.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: POVIEDKY 

Farizeji


Farizeji

Učeníci sa radovali, keď sa vydali na cestu do Jeruzalema. Sotva tam však prišli, tu sa zmenila radosť na tieseň. Všade, kde sa Ježiš objavil, vyvolal hádku a spor. Jedni hovorili, že jeho kázeň je od Boha, druhí, že je od zlého. Ale akokoľvek ľudia aj voči nemu brojili, nezmohli predsa len nič; lebo jeho hodina ešte nenadišla.

V prvý deň sviatku vstúpil Ježiš do chrámu a začal kázať. Na to sa vykladači Písma rozhorčili a povedali: „Odkedy je zvykom, že neučený káže? Povedz nám najskôr, kto ťa učil a od koho tvoja náuka pochádza."

Zvučným hlasom Ježiš odvetil: „Moja náuka pochádza zo mňa samého a je od Boha, ktorý ma vyslal! Snažte sa podľa mojej náuky žiť, tak čoskoro vybadáte, že je z Boha; lebo nesie v sebe život. Keď prijmete moje slová do seba, budete sa môcť stať blaženými už na Zemi. V pravde, hovorím vám, kto vo mňa verí, tým budú pretekať prúdy živej vody. Táto občerství všetkých, ktorí s ňou prídu do styku. Božia sila ním prenikne, tak, ako preniká na Zemi všetkým, čo sa jej otvorí. Vidíte kvetiny na poli. Otvárajú svoje kalichy lúčom Slnka. Pýtajú sa tiež, odkiaľ tieto lúče prichádzajú, alebo kto ich poslal? Vezmite si z nich príklad!"

Mnohí z kňazov počuli toto podobenstvo a nenašli na ňom nič nepravého. Snažili sa presvedčiť ostatných, ktorí mienili, že Ježišovi sa musí zakázať hovoriť. To však bolo tiež všetko. Ani jediný si nevzal vypočuté slová k srdcu.

Ježiš učil v chráme aj nasledujúceho dňa, celkom samozrejme a bez obáv. Okolo neho sa ale tlačili vykladači Písma a farizeji, aby ho pozorovali a načúvali. Čo ako dávali pozor na každé z jeho slov, nemohli v nich nájsť nič nepravého. To ich roztrpčilo ešte oveľa viac. Na Ježiša však doľahlo toto číhanie ako tlačiaca ťarcha. Keď chvíľu mlčal, zvolal ponad zhromaždený dav: „Vy, učenci Písma, načo ste sem prišli? Čo chcete počuť? Myslíte, že ma budete môcť nachytať na mojich slovách? Prečo mi rečnenie nezakážete? Ak ale sú moje slová pravdivé, prečo im načúvate len navonok? Vezmite si ich k srdcu!"

Farizeji stáli v rozpakoch. Bolo to mysliteľné, aby niekto tak priamo povedal, čo cíti a myslí? Jeden spomedzi nich si myslel, že musí niečo odpovedať, a vykríkol surovým hlasom: „Si od diabla, keď myslíš, že ťa chceme chytiť?"

Prv, než mohol Ježiš odvetiť - ak by vôbec na takú otázku chcel odpovedať - vystúpil Nikodém jeden krok vpred. „Je to dôstojné, aby sme v chráme takto rozprávali?" opýtal sa. „Ja nenachádzam na Ježišovi nič nepravého. Kto je inej mienky, nech toto miesto opustí a nezaberá priestor hľadajúcim."

„Počujte Nikodéma," zasyčal Jehu, „aj on je už očarený týmto Ježišom! To by bolo tomu podvodníkovi pohodlné, keby sme vyprázdnili miesto. Potom by mohol bez strachu povedať všetko, k čomu ho to nabáda!" Nahlas však zvolal: „Veď nám, Ježiš, vysvetli, čo si bol povedal o chráme. Je to iba obraz? Vari nevieš, že náš otec Šalamún nechal postaviť tento chrám? Chceš mu predhadzovať, že bol napodobňovateľom? Kde mal nájsť predobraz? Chceš sa mu rúhať a povedať, že napodobnil pohanský chrám?"

Stále rozčúlenejšie znel žalujúci hlas, a Jehu by bol ešte dlhšie horlil, keby ho neboli prerušili výkriky nevôle. Skôr, než mohol svoje otázky zopakovať, Ježiš pokojne zdvihol ruku; hlasy zmĺkli, nastalo úplné ticho. Na Ježišových črtách však spočíval nebeský mier, takže naňho každý musel hľadieť so začudovaním a obdivom. Mäkko a vrúcne znel jeho hlas, keď teraz začal:

„Pýtate sa ma na praobraz tohto pozemského chrámu. Vedzte, že stojí tam hore, krajší a skvostnejší než všetko, čo kedy vytvorila ľudská ruka. Jeho služobníkmi sú blažení duchovia, ktorí bez prestania v šťastí a radosti ďakujú Bohu. Keby ste chrám dnes zrúcali, že by nezostal jeden kameň na kameni, v pravde, v najkratšom čase by mohol byť opäť postavený, ak by sa našiel človek, dostatočne čistý ako Šalamún, aby zhliadol praobraz tohto chrámu."

Obšťastnene načúvali poslucháči. Takto k nim ešte nikto neprehovoril. Chceli počuť viac, viac počúvať o tom, čo bolo skryté ich pohľadom. Medzi rozhnevanými učencami však povstal nepokoj; mienili, že teraz našli možnosť, ako by mohli Ježišovi uškodiť. „Hovorí, že zničí chrám," šepkali si medzi sebou, a nepravdivé slovo sa bleskurýchle rozšírilo ďalej. Dav sa cítil nemilo rušený. Všetci vedeli, že Ježiš to povedal inak. Snažili sa ohováračov priviesť k mlčaniu, odporovať ich slovám. Týmto sa pozdvihla zvada, ktorá prehlušila Ježišov hlas.

S bolestným úsmevom prerušil Majster svoju reč uprostred vety. Týmto ľuďom sa nedalo pomôcť! Oni sami si vždy všetko zničili! Tesne si pritiahol záhyby rúcha k sebe, ako keby sa štítil každého dotyku s okolím, a pokojným krokom so svojimi učeníkmi opustil chrám. Nikto ho nezastavil, hoci za stĺpmi schovaní vojaci čakali na pokyn kňazov, aby ho chytili. Vonku si Ježiš vydýchol.

„Ján," začal Ježiš, „prečo ma farizeji nenávidia?" „Pane, zdá sa mi jednoduché vysvetliť to. Chcú riadiť ľud, a tak im je nepohodlné, keď príde niekto, kto môže dávať niečo lepšie než oni. Ak sa bude národ zbiehať k tebe, tak bude počúvať teba namiesto nich. Toho sa obávajú."

Ježiš sa zamyslel. Že bolo niečo také možné? Chýbalo mu akékoľvek porozumenie pre také myslenie. „Keby tak len oni sami počúvali moje slová, namiesto toho, aby vždy v nich iba skúmali, aký nesprávny význam by v nich mohol byť ukrytý; keby chceli prijať, čo prinášam! Potom by mohli predchádzať národu, dať mu pravý príklad a viesť ho v oveľa lepšom zmysle. Oni to nechápu?"

„Nie, Majster, myslím, že tak ďaleko nemyslia," znela učeníkova ustarostená odpoveď. „Malo by sa im to povedať - ale kto by to mal spraviť?" pripojil k tomu s povzdychnutím.

„Poviem im to ja," odvetil Ježiš, „ale oni mi budú veriť práve tak málo ako doteraz."

Obrátil sa znovu aj k ostatným. „Ako často som vám povedal, že človek podľa vašich skutkov spozná, kto ste. Ak ste mojimi pravými učeníkmi, tak musíte činiť vôľu Boha, môjho Otca. Ak však patríte svetu, tak vaše ovocie bude hluché."

Zatiaľ čo hovoril, uvoľnila sa hore na nebi hviezda a padala nadol k zemi. S údivom hľadeli učeníci za ňou. „Pane, pozri, hviezda padla!" volali. „Nadišiel teraz koniec všetkých vecí?

Ježiš sa usmial. „Ešte nikdy ste nepozorovali, keď padajú hviezdy? Stáva sa to častejšie. Ukazuje to, že nadišiel koniec tejto hviezdy."

„Hviezdy teda nie sú večné?" chceli vedieť viacerí. Ježiš sa ale naproti tomu spýtal: „Viete, kto hviezdy stvoril?"

Začudovane hľadeli na pýtajúceho sa. „Boh ich stvoril."

„Hovoríte správne. Ale teraz sa zamyslite: môže niečo stvorené byť večným? Večný je len Boh a čo z neho pochádza; všetko ostatné podlieha času a je preto pominuteľné. Aj hviezdy majú svoje trvanie, potom musia zaniknúť. Hovorím vám: Slnko, Mesiac a hviezdy zaniknú spolu so Zemou, ale tí ľudia, ktorí konajú vôľu môjho večného Otca, budú smieť zostať."

Dostalo sa však k vykladačom Písma, že Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom otcovi. To ich vydesilo, hoci oni sami sa často nazývali deťmi Božími, a viacerí z nich pristúpili k Ježišovi a opýtali sa ho: „Ako sa opovažuješ povedať o večnom Bohu, že on je tvoj otec?" Mienili však, že vedia už vopred, čo odpovie, a mali už pripravenú námietku. Ježiš však odpovedal podľa svojej zvyklosti protiotázkou, na ktorú neboli pripravení.

„Kto smie Boha nazvať Otcom, ak nie Syn?" povedal a pokojne sa na nich zahľadel.

Stratili rozvahu a zvolali: „Ako chceš dokázať, že ty si Syn Boží?"

Opäť prišla protiotázka: „Vy vidíte moje skutky a neviete, z akej moci ich konám? Počujete moje slová, a môžete pochybovať? Tak vám tiež nič neosoží, keď vám poviem, že Otec sám pre mňa svedčí. Vy blázni, tu vám je ponúkaný chlieb večnosti, a vy ho nechávate ležať, aby ste zdvíhali kamene."

Zadivení dali hlavy dokopy. Čo hovorí o chlebe? My nevidíme nijaký chlieb a ani sme ho o žiadny neprosili. Ale čím viac o tom hovorili, tým boli popletenejší; preto sa rozhodli opýtať sa Ježiša na zmysel jeho slov. „Čo mieniš s chlebom? Kde je chlieb, ktorý nám ponúkaš?"

Bolo to už tak: čím jednoduchšie a zrozumiteľnejšie sa snažil Ježiš hovoriť, tým menej ho vykladači Písma chápali. Tentoraz ho ale učeníci rozumeli a Peter vyrazil: „Myslíte si, že Majster hovorí o pozemských veciach? Chlieb, o ktorom hovoríte vy, živí telo a na nič iné sa nehodí. Ale chlieb, ktorý Ježiš dáva svetu, aby ho živil večnými silami, to sú slová, ktoré vychádzajú z jeho úst. Keby ste ich prijali, dostalo by sa vám pomoci. Ale vy namiesto toho zbierate kamene, ktoré vám nemôžu nič osožiť."

S údivom hľadeli vykladači Písma na Petra. Nebol to jednoduchý rybár? Kto sa ho spytoval? Nevedeli však nič namietnuť...


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3560870 od 1.1.2007