Najväčší globálny problém

Ak mám byť úprimný, za najväčší súčasný globálny problém považujem materializmus. Mám však na mysli materializmus v najširšom zmysle slova, teda pripútanie ľudí ku všetkému hmotnému; zmenu hodnôt týmto smerom. Kvôli týmto čisto hmotným hodnotám dochádza k veľmi nežiadúcim spoločenským javom, ktoré sa spočiatku síce zdajú byť iba okrajovými, no postupne zasahujú celú spoločnosť.

Tak dochádza k šíreniu najrôznejších závislostí ako fajčenie, alkohol, drogy, herné automaty, ale aj závislosť na počítačových hrách, na televízore či dokonca na futbale. Ľudia jednoducho nevidia nič hodnotnejšie, tak sa upínajú k týmto formám.

V spoločnosti sa vedú prevažne iba prázdne reči, čo sa pretavilo a muselo sa pretaviť do vedenia štátu, kde stoja tí najväčší táraji, teda ľudia, ktorí vedia prázdnymi rečami obratne zakrývať svoje skutočné úmysly. Darmo si pred tým budeme zakrývať oči, keď dobre vieme, že to tak je.

Ako ideál je predstavovaný človek, kto má veľa peňazí, a preto môže spoľahlivo zabezpečiť svoju rodinu a svoje potomstvo. Niežeby bolo niečo zlé na tom mať veľa peňazí a hmotne sa starať o rodinu, ale ono sa to nebadane stalo tým jediným a najdôležitejším. A ľudia sa podľa toho naučili posudzovať iných, lebo to je najviac vidieť navonok. Avšak snáď každý môže potvrdiť, že mier a príjemná atmosféra domáceho prostredia, kde nedochádza príliš často k rozporom a hádkam, je niečo, čo je nad všetky peniaze. A dvojnásobne to asi potvrdí ten, kto doma zažíva niečo iné než práve mier.

Tak sa dnes veci posudzujú iba povrchne, zdanie sa stáva dôležitejším než skutočnosť. Napríklad v dnešnej dobe „image“ firmy nahradil jej dobré meno, lebo dnes sa vskutku všetky firmy snažia budovať nie dobré meno, ale predovšetkým zdanie dobrého mena, teda aby ľudia boli presvedčení o niečom, čo nemusí byť pravda.

Ak sa robí niečo „pre ľudí“, nerobí sa to čisto pre nich, teda preto, aby sa im pomohlo, ale preto, aby na tom niekto niečo získal, a ak už aj nie hmotné statky, tak aspoň zdanie svojho dobrého mena. Vlastná pohnútka už nespočíva v snahe pomôcť niekomu, ale v tom, aby druhí videli, že som niekomu pomohol. Česť výnimkám.

Keď sa potom do tohto napoly už otráveného spoločenského prostredia narodia nové deti, ktoré podvedome kopírujú súčasné návyky, s novou generáciou to vyzerá tak, ako to vyzerá. Pravá krása sa zamenila za zdanie krásy. Akoby make-up mohol nahradiť vnútornú krásu.

Za hrdinu je považovaný napríklad ten, kto dobre kopne do lopty, ktorá potom doletí do siete, z čoho sa tisíce divákov radujú, či skôr besnia, a iné tisíce nadávajú. Za ešte väčšieho hrdinu je niekedy považovaný ten, kto svojimi päsťami v boxe dobije svojho protivníka. Akoby ľudstvo chcelo klesnúť pod zvieratá, lebo tie na seba neútočia kvôli tomu, aby niekoho pobavili či aby si tým zarobili. Na druhej strane ten, kto za svoju prácu nedostáva poriadne ani halier, napríklad taký hasič, je spoločensky cenený omnoho menej, hoci občas skutočne musí riskovať aj svoj život, aby niekoho zachránil.

Ako osobnosť roka je potom kľudne vyhlásený nejaký športovec. Spýtajme sa však sami seba, čo nejaký športovec svojím športom tomuto ľudstvu priniesol. Zábavu? Relax? Národnú hrdosť? Nie je náhodou cennejší ten najobyčajnejší lekár?

Ľudstvo si rado vymýšľa rôzne súťaže, aby spolu súťažilo, teda aby jeden človek či tím porazil druhý. Vzájomnú spoluprácu nahradilo vzájomné súťaženie. Pomoc druhému nahradila túžba poraziť druhého. Tieto súťaže sú však neraz úplne absurdné. Napríklad taká súťaž krásy. Opäť sa týmto ako ideál mladým ľuďom predsúva niečo povrchné, hmotné, vonkajšie; vonkajšia krása. A mladí sa tomu prispôsobujú. Hlavne dobre vyzerať, hlavne dobre pôsobiť, to je to najdôležitejšie. Reálne skutky nasledujú v poradí hodnôt až potom.

Iná forma súťaženia, ktorá s tým však priamo súvisí, je vojenské súťaženie. Jeden štát chce byť mocnejší ako druhý, a na to dáva veľké množstvo peňazí. Z našich daní sa potom platia zbrane, bomby, rakety, granáty a iné nezmyselné nástroje, ktoré slúžia iba na jediný účel – zabiť. O jadrových, chemických či podobných zbraniach, ktoré zabíjajú masovo a ešte pritom aj ničia životné prostredie, radšej ani nehovoriac. Tak sa princíp bezohľadného súťaženia preniesol na celosvetovú scénu, lebo čo sa prejavuje v malom, prejaví sa aj vo veľkom.

Netvrdím, že toto všetko tu už niekedy nebolo, ale ak sa nad tým zamyslíme, nikdy asi nie všetko dokopy a v takej vyhrotenej forme. Je pritom evidentné, (keďže toto všetko je produktom ľudí) že to závisí od ľudského spôsobu zmýšľania. A keď to zmýšľanie vidí pred sebou iba čisto hmotné ciele ako to najvyššie, nemôže a ani nikdy nebude môcť spoločnosť ísť smerom nahor.