Sféry medzi Slnkom a Zemou

stiahnuť

Druhá časť

Katarína: „Bol to smutný príbeh, ale teraz nechajme hovoriť iného ducha.“

Arno: „Áno, utrpenie je vykúpenie. Mňa hriech pošliapal, ale utrpenie ma pozdvihlo. Poďte a poučte sa z mojich životných skúseností.

Moja manželka bola lenivá a márnomyseľná a mňa trápila najhroznejšia žiarlivosť, ktorá sa stala čoskoro takou vášňou, že každý čistejší cit vo mne zadusila. Robil som strašné scény! Pri jednej príležitosti som ženu tak zbil, že stratila trpezlivosť a opustila ma! Skoro som zošalel, všade som ju hľadal, ale márne. Cítil som sa opustený. Nedokázal som už takto žiť, tak som sa obesil. Manželka netušila, čo mi spôsobí jej odchod. Keď sa vrátila a nenašla ma medzi živými, veľmi ľutovala svoje konanie, no vo svojej ľahkomyseľnosti čoskoro na mňa zabudla a vydala sa.

Narodilo sa jej dieťa. Svoju pomstu som chcel vyvŕšiť na ňom, preto som mu spôsoboval kŕče. Po mojej smrti som sa zdržoval v blízkosti Zeme, nechcel som sa vzdialiť do príslušnej sféry. V tomto dieťati bol hriešny, ale už polepšený duch. S takou trpezlivosťou znášal svoje utrpenie, že to pohlo mojim svedomím. Jeho krotkosť a jeho láska k Stvoriteľovi ma zlomili. Kajúcne som prosil Boha o prepáčenie. Jeden misijný duch ma odviedol zo Zeme do tejto sféry. Dieťa sa znovu uzdravilo. Jeho trpezlivosť mu vyliečila telo a mne dušu.

Po čase mi povedal môj duchovný vodca: „Hriešnym spôsobom si ukončil svoj život, takým istým spôsobom ho musíš znova stratiť. Choď pykať na Zem, kde existuje ešte trest smrti.“ Tak som sa stal znova človekom a moja duálna duša, ktorá bola predtým mojou manželkou, sa stala mojou matkou. Našu znehodnotenú lásku mala očistiť materinská láska. Ako dospelý muž som sa zaplietol do revolúcie a popravili ma! Takto som pykal za samovraždu - popravou! Čoskoro ma nasledovala do duchovného sveta aj moja duálna duša a opäť sme sa stali duchmi. Spoznali sme svoje omyly z minulosti a pomerili sa. Mnohí si tu sťažovali a bedákali spolu s nami a prosili Najvyššieho, aby im poskytol možnosť pre polepšenie sa. Každý s vďakou prijal znovuzrodenie na Zem, lebo je to najrýchlejšia cesta k zdokonaleniu a k napredovaniu ducha! Koľko duchov tu neskôr ľutovalo, že odmietli túto možnosť, lebo strácajú drahocenný čas! Pracujte, učte sa, lebo napriek večnosti, čas má predsa len veľkú cenu.“

Katarína: „Kým tento duch rozprával, zbadala som jednu zúboženú bytosť, ktorá celý čas nariekajúc počúvala jeho spoveď. Prehovorila.“

Ida: „Vypočujte teraz mňa! Som Ida, dcéra grófa C. Od malička som bola živé a nadané dieťa. Mala som sedem rokov, keď som prvýkrát hrala v detskom divadle. Každý ma obdivoval. Čím som bola staršia, tým oduševnenejšie som recitovala a hrala. Postupne som sa stávala márnivou, koketnou, plnou extravagancie a bláznivých nápadov. Ľudia i rodičia ma rozmaznávali. Keď som sa stala príliš emancipovanou, chceli ma začať prísne vychovávať, ale už bolo neskoro. Moja myseľ bola príliš otrávená márnivosťou.

Ako 14-ročná som mala aféru s učiteľom hudby. Ako 16-ročná som dospela tak ďaleko, že som utiekla s jedným milencom. Keď ma rodičia našli, za trest ma dali do kláštora. Tam som zostala do mojich dvadsiatich rokov. Rodina si myslela, že kláštor urobil zo mňa Máriu Magdalénu - zabudlo sa na moje výčiny z mladosti.

Po opustení kláštora ma rodičia uviedli do spoločnosti, aby som uzavrela výhodné manželstvo. To sa aj podarilo. Rôznymi úkladmi som sa vydala za bohatého muža, samozrejme bez akejkoľvek náklonnosti k nemu. Len teraz som sa stala skutočne márnivou. Moja vášeň k divadlu sa znova prebudila. Zamilovala som sa do talianskeho operného tenoristu, opustila som manžela a chcela som sa stať umelkyňou. Naozaj som aj vystupovala a nehrala som zle. Dostavili sa aj nejaké úspechy. Ten tenorista však zachádzal so mnou strašne. Keď som toho už mala dosť, opustila som ho.

Potom som začala klesať stále hlbšie a hlbšie. Bola som taká nešťastná, že to nedokážem ani opísať. Nakoniec som našla na ulici. Jedného dňa som mala od hladu také bolesti, že som to už nezniesla a skočila som do Seiny. Keď som ležala mŕtva v márnici, nikto sa o mňa nezaujímal. Určite sa divíte, ako mohlo dieťa vysoko postavenej rodiny tak hlboko klesnúť a ako sa mohlo umelecké nadanie tak zmeniť v nebrzdený a ľahtikársky život. Prečo? Lebo v predchádzajúcom pozemskom živote som bola mravne ešte nižšie. Moji vysoko postavení rodičia mali prísnou výchovou vykoreniť moje mravné nedostatky! Samozrejme, aj ja som sa mala polepšiť, no bola som slabá a ľahkomyseľná a upadla som opäť do starých nerestí! Veľmi ľutujem, že som skočila do Seiny! Ale ja som tak mrzla a hladovala! Keď som sa topila, volala som o pomoc, taká som bola zbabelá. Teraz tu existujem veľmi biedne, ešte horšie ako na Zemi! Veľmi trpím a ľutujem svoje činy.“

Katarína: „Pomodlila som sa za Idinu dušu. Vedela som, že môžem byť kľudná, že aj jej sa dostane pomoci.“

Médium: „Ako prišli Idini rodičia k tomu, že sa im narodil taký nemravný duch?“

Katarína: „Spojili ich vzťahy z predchádzajúceho života. Nielen ona nesie vinu, ale aj rodičia. Mali ju vychovávať s úprimnou láskou, ale boli príliš svetácki a povrchní a zle zvládli úlohu, ktorá im bola zverená.

Prejsť touto sférou je nepríjemná záležitosť, lebo každú chvíľu sa tu stretám s nešťastnými duchmi, ktorí prosia o pomoc. Mojou úlohou je, aby som v každej sfére strávila dlhší čas a utešovala nešťastných. Sama som sa tým učila. Pokračovala som v putovaní. Moju pozornosť upútala duchovná bytosť, ktorá ako šialená blúdila a stále volala: „Artur, Artur!“

„Koho voláš,“ pýtam sa, „snáď ti môžem pomôcť?“

Mária: „Hľadám manžela! Zomrel, a v deň jeho pohrebu som sa zastrelila. Teraz ho nikde nenachádzam, pomôž mi, ty dobrá duša, ukáž mi cestu, kde ho nájdem. Volám sa Mária. Zavolaj nahlas moje meno, snáď ho začuje.“

Katarína: „Ťažko ti pomôžem, Mária. Tvoja samovražda je príčinou, že ho nemôžeš nájsť. Keby si svoju bolesť znášala pokorne a využila ju na svoj duchovný vzostup, keby si pochopila, prečo sa ti to stalo, po smrti by si sa s ním stretla.“

Mária: „Keď ja som ho tak šialene milovala! Bez neho žiť sa zdalo mi nemysliteľné. Aký je Boh nemilosrdný, keď tých, ktorí sa majú radi, odtrhne od seba, avšak tých, ktorí sa nenávidia a navzájom si ubližujú, necháva žiť spolu.

Keď som sa zastrelila a videla pred sebou svoju krvácajúcu mŕtvolu, veľmi som sa preľakla. Nemohla som odísť od svojho tela, bola som k nemu akoby priviazaná. Videla som, ako mi vyumývali ranu, počula som, ako za mnou plačú a nariekajú. Potom sa vo mne prebudila radosť, že teraz nájdem svojho milovaného manžela, lebo keď ja existujem po smrti, tak potom aj on musí žiť a stretneme sa. Ako dobre, že ma uložili do hrobu k nemu! Ležali sme tam vedľa seba.

Keď sa pominulo prvé omámenie a mohla som sa pohybovať, kričala som a volala na neho, ale on neprišiel! Bolo to hrozné! Kde je? Existuje ešte aj iná smrť, že ho nenachádzam? Aký nesmierne obrovský je vesmír, tie milióny hviezd. Na ktorej asi môže žiť? Mám ho hľadať celú večnosť? Moja samovražda bola teda zbytočná, keď nie som pri ňom? Neustále preletí okolo mňa tisícky duši, ale Artura nevidím! Mám chuť všetko prekliať, Boha, aj nesmrteľnosť, lebo všetko ma od neho odďaľuje.“

Katarína: Chuderka, preber sa, tvoj manžel je v lepšom svete. Buď trpezlivá! Tvojím násilným činom si sa dostala medzi zblúdilé duše, ktoré svojou tvrdohlavosťou nič nedosiahnu. Skloň sa pred Božou vôľou a buď pokorná!

Mária: „Hovoríš, že Artúr žije v lepšom svete? Ako sa môže cítiť šťastným bezo mňa? Neverím tomu. Aj on ma hľadá, aj on túži po svojej milej Márii.“

Katarína: „Áno, je to tak, aj on na teba myslí a modlí sa za teba, aby si sa čo najskôr očistila a prišla k nemu.“

Mária: „Ó, muži sú vždy chladnejší, ako my, ženy. V tomto odpornom svete už niet vernosti a lásky.“

Katarína: „Prijmi túto nevyhnutnosť, ktorá sa ti stala, aby si sa duchovne osamostatnila a už sa nehnevaj na svoj osud.

Po dlhšom čase som sa s ňou opäť stretla. Teraz sa zdala vyrovnanejšia a kľudnejšia.“

Mária: „Prejavila si voči mne ľútosť a pochopenie. Začala som sa modliť a prosiť o odpustenie. Manžel začul môj hlas, prišiel za mnou, potešil ma a posilnil. Nemohol však zostať pri mne, ani ja nemôžem ísť za ním, sme v rozdielnych sférach.

Moje terajšie telo by nemohlo žiť v jeho svete a toto astrálne telo nemôžem zničiť, ako som zničila pozemské. On zas nemôže žiť v mojej sfére. Musím sa skloniť pred týmto neúprosným zákonom, ktorý mi vyniesol hrozný rozsudok: Za samovraždu musím pykať tým, že sa znova narodím na Zem. Ten čas, ktorý som mala stráviť ako vdova, sa musí dodržať. Zomriem ako malé dieťa následkom nešťastia tak, ako som mala onedlho zomrieť ako žena, keby som nespáchala samovraždu. Artura mi pridelili ako strážneho ducha, lebo veľmi o to prosil. Onedlho sa mi v novom tele pamäť zahmlí. Malé dieťatko bude mať strážneho ducha a hmlisté vedomie ťažkej minulosti bude žiť v jeho hrudi. Moja samovražda mi spôsobila len bolesť a vytvorila hlbokú priepasť okolo nás, ktorú môžem preklenúť len zdolaním prekážok, ktorým som sa chcela vyhnúť.“

Augustus: „Z detských čias, keď som žil na Zemi, sa pamätám na jedného krajčíra, menom Trenk, ktorý k nám chodieval šiť. Bol nízkej postavy a mal veľký hrb na chrbte a menší na prsiach. Veľká hlava sa mu kolísala medzi dvoma hrbmi. Jeho nohy boli krátke a krivé, ruky naopak, mimoriadne dlhé. Napriek strašidelnému vzhľadu sme ho my deti mali rady, lebo mal vždy dobrú náladu a vedel rozprávať strašidelné rozprávky. Počas práce si občas zhlboka vzdychol a povedal: „Ach, tento kríž!“ Dospelí ho pokladali za veľmi múdreho človeka a prejavovali mu úctu.

To, že takíto dobrí ľudia majú taký strašidelný výzor, často vo mne vzbudzovalo ľútosť. Po jeho smrti, keď som už pôsobil ako kňaz, som si zrazu na neho spomenul. Prosil som jedno médium, aby sa spojilo s jeho duchom. Aj sa to podarilo. Trenk sa ozval.“

Trenk: „Zdravím ťa, Augustus. Viem, prečo si ma zavolal. Porozprávam tí, ako som si tie hrby vyslúžil.

Bol som v predchádzajúcom živote filozofom, učeným človekom, vedcom, ktorému vo vede chýbala najväčšia múdrosť: viera v Boha. Žil som v Nemecku okolo roku 1700. Bol som mladý, usilovný a ctižiadostivý. Najprv som chcel študoval teológiu, ale neskôr som prestúpil na právo. Po smrti strýka, ktorého majetok som zdedil, som žil s mamou bez starostí v Berlíne. Otec už dávno zomrel. Nikoho som nemal tak rád ako mamu, a ešte aj teraz ju z celého srdca milujem. V Berlíne som patril do spoločnosti duchaplných mužov - vedcov, ktorí naduto popierali existenciu Boha a nesmrteľnosť duše.

Obklopený lichotníkmi, hovel som si v svojej márnomyseľnosti. Keď mi zomrela matka, bez lásky k Bohu a viery v Neho som nevedel zniesť túto bolesť, a na jej hrobe som sa zastrelil. Tým skončil život veľkého človeka na Zemi, no v duchovnom svete som sa zobudil ako duch trpaslíka a chudáka. Keď som sa na vlastnej koži presvedčil, že žijem aj po smrti, dozrela vo mne myšlienka, že existuje aj Stvoriteľ! Bolo to hrozné, keď som si musel priznať svoje bludy, ktoré som šíril na Zemi. Hanbil som sa a hrýzlo ma svedomie za hlásanie neprávd. Ako duch som sa naučil to, čoho som nebol schopný na Zemi: modliť sa a byť pokorný. Za odmenu bola pri mne moja drahá mama. Rozsudok vyšších duchov, že sa musím zrodiť na Zem ako kalika, som prijal s vďakou. Trpezlivo som nosil svoje hrby, v ktorých boli uložené moje predchádzajúce vedecké bludy a pýcha. Bieda a predovšetkým poníženie sú dobrí učitelia. Ďakujem Bohu za zaslúžený trest.“

Katarína: „Určitý čas bol aj Trenk v tejto sfére, ale teraz je už vo vyššej. Prv, než opustím túto sféru, nemôžem zamlčať, aké krásne a vznešené je vidieť, ako určité bytosti podľa vôle Božej prechádzajú jednotlivými sférami. Sú tzv. pôrodníkmi druhého sveta. Majú zvláštne poslanie - uľahčiť odpútanie sa ducha od tela. Títo vyspelí duchovia stoja pri smrteľnej posteli umierajúceho. Presne poznajú zákony, ktoré viažu ducha k telu a pomáhajú umierajúcemu v konečnom boji o oslobodenie duše z pozemského tela. Takýchto duchov sa nemáme čo báť. Sú to duchovia lásky a dobroty, múdri lekári, ktorí v posledných hodinách podávajú najvhodnejší posilňujúci prostriedok. Každému človeku je pridelený takýto duch, ktorý ho odvedie zo Zeme. Objaví sa v presne určený čas. Duch samovraha nevyčkal tento čas, a tak bez rady a pomoci stojí pred svojím nasilu oddeleným telom. Je to bolestivý predčasný "pôrod", lebo jeho duch ešte nedozrel pre duchovný svet. Nikto ho nečaká, je odkázaný na milosrdenstvo iných, musí prosiť o pomoc. Preto je prebudenie samovrahov v duchovnom svete také hrozné a bolestivé, lebo umierajú bez pomáhajúcich duchov. Ich duša dlho trpí v bolestiach, kým sa nepreberie.“

4. sféra

Je to sféra zlodejov a klamárov, je tiež symbolom pekla.

Augustus: „Táto sféra je plná bludných ciest, neporiadku a nečistoty. Duch sa tu nedokáže vôbec orientovať a tento zmätok je veľmi nepríjemný. Rozprestierajú sa tu močiare a bahniská. Duch vidí zelenú lúku, a keď chce na ňu vstúpiť, ponára sa do bariny. Potom sa zas ocitne v záhrade plnej pichľavých kríkov, z ktorých sa dostať von je skutočne umenie. Toto všetko je dôsledok klamstva v živote. Každý kvet je nepravý. Keď sa ho duch dotkne, rozpadne sa, zmení sa v nič! Voda, ktorá sa zdá čistá, je plná hadov a žiab. Všade číha sklamanie. Je to bažina klamstva a podvodníctva.

Duchovia klamstiev majú svojrázne astrálne telo. Je plné vrások, v ktorých sú vpísané všetky ich klamstvá, a tie môže každý čítať. Mnoho duchov kŕčovite sťahuje svoje vrásky, ale napísané je viditeľné aj cez vrásky a je to čitateľné aj v aure, ktorá ducha obklopuje. V tom spočíva ich trest, že nič neostáva utajené. U zlodejov každý ukradnutý predmet, i ten najmenší sa pri nich objaví, a tak dotyčný hriešnik, hrôzou budiacim spôsobom vidí svoje vlastné hriechy. Sú tu aj strážcovia, ktorí udržiavajú poriadok, podobne ako prísna polícia na Zemi. Týmto policajtom nič neunikne.“

Katarína: „Počas našej cesty sme sa stretli s duchom zlodeja, pred ktorým sa všetci ľudia na Zemi triasli. Teraz podobným spôsobom trpí on, lebo svoje zločiny vidí stále pred sebou. Jeho činy ho ako mory všade prenasledujú. Pretože spôsobil veľa škôd, hlavne podpaľačstvom, neustále volá: „Pomôžte mi! Zachráňte ma, večný oheň ma spáli!“

Katarína: „Chudák duch! Myslel si na to, aby si prosil o odpustenie?“

Duch: „Nie. Veď, som naveky zatratený, som v pekle, tu neexistuje nijaká milosť!“

Katarína: „Mýliš sa. Toto peklo nebude trvať večne, ak oľutuješ svoje hriechy a budeš sa modliť!“

Duch: „Modliť sa? Načo? Veď farár mi povedal, že peklo trvá večne, on to musí predsa lepšie vedieť! Ale je nás tu už veľa! Ak Boh nezničí toto peklo, tak sa čochvíľa naplní a nás bude viac ako dobrých. Len keby tu život nebol taký hrozný a nemal človek stále pred očami veci, ktoré spáchal na Zemi. Vidím pred sebou obete svojich zločinov, sú tu, a obviňujú ma. Keby sa aspoň svedomie dalo zničiť, lebo mi spôsobuje strašné súženie!“

Katarína: „Vypočuj ma! Tvoje utrpenie môžu zľahčiť len slzy úprimnej ľútosti. Čím neskôr budeš ľutovať svoje hriechy, tým dlhšie budú trvať tvoje muky.“

Duch: „Odkiaľ pochádzajú tvoje slová? Toto mi ešte nikto nehovoril. Počúval som iba, že som na večnosť zatratený. Povedz, dobrá duša, naozaj nie som zatratený naveky? Môžem splatiť svoj dlh? Môžem sa vyslobodiť z tohto súženia? Veď nielen ja, ale tisíce ďalších tu žijeme v trápení nad našimi hriechmi a nikoho nenapadne kajať sa, lebo si myslíme, že sme vo večnom pekle.“

Katarína: „Môžeš veriť mojim slovám, milý brat. Tvoje trápenie závisí od počtu hriechov a od stupňa tvojho pokánia. Volaj Boha, on ťa vypočuje.“

Duch: „Naozaj ma vypočuje? Hneď mi je ľahšie na duši Áno, chcem sa modliť, chcem oľutovať svoje hriechy. Každý trest rád zoberiem na seba, len nech mi Boh odpustí. Ďakujem tí, dobrá duša, za prvú útechu v tejto večne tmavej noci.“

Katarína: „Takto som potešila viacerých nešťastníkov. Mnohí duchovia-strážci boli takisto zločincami, ale napravili sa. Jeden zo strážcov, ktorý práve napomínal hriešnika, mu povedal:

„Drahý brat, nezúfaj! Aj ja som bol v predposlednom svojom pozemskom živote neveriacim a zaťatým hriešnikom. Na smrť som sa pozeral ako na zánik. Prečo? Lebo celý môj život bol spleťou klamstva a podvodu. Už len myšlienka, že by život mohol pokračovať, na mňa pôsobila strašne. Keď som zomrel, zistil som, že žijem ďalej. Ale, aký to bol život! Miesto toho, aby som sa tešil, že žijem, upadol som do zúfalstva. Zúril som a reval, želajúc si zánik, ale ten neprichádzal. Naopak, moja pamäť sa stávala čoraz jasnejšou, a to zväčšovalo moje utrpenie. Nakoniec som sa sklonil pred Bohom a oľutoval som svoje zlé skutky. Prosil som Boha, nech mi dovolí prežiť všetky muky radšej na Zemi než tu, v duchovnom svete. Videl som celý svoj pomýlený pozemský život stále pred sebou akoby v zrkadle! Vďačne som sa chopil príležitosti znova sa narodiť na Zem. Prežil som svoj život bojom za Pravdu, a aj som zomrel za pravdu, za Boha. Bola to krásna smrť - a ešte krajšie prebudenie v krajine blažených. Teraz tu pokračujem v službe Bohu!“

Katarína: „Sotva dohovoril, ujal sa slova jeden ženský duch.“

Žofia: „Môj život a osud bol podobný tvojmu. Žiť ako zviera by malo väčší zmysel než žiť ako hriešny človek, ktorý prepadol skazenosti a stal sa spodinou ľudstva. Takéto stratené stvorenie som bola aj ja. Priviedla som mojich rodičov predčasne do hrobu, a ešte som sa aj smiala!

Nakoniec môj chudobný, opustený život ukončila hrozná choroba. Ako sa prebudí takýto duch na druhom svete? Netrvá to veľmi dlho. Jeho otupený duch je pripútaný k Zemi, cíti fyzické bolesti, hladuje, mrzne, má smäd. Vášne, ktorým voľakedy holdoval, mu teraz spôsobujú utrpenie. Duch si pýta chlieb, vodu a plášť, aby mal čím zakryť svoju nahotu. Je odkázaný na milosrdenstvo ostatných. Podobne ako iní duchovia, aj ja som prijala posilňujúci nápoj pokánia. Postupne som pochopila, ako hlboko som klesla. Vyšší duchovia mi vyznačili ťažkú životnú dráhu na Zemi, ktorá mala moju dušu napraviť. Znovu som sa musela narodiť ako dieťa hriešnej lásky do horších podmienok. Vyrástla som v sirotinci. Neskôr, keď som ho musela opustiť, stala som sa mníškou. Veľa som pre vieru trpela. Ešte aj dnes ďakujem mojim katom, ktorí ma hrozným spôsobom popravili. Ale odvážne som pretrpela smrť! Vidíte, duchovia dobrovoľne prijímajú a berú na seba bolestivý druh smrti, ktorým sa očisťujú. Zlo teda nepriamo slúži dobru.“

Augustus: „Poznal som jedného mladého muža, ktorý pochádzal z veľmi vznešenej rodiny, ale trpel priam chorobnou vášňou kradnutia. Vedci to odborne nazývajú kleptománia - obyčajný človek to nazýva krádežou. Tento mladý muž bral hodinky, strieborné lyžice, svietniky. Napomínanie rodičov bolo zbytočné. Nakoniec, aby im v Európe nerobil hanbu, poslali ho do Ameriky, kde zomrel vo veľkej biede. Po smrti som sa ho spýtal, prečo sa stal takým nenapraviteľným zlodejom, keď bol doma obklopený bohatstvom a mal aj solídnu a pozornú výchovu. Odpovedal: „Neposudzuj ma prísne. Keby si vedel, akým lupičom a zločincom som bol v predchádzajúcom živote, pochopil by si, že som v tomto živote urobil značný krok k dobru."

Augustus: „Naozaj, nemali by ste odsudzovať zločincov a hriešnikov. Keby ste poznali ich predchádzajúci život, boli by ste k nim ohľaduplnejší a spravodlivejší. Svojich hriechov a zlých sklonov sa duchovia nevedia zbaviť naraz. Na to je potrebných viacero ťažkých pozemských životov. Len krok za krokom sa dochádza k zlepšeniu.

Veľké nešťastie a osudové rany sú často odvetou za minulé hriechy. Napríklad: niekto stratí celý svoj majetok, lebo v niektorom predchádzajúcom živote si privlastnil majetok dieťaťa, ktorý mu bol zverený ako poručníkovi. Alebo: matke smrť zoberie všetky deti! Prečo? Jednou z príčin môže byť, že v predchádzajúcom živote, keď viedla školu, v dôsledku jej chyby sa otrávilo viac detí. Teraz musí prežiť tú istú bolesť, akú spôsobila rodičom detí, ktoré zahynuli jej nedbanlivosťou!

Z mnohých správ, ktoré som dostal z duchovného sveta a štúdiom ľudských osudov som sa naučil, že nikoho nemáme odsudzovať ani zatracovať. On sám bude pykať za svoje chyby.

Vy, ktorí ste skúšaní ťažkým osudom, nereptajte na Boha, ani na nikoho. Spravodlivo pykáte. Po smrti vám to bude jasné. Jedine Boh je vševedúci a spravodlivý a Jeho zákony sú dokonalé a neomylné. Ľudský úsudok je vždy nedokonalý.

5. sféra

Patria sem ateisti, nihilisti, anarchisti. Aj táto sféra sa môže nazvať peklom.

Katarína: „Vstup do tejto sféry je veľmi smutný. Besnie tu poriadny orkán, no napriek tomu, je tu vzduch ťažký a hustý. V tejto kamenistej pustatine nie sú stromy, kvety, ani vtáky. Bytosti alebo duchovia obývajúce túto sféru chodia okolo seba bez toho, aby sa navzájom videli - sú slepí!

Priblížila som sa k jednej takej postave. Bol to muž a volal: „Popravili ma, zavraždili, ale ja žijem a pomstím sa! Smrť kráľom!“

Postupne sa okolo neho zhromaždilo viac duchov. Všetci boli slepí. Radili sa, ako by mohli rozpútať povstania a revolúcie na Zemi. Robotníkov chceli podnietiť, aby povraždili aristokraciu a kráľov. Smäd po krvi a pomste sálali z ich divých tvárí. Ich rev a zúrenie prehlušoval orkán! Zrazu sme začuli vo vzduchu šum a anjelský spev: "Boh je láska a pokoj!“ Boli to duchovia pokoja, ktorí cez túto sféru prechádzali na Zem. Revoluční duchovia sa ukľudnili a stíchli. V tom okamihu sa im oči otvorili, aby videli duchov pokoja, spievajúcich hymny oslavujúce Boha.

„Smiešny Boží národ!“ zvolal vodca revolucionárov. „Boh nie je, dolu s ním! Ak by naozaj bol, zničil by nás, lebo my ho nenávidíme!“

Katarína: „Nenávidíš Boha a popieraš Ho. To je protirečenie. Ako možno niekoho nenávidieť, keď neexistuje?“

Vodca: „Nenávidím každú moc!“

Katarína: „No, ty sám túžiš po moci, chceš byť vodcom a dobrodincom ľudu. Uvedom si, že len láska ťa urobí šťastným. Nenávisťou a pomstou nedosiahneš nič!“

Vodca: „Haha, veď láska ma dostala na Zemi na šibenicu. Vysokovážené náboženstvo? Dolu s kňazmi a s každou autoritou!“

Katarína: „Takto zúrili títo duchovia medzi sebou a opäť oslepli. Čo napraví týchto úbožiakov v budúcnosti?“

Betty: „Trpezlivosť. Sú tu prikovaní v dôsledku duchovnej slepoty a zločinov. V zúfalstve rozbíjajú svoje okovy a vrhajú sa na Zem, pokúšajúc ľudí ako strašidlá. Ale všetko má svoje hranice a zákonný čas. Odďaľovanie pokánia má za následok dvojnásobné utrpenie a ťažšie tresty. Spomeň si na úbohé kaliky, ktoré sa rodia na Zemí, na slepých, hluchonemých, deti s rozštepom, detí bez nôh a rúk, na bláznov, na ľudí trpiacich ohavnými chorobami. Toto všetko sú hrozné tresty pre nepoddajných duchov, ktoré si privolali oni sami!“

Katarína: „Putovali sme ďalej v kamennej pustatine a priblížili sa k bojisku. Duchovia tu zúrili v plnom nasadení. Rinčali zbrane, ale ani jedni nemohli poraziť druhých, ani poraniť, ani zabiť. Bojovali do vyčerpania! V tejto sfére pykajú tiež Danton, Robespierre, Marat a všetci kráľovrahovia. Keď dlho zostanú nepoddajní, stratia svoju silu, ich astrálne telo zostarne, ochorie, zoslabne a ohlúpne. Každá ich schopnosť nezadržateľne slabne. Narodia sa znova na Zemi ako kaliky alebo blázni. Títo duchovia tu "bývajú" v jaskyniach a v skalných úžľabinách. Videla som tu kráľovrahov, krvavých revolucionárov; boli starí, slepí, hluchí, v končatinách ich pálila bolesť. Sedeli pred svojimi jaskyňami, trasúc sa od zimy a vetra. Pred nimi stál obraz gilotíny, ktorú dali postaviť na Zemi a pozorovali krvavý kúpeľ svojich obetí.

Aj sem chodili z času na čas milosrdní duchovia, aby im priniesli poznanie a prebudili v nich ľútosť za svoje činy. Táto ríša nihilistov je neopísateľná vo svojej hrôze, lebo jej obyvatelia chcú oslobodiť Zem od otroctva vraždením a revolúciami. Tu musia duchovia uznať a spoznať Božiu moc a pochopiť, že jedine láskou je možno ľudstvo oslobodiť.“

6. sféra

Je to sféra sebeckosti, lakomstva a mamonárstva.

Katarína: „Keď sme vstúpili do tejto sféry, zdalo sa mi, že som vstúpila do iného sveta, natoľko sa odlišuje od predchádzajúcej sféry. Boli sme obklopení snehom a ľadovcami ako na severnom póle. Všetko bolo zamrznuté a zmeravené.“

Betty: „Toto je sféra egoistov, ktorých jedinou láskou boli peniaze a ich ego. Na ich srdcia nikdy nezaklopala myšlienka lásky k blížnemu, preto nikdy neotvorili svoj mešec pre chudobných. Peniaze boli ich bohom.“

Katarína: „Ale kde sú, veď nevidím žiadneho ducha? Spýtala som sa. Betty ma zaviedla do ľadovej jaskyne. Zbadala som tam starého "človeka" v otrhaných šatách, s hromadou peňazí pred sebou. Stále ich počítal, ani nás nevidel.“

Betty: „Bolo tu už veľa duchov, ktorí ho chceli priviesť k dobru, no on tu sedí už viac ako 100 rokov a počíta svoje peniaze, o ničom inom nechce ani počuť.“

Katarína: „Pristúpil k nám jeden pekný, jasný duch a prehovoril.“

Mamonárka: „Aj ja som bola kedysi podobným nešťastným duchom ako tento. Zákon "zub za zub a oko za oko" je veľký a pravdivý zákon, no on sa nevzťahuje len na jeden krátky ľudský život! Zúčtovanie sa ťahá donekonečna.

Asi pred 300 rokmi som žila na Zemi. Bola som jedinou dcérou a veľmi ma rozmaznávali. Všetko sa točilo okolo mňa, moja vôľa bola rozkazom, každé želanie zákonom. Len veľmi vznešený duch by mohol obstáť pred takou slepou láskou, aby sa nestal egoistom. Môj duch to nevydržal. Stala som sa egoistkou, stvrdlo mi srdce. Chcela som stále viac a viac, dať som nechcela nič. No aj tak som bola nespokojná a nikdy mi nebolo dosť. Nebola som pekná, ani v tvári, ani vzrastom.

Z mojich čŕt sa dalo vyčítať žgrložstvo a niečo odpudzujúce. Napriek tomu som mala veľa pytačov, lebo som mala zdediť veľký majetok. Aby som sa nemusela deliť s peniazmi, ktoré som nadovšetko milovala, ostala som slobodná. Rodičom, ktorí ma vychovali slepou láskou, som sa odvďačila tyranskými rozmarmi a hrubosťou. Keď zostarli a boli bezvládni, zhrabla som celý ich majetok, takže museli dožiť v biede. Otcovi som v ťažkej chorobe nechcela ani zavolať lekára, lebo by to stálo peniaze, a tak som mu skrátila život. Zostali sme s mamou samé a žili sme utiahnuto. Chudera, dobrá žena! Čo musela vytrpieť, to sa nedá ani vypovedať. V zime som nechcela dať peniaze na drevo, tak sa triasla zimou, zababušená do starého kožucha a ohrievala si ruky nad žeravou panvicou. Nakoniec aj ona zanechala pozemský život, ktorý som jej tak veľmi svojim žgrložstvom strpčila. Žobrákovi som nikdy nedala chlieb, bola som tvrdá a bezcitná. Každú žiadosť o prosbu som odmietla.

V tých časoch bola vojna, všade vládla bieda a nedostatok, no moje srdce ostalo tvrdé a studené! Všetky cenné veci som zakopala a žila som ako žobrácka. Nedovolila som si ani to najnutnejšie, ale vedomie, že mám striebro a drahokamy, ma robili šťastnou. Nikoho som nemala rada, voči každému som bola nedôverčivá. Na Boha som nikdy nemyslela, len na poklady. Spôsobila som smrť nielen rodičom, ale aj strýkovi, ktorého rodina umierala hladom, odmietla som mu pomoc, až napokon spáchal samovraždu. Jedna sesternica skočila do rieky z ľútosti, že som ju tak bezohľadne odmietla. Z niektorých prosebníkov som urobila zlodejov, lebo som ich nevypočula, keď sa na mňa obrátili. Zakopané poklady a peniaze v slamníku, tie boli mojou rozkošou.

Keď ma nečakane zastihla smrť, môj duch sa odpútal od tela, ale od pozemského majetku, na ktorom som tak lipla, som sa nevedela odlúčiť. Až teraz ma stihol trest. Ľudia vedeli, že som bohatá, dediči zaútočili na dom, prehľadali posteľ, v komore vytrhali podlahu, vylomili skrine. Počula som, ako ma preklínali, videla som, ako putovali moje peniaze do ich rúk. Pritom sa pobili a pohádali. Všetky moje túžby a snaženia boli zničené. Vbehla som medzi nich, aby som si zachránila svoje peniaze, ale nemohla som ich uchopiť. Napokon, oni ma vôbec nevideli. Aké hrozné muky som vytrpela! Jedinou mojou útechou bol zakopaný poklad; ten neobjavil nikto. Usadila som sa pri ňom a strážila som ho. Po rokoch ma olúpili aj o tento poklad. V záhrade môjho domu začali kopať základy pod nový dom. Každé hĺbenie rýľom ma napĺňalo hrôzou! Až napokon, naozaj narazili na poklad! Jeden z nich ho chcel celý pre seba, druhý ho zažaloval. Nakoniec sa poklad stratil. Nemala som už nič. Ako zavíjajúce strašidlo som sa potulovala, vyvolávajúc hrôzu duchov i ľudí.

Jeden z dobrých duchov sa nado mnou zmiloval. Ujal sa ma, a vďaka jeho láske ma priviedol na správnu cestu - jedine láskou! Pomaly svitalo Božie svetlo v mojej zvrhlej duši. Musela som sa znovu narodiť - môj život bol len utrpením a bolesťou! Bez odpykania nenastane zlepšenie!

Narodila som sa ako dcéra bohatých rodičov, mama mi bola modlou. Keď som mala 13 rokov, zomrela - bola to hrozná bolesť. Otec bol alkoholik. Natoľko sa poddal tejto vášni, že začal zachádzať so mnou surovo a mlátil ma. Trpezlivo som všetko znášala. Celý majetok premrhal - zomrel na delírium tremens v blázinci - mňa nechal bez chleba. Často som pracovala až do noci, aby som sa uživila. Zoznámila som sa s mladým mužom, dôstojníkom. Milovala som ho z celej duše.

Spočiatku sa nám vodilo dobre, mali sme sa radi. Boh nás požehnal dvoma deťmi. Krátko na to mi vzala muža nie smrť, snáď by to bývalo lepšie, ale iná žena. Opustil nás, lebo sa úplne dostal do jej moci. "Oko za oko, zub za zub!" Ťažil ma veľký hriech, musela som ho odpykať. Musela som odovzdať Bohu všetko, čo mi z milosti dal. Srdce, ktoré sa naučilo milovať, muselo sa naučiť odriekať!

Moja dcéra sa raz vybrala na výlet spolu s ostatnými deťmi. Člnkovali sa, strhla sa búrka a ona našla smrť vo vlnách. Syn vojak veselej mysle padol pri Slavkove ako 21 ročný. Takto ma stíhala rana za ranou. Často som sa pýtala sama seba: „Bože, prečo je to všetko?“ Po smrti mi bolo všetko jasné: "Oko za oko, zub za zub!" Boh je spravodlivý, chváľte Ho, milí ľudia na Zemi!“