.
úvodobsahfórum DUCHOVNO
sk
en
fr
br
es
www.poznanie.sk
stiahnuťlinkye-mail
Pridať záložku
RSS


















ČLÁNKY: ČLOVEK 

Rozum a cit


Rozum a cit

Mnohí z vás asi teraz prevrátia oči a budú chcieť prejsť na druhý článok, ale – pozhovejte trošku. Človek má totiž tendenciu nesprávnym chápaním nechať zovšednieť veľké pojmy a hodnoty do takej miery, že už preň neznamenajú nič, alebo vyznievajú nereálne, gýčovo či neprimerane. Tak je to i s pojmami „rozum“ a „cit“. Nebojte sa ale, cieľom tohto článku nie sú vzletné prázdne slová.

Človek sa v dnešnej dobe s hrdosťou správa ako v podstate čisto rozumový. V oblasti vedy a techniky urobil počas svojej histórie obrovské pokroky. Plody rozumu sa mu zdali úžasné a urobili naňho veľký dojem. Vďaka nim sa považuje za civilizovaného, vyspelého, pokročilého, múdrejšieho, dá sa povedať, že svoju podstatu vlastne stotožňuje s rozumom. Podľa rozmerov rozumu meria seba samého. Pokiaľ sa ale stretne s citom, odsunie ho (väčšinou s blahosklonným vševediacim úsmevom) nabok ako nezaujímavý a zbytočný. Možno si matne spomenie na časy, keď býval zaľúbený (mladý, neskúsený a hlúpy!), prípadne sa mu to spája so školou a nekonečným rozoberaním nudných básní a „ideí“ v nej, ženám sa možno vybaví nejaký z tisícov gýčovitých nereálnych romantických filmov, kde „dvaja zaľúbenci napriek nástrahám osudu vybojujú svoju lásku, vezmú sa a žijú šťastne až do smrti“, a nad ktorým sa sentimentálne vyslzia, avšak na druhý deň naň zabudnú a nepamätajú si nič. Pokiaľ ide o ľudské vzťahy a manželstvá, kde by vlastne mal byť cit dôležitý, v spojitosti s touto tematikou muži zvyknú hovoriť o ženách vetu „lezie mi na city“, žena o mužovi že „zasa zranil moje city...“

Dá sa povedať, že pravý význam pojmu cit sa z „normálneho“ všedného života vytratil, prípadne je zamieňaný za plytkú sentimentalitu, ktorá je vlastne určitým druhom slabosti, nedostatku prezieravosti, ba v niektorých prípadoch až tvrdošijným druhom hlúposti. A ak sa predsa len hovorí o nejakom cite, tak iba v mileneckom či manželskom vzťahu dvoch ľudí. Pozrime sa teda na tieto dva javy bližšie.

Rozum je predovšetkým pozemský a praktický. Vie ľahko povedať, čo je výhodnejšie, ale ťažie už, čo je krajšie. Dokáže vynikajúco zariadiť pozemský hmotný život (ak ho vie človek používať), v oblasti hmotných a materiálnych vecí je jednotka. Uvažuje logicky, jeho produktom sú myšlienky. Avšak keďže svojou podstatou môže byť zameraný iba na hmotu, je koniec koncov obmedzený.

Ak chceme hovoriť o cite, musíme si najprv objasniť pojem ducha. Keď sa povie „duch“, mnohí si najprv predstavia strašidlo, prízrak či prelud. Možno to vzniklo zovšeobecnením prípadov, keď ľudia naozaj vídavali mŕtvych ľudských duchov, ktorí ešte blúdili po tejto zemi. Každopádne, teraz sa pod týmto slovom myslia najrozmanitejšie vymyslené mýtické i rozprávkové bytosti, hrôzostrašné i menej hrôzostrašné. Niet sa čo čudovať, že v dnešnej rozumovej spoločnosti sa stalo samozrejmosťou tieto veci popierať a hovoriť „duchovia neexistujú“, keďže rozum nemôže pochopiť nič nehmotné.

Avšak duchovia existujú, ó áno existujú; nie je to nič iné ako tá najvnútornejšia podstata nás, ľudí. Keď teda niekto povie, že „duchovia neexistujú“, akoby povedal „ja neexistujem“ alebo „ľudia neexistujú“. A tak, ako sú prejavom pozemského rozumu myšlienky, prejavom ľudského ducha, ktorý siaha ďaleko nad pozemské, je cit. Cit nie ako prázdna sentimentalita, ale ako hlboké vnútorné prežívanie človeka, jeho svedomie, Boží „hlas“, ktorý mu dáva cítiť, čo je dobré, čo zlé, všetky ľudské „tušenia“ a „inštinkty“, ktoré sa nakoniec vždy ukážu ako správne. Pretože cit sa nikdy nemýli, lebo pochádza z oveľa vyšších sfér než omylný pozemský rozum, môžeme sa ním pokojne nechať viesť a spoľahnúť sa naň, že náš dovedie do správneho cieľa.

Ako vyzerá život v rozume a prežívanie citom v praxi? Keď napríklad rozmýšľate, čo musíte nakúpiť a ako čo najlepšie využiť zľavy v obchode, vtedy naplno zamestnávate rozum. Keď vyjdete von, hlavu máte sklonenú a rozmýšľate nad tým, čo vám včera hovoril sused o tom plote, a že treba povysávať, ešte stále naplno zamestnávate rozum. Keď však zdvihnete hlavu, poobzeráte sa okolo seba a zistíte, že je nádherný jesenný deň, čistý a priezračný ako sklo, jasný, voňavý, so šušťavými padajúcimi listami, a pocítite odrazu nával krásnej radosti, či nebodaj vďačnosti za to všetko, vtedy konečne „zamestnávate“ srdce. A to nie iba zdanlivo sentimentálnym obdivom prírody, ale hlavne tým, že naplno prežívate prítomný okamih. Lebo verte či nie, v prežívaní prítomného okamihu sa skrýva veľmi mnoho; dalo by sa povedať všetko. Keď ste naplno v pozornosti prítomného okamihu, vtedy je „v činnosti“ hlavne srdce, cit; nemáte čas ani priestor na zbytočné myšlienky a hĺbanie o minulosti či budúcnosti, ktoré sú prejavom rozumu. Rozum je iba v pozícii asistenta. Pri takomto stave plného prežívania sa môžete učiť, duchovne rásť, ba dokonca i vyriešiť svoje problémy. A toto je kameň úrazu; pretože ľudia si väčšinou myslia, že svoje problémy riešia tým, že o nich stále rozmýšľajú kade chodia a prepierajú v mysli. A pritom riešenie môžeme nájsť vo všetkom okolo nás; už ste zažili ten pocit, keď ste na chvíľu na svoj problém zabudli, lebo vás niečo zaujalo, a potom vám odrazu pozorovaním tej veci niečo došlo a zažili ste pocit náhleho pochopenia, či dokonca riešenia..? Presne tak to funguje. Stačí byť v prítomnosti a pozerať sa, robiť všetko pozorne, s láskou a s nadšením, dokonca aj ono nakupovanie, upratovanie, varenie, kráčanie, prácu všeobecne, rozhovor s ľuďmi, počúvanie atď. Určite treba o veciach i popremýšľať, ale iste i sami uznáte, ako mnohonásobne sa táto hranica prekračuje...

Ďalším prejavom citu je to, čo sa nazýva svedomie. Neexistuje nič také ako „choré“ svedomie, ľudia v takých prípadoch jednoducho iba svoje svedomie nepočúvajú; príliš sa nechávajú svojím špekulujúcim rozumom balamutiť až do tej miery, že majú zo všetkého totálny zmätok. Pravdou je, že ak sa chystáte urobiť niečo nesprávne, okamžite pocítite, že by ste to spraviť nemali. A to s väčšou či menšou intenzitou, podľa toho ako je váš cit vplyvom prepestovaného rozumu udusený. Ak si však povedzme chcete vziať papiere z kancelárie, kde pracujete, cit vám okamžite napovie jednoduchú skutočnosť; že je to obyčajná krádež, že beriete niečo, čo vám nepatrí. To trvá väčšinou iba kratučkú chvíľku, potom hneď nastúpi rozum so svojimi mnohorakými dôvodmi a ospravedlneniami typu „je tu tých papierov aj tak veľa“, „nikto si to nevšimne“, „aj tak ma mizerne platia, prečo by som si nevzal“, „vonku sa vykrádajú banky, čo je to pár papierov“, a tak mnohorako ďalej. Nakoniec vás rozum presvedčí, a už len fakt, že ste niečo neurobili pokojne a so samozrejmosťou, ale vás k tomu rozum musel takto presviedčať, svedčí o tom, že niečo nie je v poriadku...

V podstate každý viac alebo menej cíti, čo by mal urobiť, čo je správne urobiť, alebo že to, čo sa mu deje práve teraz, je pre jeho dobro. A ak niekto už cítiť nedokáže, neznamená to, že cit stratil, alebo že jeho cítenie je „mimo“. Ono tu stále je, iba ho prehlušil a uspal nadmerným používaním rozumu. Počúvať rozum je síce pohodlnejšie, ale iba zdanlivo. V skutočnosti keď rozmýšľame nad tým, ako nám je dobre a ako sme materiálne zabezpečení, sme už akosi otupelí, zhrbení a vlastne vôbec nie šťastní, a podvedome ešte čosi hľadáme. To „čosi“ je život podľa citu ducha, ten jediný pre ľudí prirodzený, lebo iba ten vedie človeka k skutočnému hlbokému šťastiu a vnútornému naplneniu. Je to život náročný, lebo nás núti k pohybu, bdelosti a duchovnej námahe, avšak tým iba zosilnievame, rastieme a poznávame skutočnú krásu života. Citom objavujeme a prežívame všetky ozajstné veľké hodnoty, ktoré nás obohacujú a vedú stále vyššie, až máme túžbu spoznať to Najvyššie Svetlo, ktoré všetko tvorí a udržiava. Napokon zo samej radosti, ohromenia a lásky nechceme nič iné, iba Mu slúžiť. Iste, ľahko sa to takto napíše, avšak cesta je dlhočizná; no v podstate tak rozmanitá a krásna, že každý deň nám prináša niečo nové, a to hlavne vtedy, keď si myslíme, že už všetko vieme.

A na záver treba pripomenúť to najdôležitejšie. Náš cit nám neomylne radí, ako žiť, rozhodovať sa a konať podľa Božích zákonov. Rozum by to mal potom adekvátne aplikovať do bežného života. Je to to najdôležitejšie, čo môže byť, pretože kto nežije podľa Božích zákonov, ten sám seba i svoje okolie ničí. Z toho pochádzajú všetky, ale skutočne všetky problémy. Základným problémom ľudstva je jeho prílišná rozumovosť, pohodlnosť a lenivosť ducha. Z oboch pochádzajú všetky hriechy a neduhy ľudstva. Riešením je návrat k svojej podstate, k svojmu srdcu, k citu.

Z tohto vyplýva, že ísť za hlasom srdca, alebo rozhodnúť sa podľa cítenia neznamená rozhodnúť sa bláznivo, ale urobiť to najsprávnejšie rozhodnutie podľa Božích zákonov. A to ide často proti nízkym pozemským túžbam, vášniam či žiadostivostiam, pretože naše túžby sú väčšinou po uplatnení samého seba, nie po tom, čo skutočne prospieva nám aj ostatným. Ba dokonca ani horúca zamilovanosť často nie je pravou láskou, a ak by ľudia skutočne počúvali svoj cit, urobili by úplne opačné rozhodnutie, než aké často pod zámienkou „idem za hlasom svojho srdca“ robia.

Teda nezabudnime, že cit je pán a rozum je asistent. Nie naopak. Nerozmýšľajme o nich ako o protikladoch, lebo to iba mätie. V skutočnosti, aj keď rozum a cit prezentujú opačné princípy, sú to spolupracovníci, nie odporcovia. Ich harmonická spolupráca je pre správny život tu na zemi nevyhnutná.


Facebook
Twitter
LinkedIn
MySpace


Up Contents Home
  powered by: led žiarovky
počet návštev 4580855 od 1.1.2007