Nadpozemské sféry

O život na planéte Zem je veľký záujem - veď každú sekundu sa tu narodia približne traja ľudia. Ale aj napriek tomu, že takmer každý človek si aspoň raz v živote položil otázku, odkiaľ prichádza a čo sa s ním stane po smrti, ľudstvo má úplne opačné ponímanie svojho bytia. Človek väčšinou omylom považuje svoj terajší život na Zemi za jedinú skutočnosť, ktorá keď raz skončí, stane sa (asi) duchom a odíde do neznáma. To neznámo veriaci nazývajú nebom, v ktorom očakávajú príjemný pobyt ako odmenu za to, že niečomu uverili, na rozdiel od neveriacich, ktorí si myslia, že smrťou jednoducho všetko končí a prestanú existovať.

V skutočnosti je duchom každý z nás už celú večnosť. Tu na zemi žijeme iba kratučkú chvíľku a po smrti hmotného tela, prostredníctvom ktorého tu môžeme existovať, sa vraciame znovu tam, odkiaľ sme sem prišli. Nie miesto, kam pôjdeme po smrti tela, by sme mali nazývať druhým svetom, ale tento život v hmotnosti. Správne by si mal človek uvedomiť, že keď mu umrie niekto blízky, v skutočnosti ho neopustil, ale iba predišiel a je viac doma, ako on sám.

Prechodným domovom ľudského ducha, kým plne nedozrie a nezbaví sa všetkej záťaže vín a túžob, ktoré ho pútajú k zemi, je v jemnohmotných sférach okolo zeme. Čím ťažší je ľudský duch, tým v nižších sférach sa zastaví po uvoľnení z hrubohmotnej schránky v túžobnom stúpaní za svetlom. Pobyt v rovnorodom prostredí s ľudskými duchmi rovnakých vlastností umožňuje človeku lepšie spoznať to, čo ho drží pri zemi a dáva mu šancu očistiť sa od temných vlastností, ktoré svojimi chceniami vytvoril. Na to sa však musí väčšinou opäť narodiť v hmotnom tele, lebo vo vyššom tlaku svetla, ktoré ľahšie preniká jemnohmotnými svetmi ako hrubou hmotnosťou, je zmena oveľa ťažšia.

Čím je ľudský duch ľahší (čistejší, krajší, menej egoistickejší...), tým vyššie je schopný stúpať. Nikdy však nie vyššie, ako jeho duchovný stav umožňuje - tak sa prejavuje Boží zákon rovnorodosti, ktorý môžeme nazvať aj Božou spravodlivosťou.

Duchovia z vyšších sfér prichádzajú na pomoc tým duchom, ktorí sa pre tiaž svojho previnenia nedokážu odpútať od hmotného sveta a pokračovať v púti do svetlých výšin. Vedie ich k tomu láska, ktorá je tou najväčšou hybnou silou na ceste v stúpaní ku Svetlu.

Keď ľudský duch dozrie, stane sa duchovne vedomý a zbaví sa vín a túžob, ktoré ho pútali k pominuteľnému, môže sa odpútať od hmotnosti a opustiť nadpozemské sféry. Tým sa však jeho duchovný vývoj nekončí, ale iba začína. Čaká ho ešte dlhá cesta cez "nebeské sféry", ktoré tvoria "obaly" okolo Slnka. V nich dozrieva k plnej duchovnej zrelosti, a po preputovaní všetkých sfér nadobúda schopnosť vstúpiť do samotného duchovného stvorenia, ktoré je jeho skutočným domovom.

Žiaľ, svojím morálnym úpadkom otvorilo ľudstvo brány temným duchom, ktorí na Zem nepatria a neschopní ľudského citu sa tu zaťažujú nielen ďalšou vinou, ale pôsobia zhubne aj na svoje okolie. Preto, ako to bolo už dávno zvestované, musí byť ľudstvu podaná pomoc v podobe Božieho súdu, ktorý uzavrie cestu temnote, ktorú ľudia v nevedomosti zapríčinenej domýšľavosťou a pýchou otvorili. Veď väčšinou, keď sa tu narodí ľudský duch, namiesto toho, aby sa zbavil tiaže vlastných vín, ktoré ho držia pri zemi a pokročil vo svojom duchovnom vývoji, iba sa zaťaží ďalšími vinami a ešte viac zabudne na svoj duchovný pôvod. Jeho jemnohmotný obal tak oťažie ešte viac a  po opustení hmotného tela už často krát nie je schopný vrátiť sa ani do tej sféry, ktorá mu bola dočasným domovom. Ľudskí duchovia sa vo svete, v ktorom je duchovné poznanie zastreté mýtami a náboženstvo sa stáva modloslužbou a nie zdrojom poznania, nevyvíjajú, ale duchovne chradnú a zomierajú. Život na Zemi tak prestáva plniť svoj účel a stáva sa zbytočným.

Práve v hmotnom tele, ktoré človeka chráni pred okamžitým účinkom jeho činov, je oveľa ľahšie možný duchovný vývoj a hlavne zbavenie sa dôsledkov predchádzajúcich činov. Má preto pre vývoj človeka na zemi obrovskú hodnotu a každá minúta je cenná, najmä v nastávajúcom období. Naozaj nie je čas na prázdnu zábavu. Preto sa ho snažme využiť najlepšie, ako dokážeme. Inak riskujeme stratu toho najcennejšieho, čo máme - večného života.

Naša duchovná podstata je síce večná a nemôže zaniknúť, ale ak ju budeme svojím životom potláčať, duchovná iskra sa od nášho nadobudnutého vedomia oddelí a vráti sa do duchovného sveta bez nás. Naše vedomie pripútané k zemi potom bude strhnuté do rozkladu, čo sa rovná duchovnej smrti. A to nie je nič príjemné ani krátkodobé. V Biblii je o ľuďoch, ktorí stratili duchovnú iskru písané ako o plevách - prázdnych obaloch bez zrna nesúceho život, ktoré budú vhodené do ohňa. Na rozdiel od toho život v duchovnej ríši je tým najväčším šťastím, oproti ktorému je i to najväčšie pozemské šťastie iba matným odleskom.