.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ČLOVEK 

Ľudské spolupôsobenie


Aby sme pochopili zmysel ľudského spolupôsobenia, nechajme sa poučiť zákonitým dejom, ktorý sa odohráva v našom tele vždy, keď sa zraníme a spôsobíme krvácanie otvorenej rany.

Krátko po vzniku rany sa elementárne zložky krvi – krvné doštičky ukladajú jedna tesne vedľa druhej, aby vzájomným spojením vytvorili nepriepustnú tkanivovú stenu, ktorá krvácaniu zabráni. Len vďaka tomu sa rana dokáže regenerovať a umožňuje následnú bezproblémovú funkciu tela.

Vzhľadom na to, že od prílivu krvi je priamo závislá aj činnosť všetkých telesných orgánov, možno povedať, že spolupôsobenie krvných doštičiek za účelom zastavenia krvácania je nielenže žiaduce, ale dokonca nevyhnutné. Vieme si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa krvné doštičky nedokázali vzájomne spojiť? Alebo keby sa nespojili v krvácajúcej rane, ale napr. v mozgu? Vytvorili by trombus spôsobujúci mŕtvicu s ďalekosiahlymi následkami na celkovú kvalitu života dotyčného človeka.

Poznáme predsa následky poruchy krvnej zrážanlivosti - hemofíliu, ktorá neraz spôsobuje, že i malý úraz môže byť príčinou nadmernej straty krvi, ba často i predčasného úmrtia. Ľudia trpiaci touto poruchou sú dlhodobo odkázaní na pomoc lekára, ktorý odborným zásahom krvnú zrážanlivosť reguluje.

Prenesme tento dej na oblasť celospoločenského života a všimnime si vzájomnú podobnosť.

Postihnutým telom, krvácajúcim z otvorenej rany je aj naša spoločnosť, pretože krváca duchovne, v dôsledku všeobecného mravného úpadku a neochoty jednotlivcov poznávať úlohu života na Zemi. Jednotlivými krvnými doštičkami sme my, ľudia, ktorí sme smeli prijať dar života vo fyzickom tele.

Ak chceme byť v tejto situácii nápomocní, naša úloha je pochopiteľná: Musíme sa vzájomne podporovať a dopĺňať, presne tak, ako to robia krvné doštičky v tele, lebo len tak dokážeme vytvoriť pevnú duchovnú hradbu, ktorá spoločnosť nakoniec zachráni.

Je to dokonca naša povinnosť, pretože len v spolupôsobení spočíva sila schopná vytvoriť plnohodnotný celok, prinášajúci duchovnú pomoc, bez ktorej sa nikdy nezaobídeme.

Ale aká je dnes ľudská snaha spolupôsobiť v porovnaní s aktivitou krvných doštičiek? Nemusíme byť obzvlášť vnímaví, aby sme sa so sklamaním presvedčili o všeobecnom úpadku v tomto smere. Nedostatok slobody a vzájomného rešpektu vo vzťahoch spôsobili, že sa nejeden človek už toľkokrát sklamal v sebe i vo svojich blízkych, až na ochotu spolupomáhať celkom zanevrel a radšej si začal raziť cestu podľa vlastnej vôle v domnienke, že práve v izolácii splní svoju životnú úlohu.

Pravá príčina tohto sklamania však nie je náhodná. Stojí za ňou inteligentný vplyv deštruktívnej sily, ktorá chce ľudí rozdeliť a roztrieštiť, aby sa stali iba opustenými kameňmi lemujúcimi širokú cestu, ktorá vedie k úpadku a zavrhnutiu. Za týmto účelom so všetkou silou deformuje ušľachtilý obsah pojmu spolupôsobenia. Šíri klamstvo, že spolupôsobenie je prežitkom doby, utvrdzuje ľudí o ich vlastnej sebestačnosti ako o jedinej šanci presadiť sa a bez sklamania dosiahnuť vlastné ciele. Dokonca sa neštíti tvrdiť, že spolupôsobenie sa protiví Vôli Stvoriteľa.

Neodvratným následkom je všeobecne uplatňovaný individualizmus. Všimnime si, ako sa v dôsledku toho zmenila napríklad kultúra nakupovania. Ešte pred niekoľkými rokmi bol samozrejmou súčasťou nakupovania bezprostredný medziľudský kontakt nakupujúceho s predavačom, poskytujúci príležitosť vzájomného duchovného obohatenia sa. Dnes je tento spôsob postupne zamieňaný za hypermarketový nákup v „obchodoch", kde nadmerné množstvo práce predávajúcich vyťažuje natoľko, že takmer vôbec nemajú čas komunikovať so zákazníkom, ktorý naopak strhaný starosťami dňa často ani nemá záujem o takýto kontakt. Podobne chladný a neosobný je aj internetový nákup v tzv. virtuálnych predajniach, ktoré v skutočnosti ani neexistujú a podobne.

Je pravdepodobné, že ak sa tento trend nezastaví, medziľudský kontakt sa už v blízkej dobe obmedzí iba na okolnosti, v ktorých sa ešte nedokáže prejaviť technika a predovšetkým vidina zisku, pre ktorú je technika často zneužívaná.

Niečo podobné by sa stalo aj pri väčšom zakolísaní nadnárodnej ekonomiky. Ak by napríklad došlo k prudkému a dlhodobému pádu meny, uskutočnil by sa sociológmi pripúšťaný scenár, podľa ktorého by v spoločnosti nastal taký chaos a strach o živobytie, že vykorisťovanie by sa stalo bežnou súčasťou boja o prežitie s ďalekosiahlym dopadom na celkovú úroveň spoločenského života.

Položme si otázku: Je takáto nezávislosť a sebestačnosť prínosná len preto, že nám prináša pohodlnejší život? Nestávame sa aj napriek zdanlivému pokroku globálne existenčne závislí?

V súčasnosti sa tiež mnohí právom obávajú zneužívania rozsiahlych počítačových databáz, obsahujúcich všetky osobné údaje ľudí, s ktorými je možné narábať bez ich vedomia a súhlasu. Človeku je odobraté jeho najužšie súkromie, pretože nič už nemôže vykonať nekontrolovane. Nie je však aj tento jav len prejavom globálnej závislosti, ktorý vznikol preto, že sme zabudli na vlastnú duchovnú úlohu a prestali sa zaujímať o život podľa vzoru vyššieho predurčenia?

Omnoho ničivejšie následky si však vyžiadal individualizmus v duchovnom povedomí ľudí, ktorí prišli na Zem, aby ju bezprostredným spolupôsobením pozdvihli a ochránili pred úpadkom. Na túto úlohu boli dlho pripravovaní, len aby ju dokázali v stanovený čas verne spĺňať a vzájomne si pomáhať. Na nich sa však deštruktívna sila zamerala najviac, pretože práve v nich cítila najväčšie ohrozenie svojho vplyvu. Svoj zámer dosiahla tým, že rozšírila nesprávne pochopenú myšlienku samostatnosti v duchovnom napredovaní. V praktickom prejave sa jej uskutočnenie rovná izolácii jednotlivca od ostatných, pretože bezprostredné spolupôsobenie viacerých ľudí je už v princípe chápané ako prejav duchovnej nesamostatnosti.

Problém spočíva v tom, že myšlienka samostatnosti je nesprávne interpretovaná. Pod pojmom „samostatnosť" totiž nie je myslená izolácia či odmietanie spolupráce, ale duchovná nezávislosť a neviazanosť od všetkého, čo by mohlo prekážať v spĺňaní predurčenej duchovnej úlohy. Mnoho ľudí preto napríklad s pohŕdaním zavrhuje šancu spolupomáhať na ozdravovaní života v spoločnosti preto, aby si zachovali samostatnosť, no pritom si neuvedomujú, že ich najväčšou prekážkou sú často ich najbližší príbuzní, od ktorých sa nedokázali vnútorne oslobodiť.

Existujú predsa mnohé medziľudské vzťahy, v ktorých ľudia žijú fyzicky oddelene, no aj napriek tomu sú na sebe chorobne závislí, a naopak, je mnoho vzťahov, v ktorých ľudia zdieľajú bezprostredný fyzický kontakt s povznášajúcim účinkom na ich konanie, pretože sú duchovne samostatní. A práve takáto samostatnosť je základom slobody, ktorá je pre dôstojný život nevyhnutná!

V zmysle úvodného príkladu povedané, ľudia, ktorí uviazli v nesprávnom pochopení samostatnosti, sa podobajú tým krvným doštičkám, ktoré sa nedokážu spojiť za účelom zastavenia krvácania, a preto sú pre záchranu života bezvýznamné.

Nemožno si však myslieť, že by preto boli zákerní alebo zlí, práve naopak. So všetkými sa snažia udržiavať nekonfliktné, často až vrúcne priateľské vzťahy. Keď sa však majú zapojiť do spolupráce dlhodobejšieho charakteru, tak ustúpia do úzadia a ich pomoc nepresahuje ani základný stupeň myšlienkovej podpory, ktorá mala byť už dávno samozrejmosťou.

Obeťami duchovného individualizmu sú aj jednotlivci, ktorí v samostatnosti vidia účinný spôsob, ako sa zviditeľniť a dostať do pozornosti druhých. Žiadna forma spolupôsobenia im nevyhovuje, pretože sa boja, že keby splynuli s celkom a stali sa jeho nepatrnou súčasťou, stratili by svojich obdivovateľov a spolu s nimi i zmysel svojho úsilia.

Pozrime sa teraz na ďalší príklad z prírody, ktorý nám zreteľne ukazuje účinný smer spolupôsobenia. Ako prebieha život mravcov, ktorých už i deti poznajú ako usilovných pracovníkov? Ani v jednom mravenisku nevládne chaos tak, ako tu na zemi. Aj napriek mnohorakosti ich úloh je možné všade pozorovať prísny poriadok a hierarchické usporiadanie, ktoré je vzájomným úsilím a spoluprácou neprestajne obnovované. Ak je napríklad potrebné premiestniť kúsok suchej trávy, ihneď zíde sa niekoľko mravcov, ktorí sú pripravení konať.

Aká je však v porovnaní k tomuto prístupu naša ochota a schopnosť byť si nápomocní? Po zrelom uvážení možno skonštatovať, že naše duchovné úsilie by niekoľkonásobne zaostávalo.

Stavanie mosta sa tiež nezaobíde bez spolupôsobenia viacerých odborníkov. Nikto predsa nedokáže most postaviť sám, no spoločne to možné je! Niekto dokáže stavať konštrukciu, iný ovládať pomocné technické zariadenia, atď. Každý si však musí vykonávať svoju prácu svedomito a trpezlivo bez toho, aby pritom zasahoval do odbornosti druhých. Len tak je možné postaviť most, ktorý bude slúžiť ľudským potrebám v súlade s plánom architekta.

Tomáš Lajmon

Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 4580856 od 1.1.2007