.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ČLOVEK 

Prvé prikázanie a človek


Prvé prikázanie a človek

Keď počujeme o porušovaní prvého prikázania, v našej mysli ožije spomienka na izraelský ľud, ktorý v ťažkých chvíľach na ceste do zasľúbenej zeme uctieval zlaté teľa ako svoju najvyššiu záštitu namiesto živého Boha, ktorého ľuďom zvestoval Mojžiš. Pritom si však neuvedomujeme, že modlou sa pre nás môže stať nielen predmet zo zlata, ale všetko, čo vo svojom živote postavíme nad Stvoriteľa a Jeho Vôľu.

Aby sme poznanie o tom prehĺbili, zamerajme sa v nasledujúcich riadkoch na tri najčastejšie spôsoby prestupovania prvého prikázania v medziľudských vzťahoch i v každodennom živote človeka.


„Ja som Hospodin, Tvoj Boh!

Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“


Vnucovanie vlastnej vôle

Obráťme svoju pozornosť na medziľudské vzťahy a všimnime si správanie človeka v situácii, keď chce vo vzťahu k niekomu presadiť svoj názor a niečo dosiahnuť. Čo sa stáva, keď sa mu vtedy nedarí tak, ako by si prial?

Takmer vždy ide neúprosne a tvrdohlavo za svojím cieľom bez ohľadu na slobodu dotyčného človeka, vnucujúc mu svoju vôľu neraz i násilím, ak svoj cieľ nemôže čo najskôr dosiahnuť iným spôsobom. To môžeme pozorovať u ľudí bez ohľadu na ich vek či spoločenské postavenie. Rozdiel býva väčšinou iba v spôsobe vykonania tohto skutku, ktorý je viac či menej nápadný a „inteligentný“, v závislosti od charakteru človeka.

Vlastné porušenie prikázania spočíva v tom, že vnucovaním vlastnej vôle a nerešpektovaním práv druhého je Božia Vôľa odsunutá na druhoradé miesto, pod vlastnú vôľu dotyčného človeka. Vlastná vôľa človeka, ktorý takto koná, sa tým stáva modlou či zlatým teľaťom, pretože stojí na najvyššom mieste, ktoré jej prirodzene neprináleží.

Tento spôsob prestupovania prvého prikázania je v súčasnosti nesmierne rozšírený a človek sa ním previňuje často i niekoľkokrát za deň bez toho, aby si to uvedomil. Všimnime si napríklad správanie sa rodičov, ktorí sa snažia svojim deťom vnucovať vlastnú predstavu o životnej ceste, ktorou majú kráčať bez ohľadu na ich individuálne duchovné a duševné potreby. A to nielen v období detstva, ale často ešte i v dospelosti, keď už syn alebo dcéra majú byť plne rešpektovaní ako slobodné a samostatné osobnosti, neovplyvnene rozhodujúce o svojom osude.

Ak budeme pozorní, zistíme, že rodičia sa vnucovaním vlastnej vôle neraz stávajú hlavnou príčinou vážnych partnerských problémov svojich detí, a to aj napriek dobrému úmyslu pomôcť. Neuvedomujú si totiž, že ich „deti“ majú svoju životnú cestu, ktorá je určite iná než tá ich a že na tejto ceste sa musia učiť vlastným prežívaním všetkého, čo ich stretne. A to nielen prežívaním radosti, ale aj ťažkostí prameniacich z nezrelosti, ktorá k životu človeka patrí ako prirodzená súčasť jeho vývoja.

Podobný dej sa často odohráva aj v partnerských vzťahoch. Rôzne druhy vážnych a zdanlivo neriešiteľných problémov nie sú vlastne ničím iným než následkom vnucovania vlastnej vôle jedného zo zúčastnených. Keby však bolo prvé prikázanie aj v tomto prípade skutočne naplno rešpektované a na prvom mieste by stála iba Vôľa Stvoriteľa, nikdy by k takýmto problémom nedošlo, pretože by všade vládla vzájomná úcta, založená na vzájomnej slobode.


Zbožňovanie človeka

Opakom násilnej manipulácie človeka vo vzťahu je vyvyšovanie druhého na stupeň, ktorý mu nepatrí. Žiaľ, v súčasnosti k tomu dochádza až príliš často, a preto je tento druhý extrém aj jedným z najrozšírenejších spôsobov hrubého prekračovania prvého prikázania.

Na najvyššie miesto v tomto prípade pre zmenu nie je postavená snaha svojvoľne vnucovať svoju vôľu, ale iný človek, ktorý je stavaný nado všetko. „Zlatým teľaťom“ sa tak stáva napríklad životný partner, dieťa či nejaký ideál populárnej hudby, vždy s rovnako zničujúcim účinkom pre všetkých zúčastnených.

Vo vzťahu ženy a muža sa tento stav najčastejšie prezrádza známymi slovami „neviem bez Teba žiť“. Aj keď sa to mnohým nezdá, správanie tohto druhu nie je prejavom vernej lásky, ale určitého druhu citového otroctva. Pravá láska ženy a muža má byť totiž nerozlučne spojená s duchovnou samostatnosťou, nezávislosťou a slobodou. Na najvyššom mieste v harmonickom vzťahu nemá byť preto nikdy dotyčný partner, keďže je len pominuteľným človekom, ale opäť sám Stvoriteľ a Jeho dokonalá a nemenná Vôľa.

Ak si uvedomíme dôsledky takéhoto správania, potom pochopíme aj to, prečo sa v súčasnosti tak často stáva, že v osudovom dianí sú žena a muž počas svojho spolužitia od seba často odlúčení aj proti svojej vôli. Nie je pritom dôležité, či ide o nutnosť cestovania za prácou alebo o iný vážny dôvod vyžadujúci si odluku.

Hlavnou príčinou mnohých takýchto prípadov je snaha duchovných pomocníkov priviesť partnerov k vlastnej duchovnej samostatnosti, ktorá sa môže práve počas odluky rozvíjať. Keby nenastala, partneri by nedostali šancu prehodnotiť svoj vzťah a vystavovali by sa vážnemu riziku duchovného pádu s nepredstaviteľnými následkami pre celé ich bytie.

Okrem tohto prípadu dočasnej odluky existuje ešte mnoho iných účinných spôsobov, ktorými osudové dianie privádza partnerov k pochopeniu tej istej podstaty, ak sa nenechajú poučiť. Niekedy to môže dôjsť až tak ďaleko, že partner, ktorý podvedome dlhodobo vníma, že je predmetom modloslužby, pritiahne na seba zdravotný úraz, len aby sa zo vzťahu na nejaký čas uvoľnil a upozornil na to, že je len zraniteľným človekom.

Dokonca aj mnohé „náhodné“ smrteľné zranenia pramenia práve z tohto dôvodu. Partner, ktorý sa cíti byť zvelebovaný a nepozná lepšiu cestu ako sa zo vzťahu uvoľniť, neraz volí cestu tragického úniku. Rozhodne sa radšej odísť, ako by mal byť predmetom modloslužby a duchovného pádu svojho partnera. Tento dej však nie je vyvolaný vedome, ale podvedomým úsilím, a preto nie je vždy plne kontrolovateľný.

Niečo podobné môže nastať aj vo vzťahu matky voči dieťaťu, ak je na ňom príliš citovo závislá a neuvedomuje si, že aj ono jej bolo iba na krátky čas zverené do opatery. Ak city jej nepravej lásky prerastú stanovenú mieru a pretrvávajú dlhšie obdobie, potom na dieťa vytvára taký silný mentálny tlak zvierajúceho pôsobenia, že ono sa bráni jediným možným spôsobom – ochorením, ktoré má matku čo najskôr priviesť k vážnemu prehodnoteniu svojho nezdravého materinského vzťahu k dieťaťu.

Mnoho detských ochorení pramení práve z tejto príčiny a jediným účinným spôsobom pomoci je prehodnotenie vzťahu matky voči prvému prikázaniu. Snaha liečiť dieťa, ktoré tým len signalizuje uplatňovanie nesprávneho rodičovského prístupu, nemá preto žiadny dlhodobý účinok, ak vlastná príčina problému ostáva stále nepochopená a nevyriešená.

Ak sa matka nepoučí ani po vážnych výstrahách, aj v tomto prípade môže dôjsť až k predčasnému odchodu jej dieťaťa. Matka potom ešte viac zúfa nad „stratou všetkého, v čo dúfala“ a ani si neuvedomuje, že sama zavdala príčinu takémuto ťažkému rozuzleniu vzťahu. Keby sa dokázala vzchopiť a uvoľnila svoje dieťa, pokojne by mohlo žiť a sprevádzať ju na dlhom úseku jej života radosťou a láskou.


Kult zdravia

„Zdravie je to najcennejšie, čo máme,“ zvyknú často hovoriť ľudia, keď sa stretnú v poradniach zdravia či v čakárňach odborných ambulancií, aby vyriešili zdravotný problém, ktorý ich trápi. Uvedomujeme si však, k čomu sa vlastne týmito slovami priznávajú?

Ak pochopíme, že pojem „zdravie“ v súčasnom ponímaní nevyjadruje harmonický súlad ducha, duše a tela s Vôľou Stvoriteľovou, ale je stotožňované iba s pocitom bez bolesti, ktorý je viazaný na fyzické telo, potom musíme ostať zarazení pred spoznaním nového pareniska spoločensky uznávaného prestupovania prvého prikázania. Je to totiž práve fyzické telo, ktoré je v živote väčšiny trpiacich nadovšetko vyzdvihované.

Všimnime si, aké úsilie sú schopní vynaložiť niektorí ľudia, aby sa mohli fyzicky uzdraviť. Sú ochotní utratiť všetky úspory na kúpu špeciálnych výživových doplnkov, neváhajú precestovať nezmerné vzdialenosti za odbornými lekármi a presedieť v čakárňach celé dni, no pritom všetkom sa ani na okamih nezamyslia nad hlbším rozmerom svojho života. V mnohých prípadoch je príčinou tohto stavu ich duchovná nevedomosť, ale nájde sa aj mnoho takých, ktorí sa boja priznať k svojej povrchnosti, pretože by museli v živote mnoho vecí prehodnotiť a od základu zmeniť, neraz i za cenu ťažkého duševného prežívania. V zhone, ktorý ich príliš zamestnáva, si niekedy nedokážu nájsť čas ani na to, aby pomohli druhým, keď ich prosia o pomoc. Ich vlastné zdravie si totiž vyžaduje také množstvo procedúr a starostlivosti, že im na to ani pri najlepšej vôli nezostáva čas.

Čo asi musí postihnúť takto zmýšľajúcich ľudí, aby bolo možné naozaj im pomôcť? Musia stratiť svoje zdravie, aby sa im rozjasnil duševný zrak a na prvé miesto dokázali opäť postaviť Toho, ktorý jediný je hodný uctievania. Nie však spôsobom náboženského horlenia, ale radostným skutkom pre osoh celku.

Ako môžeme vidieť, človek musí prísť v živote o všetko, čo postaví nad požiadavku prvého prikázania! Nikdy to však nie je trest za jeho nerozvážnosť, ale pomoc v možnosti zamyslenia sa nad životnými hodnotami a ich správnym usporiadaním. Len potom môže dosiahnuť najvyšší cieľ svojho bytia, spočívajúci v prežívaní šťastia a blaženosti.

Na záver ešte zdôraznime, že poznatky, ktoré sme uviedli, nemožno zovšeobecňovať, pretože rovnaké následky, napríklad v podobe ťažkých ochorení, môžu vyplývať z rozličných príčin. Ku každému prípadu ľudského utrpenia treba preto pristupovať individuálne, ak má byť konečný úsudok spravodlivý.

Tomáš Lajmon

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 4580850 od 1.1.2007