Prebúdzanie

Na skorej rannej oblohe, ktorá bola veľmi bledá, tichá a bez času, sa potulovalo niekoľko mrakov. Slnko čakalo, kým jeho excelencia ráno skončí. Na lúkach ležala rosa a nikde sa doposiaľ neobjavili žiadne tiene, stromy boli bez nich osamelé a čakali na ne.

Bolo veľmi skoro, i potok váhal so svojím búrlivým behom. Panovalo ticho. Vietor sa ešte neprebudil a listy zostávali bez pohybu. Zo žiadneho statku ešte nestúpal dym, ale s prichádzajúcim svetlom sa začínali trblietať ich strechy. Hviezdy neochotne ustupovali svitaniu a bolo cítiť ono zvláštne tiché očakávanie, aké sa objavuje, keď má vyjsť slnko: kopce čakali, stromy čakali a lúky sa vo svojej radosti otvárali.

Napokon slnko nežným, upokojujúcim dotykom zavadilo o horské vrcholy a sneh zažiaril vo svetle skorého rána. Listy sa začali po dlhej noci rozhýbavať, nad jednou z chalúp sa objavil priamo hore stúpajúci dym a potok sa bez zábran rozbublal. A pomaly, váhavo, s delikátnou ostýchavosťou sa po zemi rozprestreli tiene. Hory ich vrhli na kopce a kopce na lúky, a tiež stromy čakali na svoje tiene, ktoré sa objavili vzápätí, ľahké i hlboké, nadýchané i ťažké. A osiky tancovali, deň sa začal...

V plnej pozornosti je obsiahnuté všetko bez výberu; náhle zaštebotanie vtáka, zvuk otvárajúcich sa dverí, chvenie listov, hluk potoka, volajúci chlapec, pocity, motívy, myšlienky stíhajúce jedna druhú a idúce stále hlbšie; je to uvedomenie si absolútneho vedomia... A čas ako včerajšok prechádza v tejto pozornosti do priestoru zajtrajška a zákruty a obraty vedomia stíchnu a znehybnia. V tejto nehybnosti je nezmerateľný Pohyb, Pohyb, ktorý sa nedá s ničím porovnávať, je podstatou života. V ňom sa hýbe celá príroda i vo svojej najväčšej nehybnosti. V ňom sa hýbe človek, keď je najviac stíšený. Plnosť života je v jeho Pohybe, hĺbka života je Pohyb prejavujúci sa v záchvevoch ducha...