Ako vznikol svet z ničoho

V tomto článku bude vecne podané vysvetlenie, ako vznikol hmotný svet z „ničoho“. Tým ničím je tu myslené vákuum, vzduchoprázdno, „nič“ po hmotnej stránke, lebo v skutočnosti niečo z ničoho vzniknúť nemôže; rovnako ako ani nič nemôže zaniknúť, ale sa môže iba transformovať, zmeniť do inej podoby. Ostatne, o tom hovorí zákon zachovania energie, ktorý je všeobecne známy a uznávaný ako vedcami „materialistami“, tak i „duchovedcami“.

Skôr než prikročíme k samotnej otázke, ako vznikla hmota tam, kde nič hmotné predtým neexistovalo, skúsime sa pozrieť na zdanlivo bezvýznamnú otázku, ktorú si ľudia kladú pre zábavu bez toho, aby na ňu skúsili nájsť odpoveď: „Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?“ Možno sa vám teraz zdá, že v tomto článku pôjde o zábavu, ale ubezpečujem vás, že sa budeme zaoberať predmetom vzniku hmoty úplne vážne.

Ak si uvedomíte, že život sa postupne vyvinul z jednobunkových organizmov, máte odpoveď na otázku, čo vzniklo skôr. Vajce i sliepka totiž vznikali spolu. Ako v počiatkoch vznikal „nový“ život delením, tak sa to deje i dnes. Vajce je vlastne časť sliepky, ktorá sa od nej oddelila, podobne, ako v prípade jednobunkových organizmov prvokov. Zvieratá sú však mnohobunkové, ďaleko vyvinutejšie organizmy, u ktorých prebieha zrod nového života zložitejšie, ale v princípe ide o úplne ten istý proces delenia.

Po zdanlivom odbočení od témy vzniku hmoty sme sa dostali k deleniu. A práve to má vo vzniku hmoty veľký význam, lebo ak máme hovoriť o hmote všeobecne, musíme povedať, že hmota každého druhu sa skladá z úplne rovnakých častíc, ktoré sú energeticky rozdelené na kladné protóny a záporné elektróny.

Ak nachádzame delenie na opačné polarity v hlavných stavebných časticiach atómov, musíme ho nájsť potom aj vo všetkom, čo je z nich vytvorené, podobne ako princíp delenia jednobunkových organizmov vo všetkých následne vzniknutých organizmoch, ktoré na zemi existujú. Preto nachádzame každú vlastnosť hmoty rozdelenú v protikladoch: tvrdé - mäkké, horúce - studené, svetlé - tmavé...

Ak hovoríme o kladne nabitých protónoch a záporne nabitých elektrónoch, hovoríme ešte stále o energii a nie o hmote. Hmotné častice - neutróny - totiž vznikajú práve pôsobením kladných a záporných častíc, ktoré akoby svojím rozdelením pôvodnej jednoty roztiahli prázdno do dvoch strán, na kladnú a zápornú energiu.

Všetky častice atómu neustále vznikajú a zanikajú a rovnako tak vzniká a zaniká aj hmota, ktorá nie je až taká pevná a nemenná, ako sa nám to na prvý pohľad zdá (viac sa o tom dočítate v článku Hmota nie je až tak hmotná, pozn. redakcie.) Nechcem vás tu ale zasypávať zložitými vysvetleniami, preto by som rád pokračoval jednoduchším spôsobom a vysvetlil vznik hmoty „z ničoho“ na nejakom jednoduchom príklade. Predpokladám, že poznáte zákon akcie a reakcie. Ak náhodou nie, tak si predstavte dve proti sebe tlačiace sily. Ak by jedna z nich bola väčšia, posúvala by objektom, na ktorý by obe pôsobili. Ak by ale boli obe sily rovnaké, vtedy by žiadna „nepretlačila“ tú druhú a predmet by bol v relatívnom pokoji, bez pohybu. To je stav podobný stavu hmoty pred jej vznikom.

A teraz ten sľúbený príklad, na ktorom si „po lopate“ ukážeme, ako mohla vzniknúť hmota vo vzduchoprázdne, teda tam, kde nemala vlastne z čoho vzniknúť. Najskôr trochu teórie. Možno si pamätáte slovo sínusoida, ktoré pomenúva krivku zobrazujúcu striedavé napätie, ktoré je raz kladné a potom zase záporné. Takéto striedavé vlnenie sa dá prirovnať vlneniu plechu, ktorým by ste rýchlo pohybovali z neutrálnej polohy striedavo dopredu (do kladnej polohy) a dozadu (zápornej polohy), čím by ste vytvorili zvuk.

V dnešnej dobe sa používa na odrušenie hluku z diaľníc vo veľkomestách veľmi zaujímavý spôsob. Hluk áut sa sníma mikrofónmi, zosilňuje sa a vysiela z reproduktorových sústav v smere k mestu. Možno si poviete, že takto sa môže narobiť iba ešte väčší hluk, ale táto metóda odrušenia hluku premávky naozaj funguje. Ako je to možné? Zvuk z reproduktorov sa totiž vysiela v presne opačnej vlne. Kým je hluk z cesty v plusovej vlne, zvuk z reproduktorov sa vysiela v opačnej, mínusovej vlne, a keď je hluk cestnej premávky v mínusovej vlne, zvuk z reproduktorov je zase v presne rovnakej, ale kladnej vlne. Kladné vlny sa tak pretláčajú so zápornými a stoja proti sebe. Výsledok? Ticho. Samozrejme nie absolútne, ale napriek tomu má táto metóda vysokú účinnosť. Je to podobné, ako keby ste vlnili plech a niekto by vždy postavil rovnakú silu proti sile, ktorou by ste plechom pohybovali. Výsledkom by bolo, že by plech stál a ani by sa nepohol - a teda ani nevydával žiadny zvuk. A presne to je to, čo sa deje pri odhlučňovaní cestnej premávky - proti jednej sile staviame silu opačnú.

Rovnakým, ale obráteným spôsobom vzniká vo vzduchoprázne hmota, pri čom sa rozdelí prázdno na kladnú a zápornú časť, a v tom energetickom pnutí sa vytvorí hmota. Samozrejme, k tomu všetkému je potrebná energia, ktorá vznik hmoty umožňuje. Niečo nemôže vzniknúť z ničoho, a teda aj energia vzniku hmoty má za sebou Zdroj, z ktorého pochádza. Ide teda o premenu, transformáciu podobnú vzniku zvuku z pohybu plechu (alebo membrány reproduktoru, princíp je rovnaký). Aj v tomto prípade bolo najskôr zvukové prázdno a až premenou energie pohybu vznikol zvuk.

Naše zmysly sú schopné vnímať iba to, čo je rovnakého druhu, teda hmotné predmety. To, že nimi nie sme schopní vnímať energiu, ktorá sa premieňa na hmotu, ale neznamená, že tá energia neexistuje. Veď napríklad svetlo (ktoré sa odráža z povrchu hmoty) vnímame iba vo veľmi obmedzenom rozsahu (400 až 700 nm) a nie sme schopní vidieť už ani ultrafialové (360 nm) a infračervené žiarenie (760 nm). Podobné obmedzenie je aj u sluchu (20 - 20000 Hz) a nie sme schopní počuť vysielanie rádia alebo televízie, kým ho netransformujeme do nám vnímateľného rozsahu - k čomu vlastne slúžia rádiové a televízne prijímače.

Teda zdanlivé nič, z ktorého hmota vzniká, nie je ničím, ale pre nás iba neviditeľným a nepočuteľným vyžarovaním, mimo rozsah našich hmotných zmyslov. Samozrejme, človek má možnosť vnímať aj vyššie vibrácie, ale nie hmotnými zmyslami. Duchovné schopnosti vnímania má však väčšina ľudí zakrpatené, lebo ich nerozvíjala.

Rovnako ako energia, z ktorej vzniká hmota, tak aj vnútorná podstata človeka je tvorená z vyššej, duchovnej energie. Hmota tvorí tejto energii iba akýsi hmotne viditeľný obal. Duchovné preto môže pre svoju vyššiu silu vyžarovania pôsobiť na nižšie energie, ku ktorým patrí aj hmota, a môže ju ovládať. Aby ste si nemysleli, že si vymýšľam, pozrite sa, že i vy sami bežne svojou duchovnou silou pôsobíte na hmotu a ovládate ju. Napríklad, keď sa chcete napiť, ruka vám sama priloží pohár k ústam a dá vám napiť. Alebo keď chcete niekam ísť, či musíte rozmýšľať, ako zdvíhate nohy, alebo ovládať nejaký sval, či koordinovať funkcie miliónov buniek, bez ktorých spoluúčasti by ste neurobili ani krok? Nie, lebo vy „iba“ chcete duchom, a toto chcenie pôsobí na hmotu.

Ľudia, ktorí došli v nejakej oblasti života k dokonalosti, hovorili, že všetko sa deje samo. Maliar hovorí, že obraz sa maľuje sám, muzikant vie, že mu ruky hrajú samé, bežec cíti, ako nebeží on... Všetci, ktorí došli k takému poznaniu, svojimi slovami chceli vyjadriť iba jednoduchú skutočnosť, že oni nie sú hmotou, ale niečím za hmotou, čo ju ovláda. Muzikant nehrá rukami, ale iba preciťuje hudbu v sebe a ruky hrajú samé to, čo on preciťuje duchom; maliar sa iba pozerá na obrazy, ktoré vníma svojím duchom, a jeho vízia sa pred ním utvára do viditeľných tvarov a prenáša do hmotne viditeľnej podoby pohybmi štetca; bežec prekonáva v duchovnom boji svoju ľudskú slabosť, kým v telesnej rovine ako v tranze telo beží podľa jeho vnútornej dispozície...

Takže nakoniec ďaleko zaujímavejšou otázkou, ako „čo vzniklo skôr“, alebo „ako to vzniklo“, je otázka, „prečo to vzniklo“ a hlavne, aké v tom všetkom má človek miesto. Lebo iba ak bude človek vedieť „prečo“, až potom bude môcť správne využívať duchovnú silu, ktorá mu bola zverená.