História vakcinácie

Ak chceme spoznať pravdu o vakcinácii, je dobré sa pozrieť na jej históriu. Skúmanie minulosti môže viesť k poznaniu. Nebudeme sa tu však zaoberať priekopníkmi vakcinácie, ktorej história siaha až do 15 storočia, alebo šamanmi a medicinmanmi, i keď napríklad poznanie ľudí ako Edward Jenner, ktorý koncom 18. storočia očkoval kravskými kiahňami, a ktorého vlastný syn kvôli jeho vakcíne zomrel ako dvadsaťročný a ťažko retardovaný, by mohlo veľa napovedať. Pozrieme sa na vakcináciu prevádzanú na ľuďoch v širokom merítku.

1976 – Očkovanie proti prasacej chrípke

Nie, nemáte deja vu – to, čo je tu teraz, tu už bolo. V roku 1976 bola vyhlásená epidémia prasacej chrípky. Slogany propagandy informovali: „prasacia chrípka je nákazlivá a kto sa nedá očkovať, môže zomrieť“ a epidémia sa dávala do súvisu so španielskou chrípkou, ktorá zahubila podľa pôvodných údajov 20 miliónov ľudí.

V čele očkovacej kampane stál Dr. David Sencer z Centra pre kontrolu chorôb (CDC) za podpory Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Rovnako tak bolo očkovanie podporené väčšinou kongresmanov a aj samotným prezidentom Fordom, ktorý neváhal vyhrnúť rukáv a dal sa odfotografovať, ako dostáva injekciu. Následne bola uvoľnená z poplatkov daňovníkov suma 135 miliónov dolárov na nákup očkovacej vakcíny.

Hoci lekárska a vládna propaganda posielala paniku šíriace reklamy do všetkých novín, úrady, ktoré boli ochotné držať sa faktov, uvádzali presný opak. Napríklad dr. J. Anthony Morris, jeden z hlavných vládnych expertov na vakcíny, sa vyjadril, že neexistujú žiadne dôkazy, že prasacia chrípka je zabijak, alebo že sa rozšíri. Povedal tiež: „Neexistujú ani žiadne dôkazy, že vás vakcína ochráni pred chrípkou, pretože neexistovali žiadne prípady prasacej chrípky, kde by sa mohla vakcína odskúšať“.

Dr. Morris, pretože oponoval programu vakcinácie a poukázal na nebezpečia a neúčinnosť vakcíny, bol vyhodený z práce. Zdá sa, že ľudia stojaci za vakcináciou boli ochotní urobiť čokoľvek, aby neprišli o nemalé finančné zisky, ktoré vakcinácia prináša. Podobných vyjadrení, ktoré vakcínu proti prasacej chrípke označovali za neadekvátnu, aby mohla konať nejaké dobro, však pribúdalo. Ako americkí, tak aj anglickí odborníci pri testoch na laboratórnych zvieratách dosiahli rovnaké výsledky - keď bola dávka dostatočne silná, aby vírus zabila, zabila aj zvieratá, a keď bola dostatočne oslabená, aby bola pre zvieratá a ľudí bezpečná, bola príliš slabá, aby zabila vírus, a nepredstavovala žiadnu ochranu.

Neskôr vyšlo najavo, že strašenie prasacou chrípkou bolo založené len na smrti jedného vojaka v Fort Dix v New Jersey! Dokonca neexistovali ani žiadne skutočné dôkazy, že prasaciu chrípku mal. Vojak menom David Lewis v skutočnosti zomrel na následky oslabenia organizmu pod náporom fyzických cvičení, od ktorých nebol oslobodený i napriek tomu, že žiadal o hospitalizovanie. Všetci vojaci na zmienenej základni boli inak zaočkovaní proti chrípke vakcínou Port Chalmers, o ktorej sa tvrdilo, že obsahuje antigény na ochranu proti všetkým kmeňom chrípky. Krátko po očkovaní však na chrípku ochorelo viac ako 500 mužov, čo dokázalo, že vakcína proti chrípke vôbec nechránila, ale naopak ju spôsobovala. Podobne boli v rovnakej dobe hospitalizovaní vojaci i v iných útvaroch a je pravdepodobné, že existovali i ďalšie prípady otravy očkovaním - nepochybne so sfalšovanými úmrtnými listami, ako je to obvyklé v prípade úmrtia na očkovanie. V úmrtných listoch pri otrave vakcínou zvyčajne stálo "zomrel na zápal pľúc, hepatitídu, zápal mozgových blán“ alebo niečo iné.

Krátko po začiatku kampane, keď vakcína začala spôsobovať úmrtia a katastrofy, a dôverčiví ľudia slepo kráčali do očkovacích stredísk, mnohí ľudia, ktorí podvod od začiatku prehliadli, sa pokúšali dostať varovanie do novín, televízie a ďalších komunikačných prostriedkov. Ale médiá boli hluché. Niekoľko „dobrodruhov“ sa pokúsilo osloviť čo najviac ľudí varovnými letákmi a prostredníctvom stretnutí. Ale nedostalo sa to k dostatočnému počtu ľudí. Do konca roku 1976 sa dalo z celkovej populácie 216,2 miliónov občanov očkovať proti prasacej chrípke podľa dostupných informácií 25 miliónov Američanov a do konca programu prasacej chrípky takmer 50 miliónov.

Postupne sa k nesúhlasu s vakcináciou pridali i médiá, ktoré neboli pod vplyvom ľudí stojacich za plánom vakcinácie. Napríklad „The National Enquirer“ 2. novembra 1976 napísal: "Vládny babráci z radov zdravotníckych expertov nesú priamu vinu za úmrtia spôsobené programom prasacej chrípky - pretože zlyhali a nevarovali ľudí pred nebezpečenstvom očkovania. A masový program očkovania je zbytočný, pretože na celom svete neexistujú žiadne prípady prasacej chrípky.“ Dr Archie Kalokerines z nemocnice Colleranebri v Austrálii nazval imunizačný program proti prasacej chrípke dokonca veľmi výstižne plánom masovej vraždy.

Propagátori očkovania sa zúfalo pokúšali nájsť aspoň jeden prípad prasacej chrípky, aby ospravedlnili očkovaciu kampaň. Ale nenašli jediný prípad, dokonca ani medzi prasatami. Keď sa dopočuli o človeku menom Larry Hardison z Missouri, ktorý mal symptómy prasacej chrípky, vycestovali tam, aby odobrali vzorku z jeho krku a mohli z toho urobiť prípad. Ale kým sa k nemu dostali, bol už zdravý. Väčšina prípadov chrípky, ktoré preverili, boli spôsobené samotnou vakcínou...

Vakcinácia musela byť nakoniec kvôli početným úmrtiam a paralýzam zastavená skôr, než by vypukli nepokoje a ľudia by chceli zabiť všetkých iniciatívnych lekárov a propagátorov očkovania. Tvrdenia, že vakcína ochráni 85% až 90% očkovaných a že vedľajšie účinky budú malé a bezvýznamné, sa ukázali ako nepravdivé, nutnosť ochrany vakcináciou ako cielená lož. Vakcinácia bola všeobecne odsúdená a nazvaná výpalníctvom. V novinách sa objavovali slová ako: „Nadišiel čas požadovať rezignáciu všetkých, ktorí stoja za podvodom s prasacou chrípkou“, alebo „tí, ktorí boli zodpovední, by sa mali morálne zodpovedať americkej verejnosti.“

1955 - Vakcinácia proti detskej obrne

V novinách a časopisoch sa začala opakovane objavovať reklama: „Ochráňte toto leto svoje dieťa. Váš syn či dcéra bude mať najlepšiu šancu ochrániť sa pred opätovným úderom obrny, ak sa mu podá vakcína teraz. Vakcína Dr. Salka výrazne znižuje paralýzu obrny medzi tými, ktorí ju dostali v roku 1955 a bude chrániť tisíce ľudí v roku 1956, keď sa použije včas. Ak chceme zastaviť detskú obrnu v roku 1956, musí byť očkovanie okamžite zintenzívnené. Úspech bude závisieť od toho, koľko detí dostane aspoň dve dávky vakcíny pred ďalšou sezónou detskej obrny. Navštívte svojho lekára alebo úradníka verejného zdravia TERAZ, aby vám poradil, kedy a kde získate vakcínu.“ Následne boli uverejňované prehlásenia o účinnosti a bezpečnosti vakcíny.

Keď vakcína zabila prvých sedem ľudí a počet obetí denne narastal, propaganda použila ústa vysokých vládnych zástupcov a naďalej tvrdila, že vakcína je bezpečná a že očkovanie musí pokračovať. A to i napriek pochybnostiam v radoch odborníkov, a bez toho, aby existovali dôkazy o tom, že vakcína je naozaj účinná a bezpečná.

Správy o smrtiach však náhle umĺkli. Neskôr uviedol časopis „Defender“, že zlé správy týkajúce sa výsledkov programu vakcinácie proti obrne boli cenzurované, aby sa ľudia nebúrili.

V iných krajinách neboli propagande Salkovej vakcíny tak otvorení. Napríklad britský medicínsky časopis varoval lekárov pred prehnane nadšeným prijatím vakcíny proti obrne a uverejnil zoznam toxických zložiek vakcíny.

Je naozaj pochybné, ako môže rozložené tkanivo obličiek opíc a hnis nakazených zvierat v kombinácii s inými vysoko toxickými látkami urobiť niečo dobré, ak je to vstreknuté do ľudského tela.

Štatistiky ukázali, že na detskú obrnu zomrelo, alebo ju dostalo oveľa viac tých, ktorí boli zaočkovaní, ako tých, ktorí vakcínu nedostali. V deviatich z 10 prípadov sa paralýza obrny šírila z končatiny, kam bola vakcína obetiam vstreknutá. Po týchto zisteniach bolo očkovanie proti detskej obrne v štáte Idaho úplne zastavené riaditeľom štátneho zdravotníctva Petersonom, ktorý označil vakcináciu za priamo zodpovednú za úmrtia a ochorenia na detskú obrnu. To, že neochoreli alebo nezomreli všetci ľudia, ktorí dostali vakcínu proti detskej obrne však neznamená, že neboli poškodení a že si neniesli zárodok rakoviny alebo iných chorôb do budúcnosti.

S odstupom času vyšlo na povrch, že Salk vakcína, rovnako ako aj Sabin vakcína proti detskej obrne, ktorá sa podávala orálne (pila sa), bola infikovaná SV40 vírusom, ktorý spôsobuje nádory a ktorým je vďaka vakcinácii nakazených po celom svete veľký počet ľudí. Takéto hrubé omyly a slová o bezpečnosti vakcín však vôbec nejdú k sebe. Ale cieľ zrejme svätí prostriedky...

Napriek tomu, že počet paralyzovaných ľudí po očkovaní vzrástol, vakcinácia bola pred verejnosťou prezentovaná ako účinná a detská obrna v priebehu nasledujúcich rokov ako úspešne porazená. Vzniknuté ochorenia boli vykazované ako iné choroby a samotná detská obrna ustala nakoniec sama, v dôsledku všeobecného zvýšenia hygieny, zlepšenia životných podmienok, dostatku stravy, znížením psychického tlaku... a teda vlastne zlepšením fungovania imunitného systému, podobne ako u iných chorôb. Naopak, je možné tvrdiť, že bez vakcinácie by sa choroba vytratila ešte skôr, lebo imunita ľudí by nebola znížená jedmi, ktoré vakcíny obsahujú.

1918 - Španielska chrípka

Nebola to prvá svetová vojna, ktorá spôsobila najväčšiu epidémiu v dejinách ľudstva. Na španielsku chrípku, ako bola epidémia neprávom nazvaná, zomrelo viac ľudí, ako v samotnej vojne.

Prvá svetová vojna trvala pomerne krátko a napriek očkovaniam vojakov nestihli byť spotrebované všetky pripravené vakcíny. Pretože neexistovala žiadna epidémia, ktorá by umožnila výrobcom predať vakcíny verejnosti, použili na propagandu vakcín tvrdenie, že vojaci sa vracajú domov z cudzích krajín so všemožnými chorobami a že všetci preto musia byť očkovaní všetkými dostupnými vakcínami na trhu.

Vojaci sa síce vracali s chorobami, ale vzniknutými z očkovania vakcínami: vysoké horúčky, extrémna slabosť, zažívacie problémy... Mnoho z nich sa zbláznilo v dôsledku post-očkovacej encefalitídy, ale lekári to nazvali „šok z výbuchov“, hoci mnoho z takých vojakov nikdy neopustilo americkú pôdu. Vakcína proti záškrtu spôsobovala zápchu pľúc, zimnicu, horúčku, opuch, bolesti hrdla a dusenie v dôsledku obtiažneho dýchania, po ktorom nasledovala smrť. Telo sčernelo kvôli nehybnej krvi, ktorá mala vo fáze dusenia nedostatok kyslíka. Zo začiatku tomu hovorili čierna smrť. Ďalšie vakcíny spôsobovali iné reakcie, ako paralýzu, poškodenie mozgu, kŕče lícnych svalov...

Keď sa lekári pokúšali potlačiť vakcínou týfus, vytvorili horšiu variantu týfusu, ktorú nazvali paratýfus. A keď namiešali ešte silnejšiu a nebezpečnejšiu vakcínu, aby potlačili paratýfus, vytvorili ešte horšiu chorobu, pre ktorú nemali názov. Pretože nechceli priznať, že táto hrozná choroba je ich vlastné dielo, vytvorené vakcínami a potlačujúcimi liekmi, nazvali ju Španielskou chrípkou.

Všetci ľudia, ktorí žili v čase epidémie španielskej chrípky v roku 1918, hovorili, že to bola najstrašnejšia choroba, ktorú kedy svet videl. Silní muži, svieži a veselí, boli jeden deň živí, a druhý mŕtvi. Choroba mala charakteristiky moru pridaného k týfusu, záškrtu, zápalu pľúc, kiahňam, paralýze, a všetkým chorobám, proti ktorým boli ľudia hneď po prvej svetovej vojne očkovaní. Prakticky celá populácia bola očkovaná viac ako tuctom rôznych vakcín alebo toxických sér.

Táto pandémia sa tiahla dva roky a bola držaná pri živote ďalšími jedovatými liekmi podávanými doktormi, ktorí sa pokúšali potlačiť symptómy. Chrípka zasiahla iba očkovaných. Tí, ktorí očkovanie odmietli, chrípke unikli a darilo sa im dobre.

Keď bola španielska chrípka vo svojom vrchole, všetky obchody, školy a firmy boli zatvorené, a dokonca aj nemocnice, pretože lekári a sestry boli tiež zaočkovaní a mali chrípku. Na uliciach nikto nebol. Tí, čo sa nedali očkovať, chodili z domu do domu a robili čo mohli, aby zaopatrili chorých, pretože bolo nemožné zohnať doktora. Ak by mikróby, baktérie alebo vírusy spôsobovali chorobu, mali by títo pomáhajúci neočkovaní, ktorí trávili denne hodiny v miestnostiach s chorými, ochorieť. Ale chrípku nedostali a nepriniesli ani domov žiadne mikróby, ktoré by nakazili ich vlastné deti.

Je to hrozné, ale žiaľ pravdivé. Imunitný systém oslabený jedmi vo vakcínach spôsobil, že milióny ľudí sa nedokázalo ubrániť chorobe, ktorú vytvorili „oslabené“ vírusy vakcín. Hoci dnes je tento fakt zastieraný a nahradený mnohými účel plniacimi klamstvami podporujúcimi výnosný predaj vakcín, existuje stále veľa overiteľných dokladov o nebezpečenstve vakcinácie. Medzi ne patrí napríklad dokument z britských armádnych spisov z roku 1938, ktorý ukazuje, že medzi neočkovanými vojakmi nebol ani jediný prípad akejkoľvek formy črevnej horúčky (týfus), zatiaľ čo u očkovaných a "chránených“ vojakov sa vyskytlo 37 prípadov týfusu a 5 úmrtí. Následne po tomto zistení bolo v britskej armáde povinné očkovanie zrušené.

Čo povedať na záver? Je načase, aby už konečne všetky tie úmrtia a choroby zapríčinené vakcináciou a jej vedľajšími účinkami doviedli ľudí k poznaniu, že vstreknutím jedov do tela sa nedá docieliť trvalé zdravie, podobne ako sa nedá zlo vyhnať zlom.

Snáď sa teda konečne poučíme z minulosti a nedovolíme, aby nás niekto zabíjal a oslaboval náš imunitný systém jedmi iba preto, že výroba vakcín je výnosný obchod.