Hmota nie je až tak hmotná

Človek si už dávno kládol otázku, ako a z čoho vlastne vzniklo všetko okolo neho. Nielen hory, údolia, rieky, stotisíce druhov rastlín, zvieratá, či celý vesmír, ale aj on sám.

Zo školy vieme, že hmota sa skladá z mikroskopicky malých častíc – atómov. Jadro tvoria kladne nabité protóny spolu s neutrónmi a inými časticami a obal záporne nabité elektróny. Podľa množstva častíc má atóm rôzne vlastnosti a preto je niektorý materiál napríklad ťažký, alebo ľahký, tvrdý, mäkký, atď.

Pohyb častíc v atóme je možný iba tam, kde je energia. Tú dodáva našej zemi Slnko v podobe tepla. Ak sa nám zdá byť napríklad v zime ľad studený, je to preto, lebo jeho teplotu porovnávame s teplotou ľudského tela. Keby sme ju však porovnávali s absolútnym bodom mrazu, čo je 0° Kelvinu, ukázalo by sa, že ľad má 273 stupňov a vlastne je horúci. Pohyb, a tým aj život, zaniká práve pri teplote 0° Kelvinu – v stave bez energie.

Keď vedci merali vlastnosti elektrónov, zistili, že sa správajú aj ako hmotné častice a aj ako vlnenie. (Hmotné častice sa dajú prirovnať kameňu, ktorý hodíme do vody a vlnenie kruhom na vodnej hladine.) Elektróny však nemôžu byť súčasne aj hmotnými časticami, aj vlnením (kameňom, aj kruhmi okolo neho). Iba že by bola hmota duchovným žiarením, ktoré sa neustále premieňa na hmotu.

Je na mieste spýtať sa, odkiaľ pochádza táto energia, ktorá všetko prehrieva a oživuje. My tvrdíme, že je to duchovné energia. Práve rozložením jednoty duchovného žiarenia do protikladov sa akoby roztiahlo prázdno na vonku a dnu, na zápor a klad, na elektróny a protóny a vytvorilo hmotný svet.

Všetko v hmotnosti je v neustálom pohybe, pričom platí – čím viacej energie, tým väčší pohyb. Ak sa napríklad zvýši teplota ľudského tela len o jeden stupeň, látková výmena sa v ňom až zdvojnásobí. Zvýšenie pohybu je citeľné najmä pri poranení, keď okrem zvýšenia teploty vnímame aj akési brnenie alebo vibrovanie. Toto vibrovanie je spôsobené práve zvýšením teploty pri prílive energie, ktorá je na zahojenie rany potrebná. Hrejivé hojivé vibrácie sa dajú cítiť aj z rúk ľudových liečiteľov.

Nehmotnú podstatu hmotného sveta potvrdzujú aj merania vedcov v poslednom storočí. Tí najskôr zistili, že elektróny obiehajú okolo jadra v dráhach elipsovitého tvaru. Neskôr pán Bór nameral, že sa elektróny pohybujú okolo elipsy v špirále. Keď vedci hustotu merania ešte zvýšili, zistili, že sa elektróny nepohybujú iba v elipsách a špirálach, ako sa javil ich výsledný pohyb, ale objavujú sa raz tu a raz tam v rôznych miestach atómu.

Hmota teda nie je teda až taká pevná a masívna, ako sa zdá. Veď každý atóm je vlastne obrovské prázdno, lebo jeho častice sú v porovnaní s jeho rozmerom iba nepatrné. Hmota je vlastne akousi vibrujúcou energiou, ktorá sa neustále premieňa na hmotné, z neviditeľného na očami hmotného tela viditeľné. Veď aj televízny obraz, ktorý vnímate ako skutočný, je iba svetielkovaním na obrazovke. Navyše obraz svieti iba niekoľko zlomkov sekundy a aby sme ho mohli vnímať, musí byť stále obnovovaný.

Človek vďaka svojej duchovnej podstate môže do procesu premeny „ducha na hmotu“ zasahovať a ovplyňovať chcením hmotu. Duchovne chcieť sa dá vnútornou túžbou v plnej viere, že sa vyplní – nie prianím v myšlienkach vytvorených rozumom. Inak by asi nebolo napísané: „Keby ste povedali vo viere tamtomu vrchu: zdvihni sa a hoď sa do mora, tak sa tak stane. A aj iné a väčšie veci by ste mohli robiť.“

Možno sa vám to zdá nemožné, ale v mnohých veciach bežne ovládate hmotu svojím chcením a zdá sa vám to dokonca samozrejmé. Keď sa chcete napríklad napiť, ruka sa sama zdvihne a dá vám napiť, bez toho, aby ste vedome ovládali čo len jediný sval. A to nehovoríme o dokonalej súhre miliónov buniek, bez ktorých by sa vaša ruka ani nepohla. Dokonca nie ste pri svojich chceniach ani obmedzení na svoje vlastné telo. Ak bude vaša túžba dostatočne silná, môže prísť niekto iný a dá vám napiť.

Hmota je daná človeku k užívaniu. Ale tiež aj preto, aby ju povzniesol a preduchovnil. Pretože človek je vďaka svojmu duchovnému pôvodu vyššieho druhu, hmota sa jeho duchovnému vyžarovaniu podriaďuje. Ak ju však nedokáže vedome duchom ovládať, musí to robiť na nižšej, fyzickej úrovni. Obrazne povedané: „V pote bude chlieb svoj dorábať“. Tí, ktorí uverili v nehmotnú podstatu sveta, dokázali levitovať, chodiť po vode alebo po ohni, prechádzať cez steny, premieňať hmotu do inej podoby, byť súčastne aj na dvoch miestach alebo sa premiestňovať.

Dnes sa čudujeme, ako mohli predkovia s primitívnou technikou vlastne postaviť také dokonalé pyramídy, keď my to nedokážeme ani s tou našou modernou. Odpoveď asi tušíte. Duchovným chcením – pevnou vierou bez pochýb. Pri stavbe pyramíd stavitelia prenášali a zdvíhali obrovské kamenné kvádre tak, že im odobrali hmotnosť. Podzemné časti hĺbili zase zvýšením hmotnosti. Ak sa vám zdá, že to nieje možné, radi vysvetlíme tento proces aj na materiálnej úrovni. Je to vlastne jednoduché. Pri premene duchovnej energie na hmotnú je možné vedomému človekovi meniť energetické pomery v atóme zmenou počtu častíc a ich presunom do iných energetických rovín. Tým sa zmenia vlastnosti atómu a  hmota sa tak stane ľahšou alebo ťažšou. Veď atómy všetkých prvkov sa skladajú z takých istých elektrónov a protónov. Vodík sa od olova líši iba počtom a usporiadaním častíc v atómoch. Atómové elektrárne fungujú práve na princípe zmeny počtu častíc v atóme. Obrovská energia, ktorá sa pri tomto procese uvoľní, je prejavom sily duchovnej energie, z ktorej hmota vzniká.

Schopnosť pôsobiť na hmotné dostal do „výzbroje“ každý človek, ale pre obmedzenie sa iba na hmotne viditeľné sa naša viera akosi zmenšila a s ňou aj možnosť vedome pôsobiť na hmotu. Nasledovný príbeh zo súčasnosti ukazuje, ako z generácie na generáciu túto prirodzenú schopnosť ducha strácame. Odohral sa v jednej slovenskej domácnosti.

Ako každý večer, sedela celá rodinka pred televíziou. Práve dávali dokument o človeku, ktorý dokázal levitovať rôzne predmety. Jeden z dospelých sa akosi pozabudol kontrolovať a povedal: „To by som chcel vedieť“. Dieťa, ktoré s rodičmi program sledovalo, povedalo: „To je ľahké – to dokážem aj ja“. Dospelí mysleli, že sa iba tak chvastá a vyzvali ho: „No tak ukáž“. Dieťa zobralo najbližšie hračky a o chvíľku sa už začali vznášať nad detskými ručičkami. Dospelí v úžase onemeli, no po čase začali dieťa presviedčať, že to predsa nie je možné. Možno sa báli, že by mohlo dieťaťu a aj im ublížiť, keby sa o tom niekto dozvedel. Veď kedysi by vás za čosi také upálili. A aby s podobnými kúskami náhodou nepokračovalo, naliehali naň ešte viacej. A „úspešne“, lebo po pár dňoch dieťa svoju vieru a tým aj schopnosť vznášania predmetov úplne stratilo.

Veríme, že pochopenie premeny duchovnej energie na hmotu umožní porozumieť nie len výroku: „a slovo sa telom stalo“, ale aj samým sebe.