.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: POVIEDKY 

Muž, ktorý sadil stromy


Muž, ktorý sadil stromy

Uplynulo už takmer štyridsať rokov odvtedy, čo som sa vydal na dlhú pešiu túru po turistami nepoznaných kopcoch starobylej oblasti. V čase tejto mojej prvej turistickej vychádzky tu rástli iba divé levandule; bola to krajina vyprahnutá, neúrodná a jednotvárna.

Po troch dňoch putovania som bol na pokraji síl. Utáboril som sa neďaleko rozvalín opustenej dediny. Ešte predchádzajúci deň som dopil všetku vodu a potreboval som si nabrať čerstvú. Domy, hoci ošarpané, držali stále pokope, ako staré osie hniezda. Určite tu niekedy bol prameň alebo studňa. Aj som ho našiel, ale bol suchý.

Opustil som táborisko. Ani po piatich hodinách chôdze som stále nenašiel vodu a nič mi ani nedávalo nádej, že ju vôbec objavím. Všade tá istá sušina, rovnaké strnulé kroviská.

Odrazu som v diaľke nejasne uvidel malú, tmavú siluetu. Po chvíli som sa k nej priblížil. Bol to pastier. Asi tridsať oviec odpočívalo obďaleč na rozpálenej zemi.

Ponúkol mi vodu z tekvicovej fľaše a o chvíľu neskôr ma zaviedol do svojej koliby ukrytej v dolinke náhornej plošiny. Zručne nabral vodu z dosť hlbokej studne vedľa domca.

Hovoril málo. Je to obvyklé správanie sa u samotárov, ale zdal sa byť istý sám sebou, dôveroval tejto situácii.

Jeho dom bol uprataný, riady čisté, dlážka zametená, na ohni vrela polievka. Musím dodať, že bol čerstvo oholený, všetky jeho gombíky boli pevne prišité a jeho šaty boli tak starostlivo opravené, že záplaty skoro nebolo vidieť.

Podelil sa so mnou o polievku, a keď som ho neskôr ponúkol tabakom, povedal mi, že nefajčí. Jeho pes, rovnako tichý ako on, bol priateľský, ale nie dotieravý.

Postupne mi dochádzalo, že tu budem musieť prenocovať. Najbližšia dedina bola vzdialená na deň a pol chôdze. Napokon, veľmi dobre som poznal riedke osídlenie tejto oblasti. Štyri či päť veľmi vzdialených dedín v úbočí kopcov, na samom konci všetkých ciest. Žili tu drevorubači, ktorí pálili drevené uhlie. Ich život bol veľmi skromný. Rodiny natlačené v malých domčekoch, v mimoriadne drsnom podnebí, stáli vo svojom sebectve jeden proti druhému. Nerozumné spory prerastajúce všetky medze živené neustálym bojom ich nútili odchádzať z tohto miesta. Súperilo sa tu vo všetkom, od predaja dreveného uhlia až po lavice v kostole. Navyše do toho všetkého neprestajne fúkal nervy nivočiaci vietor. Nedostatok plodil choroby a časté prípady šialenstva zväčša končiace smrťou.

Pastier, hoci nefajčiar, vybral vrecko na tabak a vysypal z neho na stôl kôpku žaluďov. Jeden po druhom ich veľmi starostlivo prezeral a oddeľoval dobré semená od poškodených. Bafkajúc z fajky som sa ponúkol, že mu s tým pomôžem, ale odmietol. Keď mal vytriedenú peknú kôpku dobrých žaluďov, rozpočítal ich do skupiniek po desať. Bokom ostali najmenšie a poškodené semená. Keď mal pred sebou sto dokonalých žaluďov, skončil a išli sme spať.

Jeho prítomnosť ma upokojovala. Nasledujúce ráno som od neho získal súhlas ostať tu jeden celý deň. Prijal to celkom prirodzene, či skôr vôbec ho to nevyviedlo z miery. Prv, než vyhnal čriedu na pašu, vrecko so starostlivo vytriedenými a porátanými žaluďmi vložil do vedra s vodou.

Všimol som si, že namiesto palice si vzal ako palec hrubú, jeden a pol metra dlhú oceľovú tyč. Ovce nechal na starosť psom a vybral sa k miestu, kde som stál. Naznačil mi, že ak chcem, môžem sa pridať k nemu. Vystúpil dobrých dvesto metrov do kopca.

Keď prišiel na vyhliadnuté miesto, zabodol tyč do zeme, do vyhĺbenej jamky vložil žaluď a hneď ho aj zasypal. Vysieval duby. Opýtal som sa, či mu tá pôda patrí. Odpovedal, že nie. Nevedel komu patrí a ani ho to nezaujímalo. Predpokladal, že je obecná alebo patrí niekomu, kto o ňu nemá záujem. Nepotreboval vedieť, komu patrí. S rovnakou starostlivosťou vysadil všetkých sto žaluďov.

Po krátkom obede opäť pokračoval v triedení semien. Na nič som sa ho nevypytoval, nakoniec sa rozhovoril sám. Už tri roky sadí stromy v tejto pustatine. Vysadil ich sto tisíc. Ujalo sa ich dvadsať tisíc. Vedel, že ďalšiu polovicu zničia hlodavce a iné nepredvídané okolnosti. Na mieste, kde predtým nebolo nič, rástlo teraz desať tisíc dubov.

V tej chvíli som zauvažoval, koľko má asi rokov. Mal určite viac než päťdesiat. Päťdesiat päť, prezradil mi. Volal sa Elzéard Bouffier. Kedysi mal gazdovstvo na nížine, kde prežil väčšinu života. Avšak keď stratil manželku a jediného syna, utiahol sa do tejto samoty. Tu s čriedou oviec a psom nachádzal potešenie v pomaly plynúcom živote. No pochopil, že táto krajina zomiera na nedostatok stromov. Pretože práve nemal inú, dôležitejšiu prácu, rozhodol sa tejto krajine pomôcť.

Povedal som mu, že o niekoľko rokov bude z týchto desať tisíc dubov nádherný les. Na to mi odpovedal, že o tridsať rokov, ak mu Boh dožičí, posadí toľko stromov, že týchto desať tisíc bude iba kvapkou v mori.

Začal sa venovať aj rozmnožovaniu bukov a škôlku pri dome mal plnú semenáčikov z vysiatych bukvíc. V tomto malom útočisku chránenom ohradou pred ovcami sa im darilo neúrečne. Uvažoval aj o jelšiach, ktoré by vysadil na dno údolia, kde, ako povedal, spodná voda bola iba niekoľko metrov pod povrchom.

Na druhý deň sme sa rozlúčili.


V nasledujúcom roku prepukla prvá svetová vojna, ktorá ma zamestnala na celých päť rokov. Na celú udalosť som pomaly zabudol. Pešiak si pri pochode sotva spomenie na stromy.

Koniec vojny ma zastihol s veľkou túžbou opäť sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Bez predchádzajúceho zváženia som vykročil do tej istej púštnej krajiny. Vôbec sa nezmenila, hoci v diaľke nad kopcami za opustenou dedinou presvitala zvláštna sivá hmla, ktorá ich prekrývala ako koberec. Prišiel mi na um pastier, ktorý sadil stromy. Desať tisíc dubov, to už bude pekný kus lesa, uvažoval som.

Príliš veľa ľudí som videl umierať počas uplynulých piatich rokov, takže mi neprišlo zaťažko predstaviť si aj smrť Elzéarda Bouffiera.

On však neumrel. Naopak, bol veľmi čulý. Zmenil spôsob života. Mal už len štyri ovce, ale aspoň sto úľov. Rozhodol sa zbaviť oviec, pretože poškodzovali jeho semenáčiky. Vojna sa ho príliš nedotkla. Bez prestávky, ďalej pokračoval v sadení stromov.

Duby z roku 1910 mali desať rokov a boli vyššie než ja a on dokopy. Pozoruhodný pohľad. A pretože mlčal, strávili sme celý deň tichým prechádzaním sa jeho lesom. Pozostával z troch častí jedenásť kilometrov dlhých, v najširšom mieste mali tri kilometre. Uvedomil som si, že všetko toto je dielom rúk a ducha jedného človeka – bez technických vymožeností. Bol som užasnutý!

Buky, ktoré mi siahali po plecia, sa rozprestierali všade na dohľad. Duby prekonajúc časy, keď im hrozilo nebezpečenstvo od hlodavcov, stáli teraz prívetivo vedľa seba. Pastier mi ukázal aj pozoruhodné päťročné jelšové lesíky. Vysadil ich na dno údolia, presne tam, kde správne počítal s vodou blízko pod povrchom pôdy. Boli ako nežné, štíhle dievčatá a rovnako tak odhodlané.

Jeho dielo však malo ďalšie následky. On sa s tým nezaoberal a ďalej pokračoval vo svojej prostej práci. Keď sme však schádzali dolu do dediny, uvidel som zurčiaci prúd vody v koryte potoka, ktoré bolo odjakživa suché. Bol to najväčší zázrak znovuzrodenia, aký som kedy videl.

Aj vietor sa už zapojil do šírenia semien stromov. Hneď ako sa objavila voda, vyrástli aj vŕby, kroviny, lúky, záhrady, kvety a opäť sa tu prebudil život.

Ale premena sa udiala tak pomaly, že sa považovala za prirodzenú a nikoho neprekvapila. Poľovníci, ktorí kráčali do kopcov sliediac za zajacmi a diviakmi, si všimli pribúdajúce mladé stromy, ale pripisovali to prirodzenému chodu vecí v prírode. Preto nikto nenarušil výsledky práce tohto človeka. Kto z dedinčanov alebo úradníkov mohol kedy predpokladať takú húževnatosť v uskutočňovaní tohto ohromného činu nesebeckosti...


Pocnúc rokom 1920, som nikdy nevynechal príležitost každý rok navštívit Elzéarda Bouffiera. Ani raz som nepostrehol, že by zaváhal, ci pochyboval, hoci sám Boh vie, že to v živote nemal lahké. Nehovoril o sklamaniach, ale lahko si možno predstavit, že musel premáhat aj nepriazen osudu. V jednom roku vypestoval desat tisíc javorov, ale všetky uhynuli. Na druhý rok sa vzdal javorov a vrátil sa k jelšiam, ktorým sa darilo ešte lepšie než dubom.

Pre pochopenie hĺbky jeho výnimočného charakteru nesmieme zabudnúť, že pracoval celkom sám; až v takej samote, že na konci svojho života stratil schopnosť vyjadrovať sa. Alebo to už jednoducho nepovažoval za potrebné.

V roku 1933 ho navštívil jeden snaživý lesník, ktorý mu zakázal klásť otvorený oheň z dôvodu ohrozenia tohto prírodného lesa... V čase tejto udalosti práve uvažoval o sadení bukov na mieste vzdialenom od jeho domu dvanásť kilometrov. Aby nemusel tak ďaleko dochádzať, veď už mal sedemdesiat päť rokov, chcel postaviť kamenný dom práve tam. Podarilo sa mu to v nasledujúcom roku.

Skupina úradníkov si v roku 1935 prišla pozrieť tento „prírodný les“. Rozhodli sa niečo urobiť, ale našťastie neurobili nič, okrem jedného múdreho rozhodnutia: les dali do ochrany štátu a zakázali v ňom páliť drevené uhlie. Jednoducho nebolo možné odolať očareniu z krásy týchto mladých a zdravých stromov.

V komisii som mal priateľa spomedzi vedúcich lesníkov. Tomu som objasnil celé tajomstvo. Vybrali sme sa spolu navštíviť Elzéarda Bouffiera. Našli sme ho pri namáhavej práci, asi dvadsať kilometrov od miesta, kde sa predtým uskutočnila inšpekcia.

Vŕšky, ktorými sme prechádzali, boli porastené šesť až sedem metrov vysokými stromami. Pamätal som si vzhľad tohto miesta z roku 1913: vtedy to bola púšť. Elzéard však bol stále čulý a svieži ako predtým. Pokojná a vytrvalá práca, vplyv horského vzduchu, jeho šetrnosť a predovšetkým čistota jeho duše dala tomuto starému mužovi mimoriadny dar zdravia.

Pri odchode môj priateľ utrúsil niekoľko poznámok, v ktorých miestach by aké stromy dobre rástli. Svoju radu však nevnucoval. „A to z jednoduchého dôvodu,“ povedal neskôr. „Tento muž vie o týchto záležitostiach oveľa viac než ja.“ Po hodine našej spoločnej chôdze dodal: „Vie o týchto veciach oveľa viac než ktokoľvek iný a vlastne našiel nádherný spôsob, ako byť šťastný!“

Vďaka úsiliu tohto šéfa lesníkov sa les dostal pod ochranu štátu a s ním aj šťastie tohto muža. Na jeho kontrolu vymenoval troch lesníkov a dovtedy ich presviedčal, kým už nič nezmohli ani demižóny vína, ktoré mu ako úplatky núkali drevorubači.

Les bol ohrozený iba na začiatku vojny v roku 1939. Nákladné autá vtedy prešli na drevný lieh a bol celkový nedostatok dreva. Začali sa rúbať duby z roku 1910. Stáli však tak ďaleko od zjazdných ciest, že sa to neoplatilo a ťažby sa zanedlho zastavili. Pastier sa však o tom nikdy nedozvedel. Asi tridsať kilometrov vzdialený od tohto miesta pokojne pokračoval v svojej práci. O vojnu v 1939 sa nezaujímal rovnako ako o tú z 1914.


Naposledy som videl Elzéarda Bouffiera v júni roku 1945. Vtedy mal osemdesiat sedem rokov. Bolo to na ďalšej z mojich vychádzok do lesov, ibaže teraz tam premával autobus. Usadený v tomto dopravnom prostriedku som už nepoznával miesta známe z mojich predchádzajúcich návštev. Zazdalo sa mi, že ma cesta zaviedla na úplne iné miesta. Pýtal som sa na meno dediny, aby som sa ubezpečil, že som na rovnakom mieste, predtým takom pustom a zničenom.

V 1913 táto dedinka pozostávala z desiatich či dvanástich domov a mala troch obyvateľov. Boli to divosi nenávidiaci jeden druhého, živiaci sa pytliactvom. Ich spustnuté domy zarastali burinou.

Ale všetko sa zmenilo, dokonca aj vzduch. Namiesto suchej, vetrom bičovanej krajiny sa mi prihováral tichý vánok stovkami sviežich vôní. Z výšky prichádzal zvuk podobný šepotu padajúcej vody. Bol to hlas vetra v korunách stromov. Ale najúžasnejšie zo všetkého bolo, keď som začul skutočné zurčanie padajúcej vody. Uvidel som studničku naplnenú vodou, ktorú postavili, a čo ma najviac dojalo, bola mladá, asi štvorročná lipa, vysadená blízko nej ako jasný a presvedčivý dôkaz vzkriesenia.

Dedinka teraz mala dvadsaťosem obyvateľov, vrátane štyroch mladých rodín. Nové, čerstvo omietnuté domy lemovali záhradky, v ktorých svorne vedľa seba rástli zelenina a kvety, kapusta a kríky ruží, póry a pyšteky, zeler a veternice. Bolo to teraz miesto, kde by každý žil rád.

Odtiaľ som ďalej išiel peši. Na úbočiach hôr som uvidel políčka jačmeňa a raže; na dne úzkych údolí sa zelenali lúky. Vyschnuté pramene napájané lesom zachytenou vodou z dažďa a snehu opäť poskytovali chladivé osvieženie. Voda sa vrátila do svojich starých ciest. Vedľa každej farmy rástli javorové háje a nádrže s vodou lemovali porasty čerstvej mäty. Krok za krokom sa dediny obnovovali. Vrátili sa ľudia z planín, kde je pôda čoraz drahšia, a priniesli so sebou mladosť, pohyb a očakávanie niečoho nového. Kráčajúc po cestách ste mohli stretnúť mužov a ženy kypiacich zdravím, a usmievavých chlapcov a dievčatá. Viac než tisíc ľudí vďačilo za svoje šťastie Elzéardovi Bouffierovi.

Keď si predstavím tohto jednoduchého muža spoliehajúceho sa iba na svoje vlastné fyzické a duševné sily, ktorý dokázal premeniť púšť na krajinu hojnosti, som napriek všetkým protirečeniam presvedčený, že ľudské schopnosti sú hodné obdivu. A keď si uvedomím, koľko vytrvalosti, duševnej sily a sebadisciplíny bolo potrebnej na vykonanie takejto premeny, pociťujem k tomuto starému, nevzdelanému mužovi nesmiernu úctu.

Podľa novely, ktorú napísal Jean Giono

Francúzsky spisovateľ Jean Giono svojou knihou dosiahol úžasný výsledok; stotisíce hektárov pôdy bolo zalesnených a jeho novela dodnes mnohých inšpiruje k vysádzaniu stromov. A nielen to. Jeho sen o sadení stromov výrazne ovplyvnil milióny čitateľov po celom svete, zmenil ich vzťah k prírode a posilnil ich srdcia a vieru v silu ducha.


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3381155 od 1.1.2007