Putovanie ľudského ducha

Čas, v ktorom žijeme, je rovnako dôležitý, ako doba Mojžišova, v ktorej sa utváral život podľa Božích zákonov, a ako bola dôležitá doba Božieho vtelenia. Preto je nutné vložiť do tohoto času veľkú duchovnú snahu.

Možno sa zľakneme týchto slov - avšak nedá sa inak, i keď nás povedú k povinnostiam a neľahkým úlohám. Žiadny človek nezostane na Zemi dlho a raz sa musí pozrieť so všetkou vážnosťou na svoje určenie tu aj v inom svete. Zatiaľ je veľmi nevedomý, slabý voči vyšším skutočnostiam, s ťažkými okovami hmotného tela na nohách. Keby však mohol nahliadnuť za oponu svojho sveta, nikdy by sa už nechcel vrátiť na svoje miesto do duchovnej slepoty a hmotnej tiaže. Niet sa preto čo čudovať, že sa mýli v odhadoch, že zle a nesprávne chápe svet, jeho počiatok i vývoj, poslanie, úlohy i ciele. Sila jeho ducha by však mohla preniknúť za hmotu a odhaliť nejedno tajomstvo nachádzajúce sa za viditeľným svetom.

Život človeka na Zemi v hmotnom tele je ťažký, neľahký stav bytia, jeden z najťažších, aké vo vesmíre existujú. Avšak aj v týchto nesmierne náročných podmienkach je človeku zverená dôležitá úloha. V hmote je skúšaná jeho vnútorná sila, v nej je vychovávaný k svojmu ďalšiemu poslaniu. Dostáva sa mu veľkej pomoci na jeho ceste, pretože na splnenie svojej úlohy na Zemi má vymedzený určitý, presne stanovený čas.

Hlavnou úlohou človeka je zdolať a prekonať všetky prekážky, ktoré má okolo seba a v sebe, a uvedomiť si svoju vnútornú dušu, svojho ducha - čisto duchovnú podstatu; nezničiteľnú, bez podoby a tvaru, ale úžasne silnú, výkonnú, tvorivú a činnú. Ak človek dosiahne stav, v ktorom si túto svoju duchovnú podstatu uvedomí, musí jej venovať najväčšiu pozornosť akej je schopný, a hľadať s ňou vedomé spojenie, aby sa stala centrom jeho života. Týmto vnútorným uvedomovaním sa prebúdza zo stavu podobného spánku. Ak dokáže človek prekonať stav ochabnutosti, ľahostajnosti a nevšímavosti k vyšším hodnotám života, otvorí si cestu k vyššiemu stupňu života, stane sa veriacim človekom. Otvorí sa pred ním brána vesmírneho života a on začne prežívať svoje duchovné znovuzrodenie.

Pokiaľ človek žije iba pre hmotu a zotrváva v jej zajatí, je hluchý a slepý k duchovným veciam a silám; je slabý, bezmocný a má krutý, až zúfalý osud. Nakoniec odchádza do neznáma a jeho duch je v stave zvláštneho rozdelenia na niekoľko častí. Neoživený, neprebudený behom života v hmotnom tele, navyknutý vnímať a prežívať iba zmyslovými orgánmi tela, potáca sa v nových sférach ako polospiaci. Stáva sa korisťou nízkych duchov, ktorí mu vnútia svoju vôľu, ovládnu ho a vedú temnými cestami. Až po dlhšom čase, keď ho utrpenie prebudí z hlbokej letargie, je mu uvoľnená časť duchovných síl. Ak sa opakujú tieto neutešenosti a nedostane sa mu včas pomoci zo súcitu a obete iných bytostí, uzatvára si možnosť života v ľudskom tele. Nie je isté, ako rozhodne blížiaci sa Boží súd a aká bude budúcnosť takéhoto ducha. Je veľmi dôležité, aby sa človek duchovne uvedomil ešte za života na zemi v tele ako bytosť duchovná. Ak to dokáže, nastáva u neho celkom iný stav, iný postup, aj iné jednanie s ním. Duchovné uvedomenie prináša ďalekosiahle zmeny v celom jeho živote. Prebudený a oživený duch začne svojou silou pôsobiť na myslenie, cítenie a konanie. Všetko premieňa, rozširuje, rozvíja duševné sily a uplatňuje svoje schopnosti. Zjemňuje, očisťuje a zušľachťuje celého človeka po všetkých stránkach vnútorných aj vonkajších, a stáva sa schopným prijať sily z vyšších sfér. Prebúdza sa v ňom silná túžba poznávať vyššie a dokonalejšie životné cesty, vstupovať na ne a rýchlo dospieť k cieľu. Postupne môže prebudiť v sebe aj schopnosť nahliadania do tajomstiev, inak človeku skrytých a ťažko dostupných.

Vstupom človeka do pevnej a silnej viery začína hlboký vnútorný proces prebudenia sa zo stavu smrteľného spánku. Do života tak vstupuje nový duchovný človek, schopný veľkého a rýchleho vývoja. Pre život plne vedomý aj na jeho druhom brehu, ktorý je pokračovaním pozemského, je nutné prežiť mystické znovuzrodenie ducha. Staré musí zomrieť, aby sa narodilo nové. Tento posvätný akt vnútornej premeny sa odohráva za jeho života v tele na Zemi, preto je telesný život človeka až nepredstaviteľne dôležitý. Čakať na deň posledný, na chvíľu, ktorá bude konečným účtovateľom všetkého diania, tvorenia, práce a ľudského diela, je veľmi nemúdre. Neustále ospravedlňovanie sa, že pre rôzne svetské veci sa človeku nedostáva času na jeho duchovný rast, tiež neobstojí. V konečnom zúčtovaní nebude môcť človek pracovať na svojom duchovnom chápaní a intenzite vedomého života, ale zostane dlhú dobu na duchovnej úrovni, akú mal v čase, keď žil v hmotnom tele. Aj napriek tomu, že v čase poslednom bude pri ňom Kristova milosť, hodnotu jeho duševného stavu to nezlepší. To je výhradne záležitosťou človeka.

V človeku, ktorý je na svoju duchovnú premenu pripravený, praje si ju a prosí o ňu, sa stretáva Kristova prítomnosť s človekom tak bezprostredne, ako keď Pán prechádzal izraelskou zemou, zastavil sa u niekoho a povedal: "Ty poď za mnou!" Je to Božie zavolanie človeka na cestu, ktorá už nie je ľudská, ale Božia. Nedá sa inak odpovedať na túto výzvu, ako: "Áno, Pane, počujem Ťa a idem k Tebe, idem s Tebou."