Pasca nielen na myši

Jedného dňa sa medzierkou díva myš na sedliaka so ženou ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši. Beží na dvor a kričí: „Pasca na myši, pasca na myši!“

Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: „Viem, že sa veľmi bojíš, ale nie je to môj problém, ja sa nemám čoho báť.“

Myš sa teda obrátila na prasa s tým istým: „Pasca na myši, pasca...“

Prasa zachrochtá a vraví: „Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka. No budem sa za teba modliť.“

Myš sa teda rozbehla za kravou a zasa: „Pasca na myši...“

Krava zabučí: „Pánabeka, myška, to je mi ľúto, ale nejde o moju kožu...“

Myš sa vráti so sklopenou hlavou domou; odmietnutá teraz musí pasci čeliť sama.

Ešte tú noc sa za domom ozval zvuk klapnutia pasce. Sedliakova žena sa hneď bežala pozrieť, čo sa chytilo, ale v tme nevidela, že je to jedovatý had a má chytený chvost. Uštipol ju. Farmár ženu ihneď odviezol do nemocnice, ale vrátila sa s horúčkou.

Každý vie, že horúčku je najlepšie liečiť dobrou slepačou polievkou. Farmár teda zabil sliepku a polievku uvaril. Jednako sa žena neuzdravila. Prišli priatelia, aby sa o ňu celé dni starali. Farmár zabil prasa, aby mali dosť jedla. Nič však nepomohlo a farmárka umrela. Na pohreb prišlo veľa ľudí a farmár zabil i kravu, aby bolo dosť jedla na hostinu.

Myška to celé medzierkou sledovala s veľkým zármutkom...

Pamätaj, keď budeš nabudúce počuť, že má niekto problém a pomyslíš si, že nie je tvoj – zamysli sa! Pokiaľ je niekto z nás v nebezpečenstve, sme v ňom všetci. Každý z nás je na ceste zvanej „život“. Je preto nutné, aby sme jeden na druhého dávali pozor, opatrovali sa a snažili sa jeden druhého povzbudiť.

Každý z nás je dôležitou niťou vo vzácnej tapisérii života toho druhého. A naše životy sú tkané spoločne...