Rozum a cit v školstve

Považujem za potrebné vyjadriť sa k problému súčasného školstva, ktorý spočíva na jednej strane v podceňovaní výučby tzv. druhoradých - citových predmetov (výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika...) a na strane druhej nezdravého preceňovania rozumových - exaktných predmetov.

Už dávnovekí mudrci hovorili o zlatej strednej ceste; gréckym ideálom bola kalokagathia - harmonický duševný a telesný rozvoj osobnosti. Psychológia učí, že ľudská bytosť je tvorená troma zložkami: telesná, rozumovo-intelektuálna a citovo-emocionálna. Cit a rozum! Dve časti ľudskej osobnosti, ktoré musia byť nevyhnutne v harmónii! Nutnosť zachovávania rovnováhy môžeme predsa nájsť všade okolo nás - deň a noc, nádych a výdych, aktivita a odpočinok. Aj v medicíne sa pri výskume mozgu dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vďaka vzájomnému dialógu medzi ľavou a pravou hemisférou.

Harmónia! Rovnováha! Aké krásne a obsažné pojmy, ale ako tragicky sa od nich vzďaľujeme!

Súčasný školský systém rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie; naproti tomu pravú hemisféru, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu, krásno a rozvíjajú ju predmety tvorivého a estetického charakteru, tú, žiaľ, potláča. Týmto jednostranným prístupom sa však ostro narušuje prirodzená rovnováha a harmonická spolupráca oboch mozgových hemisfér.

Treba pripomenúť, že lekárskou vedou je už dávno dokázané, že akákoľvek časť tela, ktorá nie je namáhaná pravidelnou a systematickou činnosťou, časom slabne, ochabuje a zakrpatieva. Neprimeranou stimuláciou sa ľavá mozgová hemisféra dieťaťa rozvíja a  rastie až abnormálnym spôsobom, a to prostredníctvom jednostrannej rozumovo-exaktnej námahy; zatiaľ čo pravá hemisféra s jej emocionálno-citovým zameraním slabne a zmenšuje kapacitu. Týmto dochádza k produkovaniu rozumovo a vedomostne zdatných detí, ktoré sú však citovými mrzákmi. Naše deti tak trestuhodne okrádame o primeraný a potrebný rozvoj tejto zložky ich osobnosti. Rozum bez citu! Čo z toho môže vzísť?

Keď vyrastie dnešná generácia detí a mládeže, ktorá je vychovaná "progresívnym spôsobom" - teda ako šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s chorobnou túžbou po úspechu, pocítia učitelia, rodičia a vychovávatelia tejto generácie ako prví jej nesprávne nastavený hodnotový systém. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom, im dá patričným spôsobom pocítiť ich menejcennosť. Svetu bude vládnuť iba chladný, vypočítavý pragmatizmus. Je naozaj otázne, kam to až všetko môže dospieť; či ešte bude možné podobnú nehumánnu spoločnosť rozumových robotov nazvať "ľudskou civilizáciou".

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale napodiv nie šťastnejší. Práve naopak, mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, keď ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatní, nemali množstvo vecí, ktoré my už považujeme za samozrejmosť, a predsa boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Položme si otázku, prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel ako je tomu dnes, čo sa nevyhnutne prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia. A z tohto duševného rozpoloženia je už iba krok k hľadaniu pseudovýchodísk, akými sú alkohol, cigarety, drogy, a pod.

Priznám sa, že rozhodujúcim popudom k napísaniu tohto listu bol jeden osobný zážitok. Počas cesty rýchlikom som si vypočul rozhovor matky a jej dvoch detí, z ktorých staršie, asi desaťročné dievča začalo chodiť do jazykovej školy a rozprávalo bratovi, ako sa musí učiť všetky predmety v angličtine. Aby tento jazyk dobre zvládli, po slovensky sa s nimi v škole nikto nerozpráva. Mladší chlapec tiež hovoril o svojich zážitkoch zo školy, a medziiným spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Na to sa spýtal sestry, či aj ona už má všetko nakúpené. Sestra však veľmi rýchlo uviedla veci na pravú mieru, tvrdiac, že aj oni by síce mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej niečo iné - informatika, alebo čosi podobné... Uvedený zážitok je typickým príkladom toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči už takmer "zbytočným" predmetom a nahradzujú ich predmetmi omnoho "užitočnejšími a praktickejšími".

Týmto článkom nechcem jednostranne a extrémisticky brojiť proti rozumu; chcem iba vyzdvihnúť životnú nutnosť adekvátneho rozvoja jeho doplňujúceho protipólu - citu! A práve výtvarná a hudobná výchova, estetika, alebo predmety rozvíjajúce manuálne zručnosti či vzťah k prírode majú schopnosť aktivizovať, stimulovať a rozvíjať pravú mozgovú hemisféru, a tým budovať citovo-emocionálnu zložku osobnosti dieťaťa. Je preto naozaj nutné hlbšie sa zamyslieť nad prístupom k týmto predmetom v  základných školách, aby školský systém v nevedomosti a ignorancii nepoškodzoval, ale naopak budoval a harmonicky rozvíjal osobnosť našich detí a mládeže.