Pokora

Mnohí si pod pojmom pokora predstavia človeka, ktorý kľačí na kolenách a v prachu zeme činí pokánie. Ale to nie je pokora – to je poníženosť alebo slepá či otrocká viera v niečo alebo v niekoho.

Skutočná pokora odkladá predsudky a skúma. Skúma vecnosť, logiku a lásku. Bez prísneho skúmania nie je možné urobiť si vlastný názor. Mať vlastný názor a konať podľa neho znamená stáť hrdo čelom k vykonaným skutkom a zodpovedne prijať následky. Skutočná pokora hovorí:

„Pane, konal som podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ak som chybil, ukáž mi prosím kde, aby som sa podobného konania v budúcnosti vyvaroval. Tým svoju vinu nechcem zľahčovať, ale chcem ju vidieť a poznať.“

Je veľmi ťažké spoznať pokoru, lebo dnes sa ľahko mýli s poníženosťou. A je ešte ťažšie rozoznať hrdosť od pýchy, namyslenosti a sebaľúbosti. Ale v jednom sa nezmýlite nikdy – ak niekto vyžaduje bez vecného vysvetľovania pokoru od iných, sám skutočnú pokoru nepozná.