POZNANIE: POVIEDKY
Zbojníková karmaKedysi v dávnych časoch sa v horách usadil zbojník. Zloduch to bol poriadny, lebo tých čo olúpil, aj pobil – aby vraj nerozprávali. Svoje obete si tento vrah dokonca aj počítal a keď ich už bolo 2999, chýr o ňom sa rozniesol široko–ďaleko a všetci sa z toho kraja odsťahovali. Zbojník už dlhé roky nikoho nestretol, keď tu zrazu kráča priamo oproti nemu človek. Zbojník hneď vyskočil na nohy a pýta sa. „A ty tu čo robíš? Vieš kto som ja? Zbojník! Veď ťa zabijem!“. „Veď práve preto som tu. Viem, že túžiš zabiť tritisíceho človeka, aby si bol šťastný“. „A ty sa nebojíš?“ - pýta sa zbojník udivene. Nie, odkedy som dosiahol osvietenie porozumením životu, nemám strach ani zo smrti. Zbojník upadol do rozpakov. Máš meč, hovorí osvietený, vidíš ten konár – odtni ho. Zbojník vyskočil a jedným švihom konár odťal. A teraz ho spoj, aby rástol ďalej. Zbojník rozpačito pozerá – a to ako? Vidíš, zničiť život je ľahké, ale život vytvoriť ... A ty ich máš na rováši poriadne veľa. Zbojník sa bráni – ale veď to pre matku, aby mala z čoho žiť. A preto ťa teraz zabijem. Dobre, hovorí osvietený, ale najskôr sa jej choď spýtať, či chcela, aby si zabíjal a či si aj vezme z ťarchy tvojej karmy na svoje plecia. Ak áno, môžeš ma zabiť. Zatiaľ ma priviaž ku stromu, aby som Ti neušiel. A tak sa aj stalo. Zbojník sa dohnal domov a hneď sa pýta – matka moja a či si ty chcela, aby som ja zabíjal? Veru, syn môj, ja som ti to nekázala. A či si aj vezmeš z ťarchy mojej karmy, že som pre teba zbíjal? Synak, doniesol si niekedy síce nejaké veci, ale ja som ti zbíjať nekázala. Zosmutnel zbojník preveľmi a utrápený sa vrátil k osvietenému. Veru, mal si ty pravdu, nevezme si z mojich hriechov na seba. Preto ťa púšťam, ako som sľúbil. Veru, nikomu ja viacej neublížim. Ja sa veru nadobro zmením. Ihneď zo seba zahodil zbroj a vybral sa hľadať ľudí. A keď našiel, všade po ňom hádzali kamene a vykrikovali. Ty si mi zabil brata. A mne otca. Tu máš, ty naničhodník. A tak chodil z mesta do mesta, umierajúc hladom, znášajúc pokorne potupu i bolesť, ktorých prežitie v ňom vyvolalo veľký súcit ku všetkému živému. Tento súcit mu prenikal čoraz hlbšie do srdca a osvietil jeho myseľ. Ľudia si časom na neho zvykli a vidiac tú veľkú zmenu, odpustili mu. Ešte predtým, než smrť zavrela oči tomuto bývalému zbojníkovi, jeho srdce plné lásky, zahorelo veľkou vďakou za svoj život.
Poviedky: Nový duchovný pokrm
Farizeji
Muž, ktorý sadil stromy
Balíček keksov
Dúhová iskra
Pasca nielen na myši
Duchovná cesta?
Neporozumenie
Rozhovor dvoch detí
Sokratove tri sitá
Hľadanie múdrosti
Myšlienky písané do piesku
Rozprávka o kamenárovi
Rozprávka o somárovi
Rozprávka o kráľovi ruží
Poviedka o dúhových kameňoch
Zbojníková karma
Na strome života
|