac–menej "hmatateľne". Podobne si vytvoril obmedzenú predstavu aj o svojom Stvoriteľovi, ktorého si predstavoval príliš pozemsky a snažil sa získať jeho ochranu vecnými darmi.

Človek na svojom vývojovom stupni zrejme nedokázal prejaviť vďaku svojmu Stvoriteľovi inak ako tak, že zabil a obetoval to najlepšie, čo mal. Boh však tieto obety nepotreboval, i keď ich podľa toho, čo sa píše v Biblii, od vyvíjajúceho sa ľudského ducha prijal.

Časom, keď človek vo svojom vývoji pokročil, začal sa ku svojmu Bohu modliť. Teraz mu už obetoval slová. Siahodlhé boli modlitby, ktoré sa v chrámoch odriekali. Ale ani to Boh po človeku nechcel. Chcel viac. Ľudstvo malo žiť vedome a slobodne v jeho zákonoch, a tým malo byť s celým Božím stvorením v každom okamihu nerozlučne spojené. Ľudia však v namyslenosti pretrhli ešte aj pôvodne existujúce spojenie s prírodnými duchmi. Namiesto toho, aby všetko okolo seba povznášali, ako im to bolo určené, začali žiť bezohľadne sami pre seba.

Človek sa v rámci vzťahu k Bohu uspokojil iba so slovnou modlitbou a pre akúsi lenivosť sa zastavil vo svojom duchovnom vývoji. Nie náhodou Ježiš hovoril ľuďom: "Nemodlite sa ako pohania, ktorí si myslia, že pre veľavravnosť svojich slov budú spasení", a viedol ich k tomu, aby sa modlili vo svojom vnútri, "v najskrytejšej komôrke". Áno, dal im aj slovnú modlitbu, Otčenáš, ale ľudia si povymýšľali okrem toho veľa vlastných modlitieb. A akoby to nestačilo, začali sa modliť aj k ľuďom, ktorých svojvoľne vyhlásili za svätých.

Svätý je však iba Boh. Aby ste správne chápali - človek je iba človek, maličký tvor Boží, neporovnateľný so svojím Stvoriteľom. Aj Mária, hoci bola matkou Ježiša, presnejšie povedané, matkou jeho telesnej schránky, bola tiež len človekom. Podobne tak aj mnohí z tých, ktorí boli vyhlásení za svätých, a ktorí pre svoje charakterové vlastnosti a skutky sú príkladmi hodnými nasledovania, sú iba ľudskými duchmi. Modliť sa k nim je ako velebiť zrnko piesku a prehliadať slnko, dávajúce celej planéte život...

Možno si poviete, že Mária a spoločenstvo svätých sú iba prostredníkmi, ktorí sa budú za vás prihovárať Bohu. Omyl, nebudú. To je iba výmysel zvádzajúci k lenivosti. Ono to nefunguje tak, ako častokrát tu na zemi, kde keď niekto niečo nemôže oficiálne vybaviť, tak ide za Janom, ktorý je riaditeľov švagor, a on sa za neho prihovorí! Človek sa musí pričiniť o svoje duchovné prebudenie sám. K tomu sa mu potom dostane aj pomoci zhora, ale snaha a samotná práca musí vychádzať vždy od človeka samotného.

Aj v Biblii sa píše, že tí, ktorí boli spasení, "oprali svoje rúcha a zbielili ich", nie, že by ich pral niekto za nich. Oni sami to museli urobiť. Aby sme pochopili toto podobenstvo - oprať rúcho znamená odstrániť v svojej povahe temné vlastnosti, odčiniť viny, ktoré na našom duchu visia; a zbieliť rúcho znamená rozhorieť v sebe Svetlo a zapáliť duchovné vedomie.

O modlitbách k takzvaným svätým, pretože tieto modlitby nie sú smerované k Bohu, by sa dalo skôr povedať, že sú modloslužbou, a prekračuje sa nimi hneď prvé prikázanie: "Nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal". V Biblii je zaznamenané, že Ježiš si neprial, aby sa ľudia modlili k nemu a oslavovali ho, ale aby žili podľa Božieho slova a smerovali motlitby k Nemu. Prečo teda existujú modlitby k ľuďom, keď ani samotný Boží Syn sa nepovažoval za hodného, aby sa k nemu ľudia modlili?

Iba život v súlade s Božími zákonmi môže byť človeku na úžitok, nie omieľanie slov alebo formálna príslušnosť k nejakému náboženskému spoločenstvu. Veď čo človeku osoží, keď chodí hoci aj denne do kostola, ale blížneho, ktorý je v núdzi, prehliada. Načo sú dlhé modlitby, keď ani pohľad na žobrajúcu matku s dieťaťom v zime na ulici ho nepohne ku skutku? Viera má byť vierou skutkov, nie vzletne znejúcich prázdnych slov.