.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















POZNANIE: POVIEDKY 

Poviedka o dúhových kameňoch


Poviedka o dúhových kameňoch

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno krásne údolie. Uprostred hôr vyvieral popod skaly priezračný potôčik. Kvapky vody vyskakovali a kropili trávu navôkol. Slabý pramienok každým kúskom cesty mohutnel a naberal na sile. Postupne sa do jeho korýtka vlievali aj iné bystrinky a malé riečky. Po pár kilometroch to už nebol potôčik, ale veľká rieka. Napriek svojej mohutnosti si zachovávala rieka pokojnú povahu. Mnohé živočíchy v nej našli svoj domov. Boli tu pestrofarebné pstruhy, sumce, ťarbavé kapre, ale aj šikovné šťuky či nebojácne raky. Svoje miesto tu mali aj slimáky, žubrienky či vážky. Bola radosť pozerať sa na rieku, o ktorú sa tak dobre starali riečne víly. Pomáhali, kde bolo treba. Tu vyčistili prameň, tam porozhadzovali malé semienka rastlín, alebo kolísali malé ikry. Každý večer tancovali na vodnej hladine svoj upokojujúci tanec a spievali uspávanky všetkým malým nezbedníkom, ktorým sa ešte nechcelo spať. No najväčšiu radosť im spôsobovalo leštenie malých kamienkov. Celé hodiny ich dokázali tvarovať a svojimi láskavými rukami do nich vdychovať život. Keď ich neskôr pohladili slnečné lúče, nebolo krajšieho pohľadu. Cez priezračnú vodu ukazovali svoju krásu nielen domácim obyvateľom, ale aj okoloidúcim pútnikom. Ľudia s radosťou hľadeli na upokojujúcu hladinu a nezvyčajné kamene. Obdivovali tú nádheru, no ani len netušili, koľko je za tým práce. Tento rok sa vílam obzvlášť podarili zaujímavé kúsky a boli na ne právom hrdé. Chceli, aby sa aj ľudia potešili, a tak ich poukladali na miesto, kam chodilo najviac návštevníkov.

To bolo radosti! Hlavne deti si prišli na svoje. Vyberali z riečky kamene, stavali si z piesku hrady a zdobili ich nazbieranými pokladmi. Výskali, naháňali sa, a keď už boli unavené, nahádzali kamienky naspäť do riečky. Vodní obyvatelia už dávno neprežívali takú radosť.

Jedného dňa sa ale všetko zmenilo. Ku brehu rieky prišiel bager, a takmer všetky tieto kamene vybral a odviezol komusi na záhradu. Ten pán chcel mať peknú skalku. Ani len nepomyslel na to, že by niekomu mohli chýbať. Víly boli veľmi smutné. V ten večer dokonca ani netancovali. Od slzičiek víl dostala ešte aj voda slaný nádych. No neboli jediné, ktorým bolo smutno. Keď na druhý deň prišli deti, zostali stáť ako nemé. Kde sú ich poklady? S čím sa budú hrať? Dokonca aj dospelým chýbali tie farebné nehybné tvory. Nevedeli, ako im pomôcť, keď akési dievčatko dostalo nápad. Odbehlo na chvíľu od svojej mamičky a kdesi na tráve začalo čosi hľadať. Našlo a rýchlo bežalo za ostatnými deťmi. Chvíľu sa o čomsi dohadovali, keď sa odrazu všetky rozutekali. Rodičia už na nich chceli volať, no sami boli zvedaví, čo deti hľadajú. Keď pribehli s plným náručím kamienkov a začali ich hádzať do riečky, konečne pochopili... Deti chceli dať rieke naspäť to, čo jej dospelí vzali. Vílam sa opäť vrátil úsmev a začali svoju prácu odznova. Veď pre také dobré deti sa to oplatí...

A ak nájdete kdesi pekný kamienok, hoďte ho do potoka, určite sa víly potešia...

Martina

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 3500466 od 1.1.2007