Sféry medzi Slnkom a Zemou

stiahnuť

Časť štvrtá

Pretože som sa veľmi zaujímala o Talmusov prípad, poprosila som Betty, aby mi pomohla nájsť jeho partnerku, s ktorou je najbližšie naviazaný, pomocou magnetickej fluidovej väzby, ktorá spája takýchto duchov, nech sú akokoľvek od seba vzdialení. Nebolo to ľahké, lebo ich fluidická väzba bola viacnásobne prerušená. Nakoniec sme jeho ženskú polovičku našli v 1. astrálnej úrovni, v tretej sfére. Svoj pozemský život ukončila násilne tým, že skočila do studených vĺn pre Talmusovu chladnosť a surovosť. Otočila sa ku mne a prehovorila.“

Etel: „Ó, ty jasný a svetlý duch! Prinášaš mi útechu a odpustenie? Bola som na Zemi taká biedna a chudobná a taká zvrhlá. No predsa som mala rada toho veľkého vedca, ale on nechcel o mne ani počuť. Chladno a bezcitne sa odo mňa odvrátil - hladná a trasúca sa od zimy klopala som na jeho dvere, ale on ma surovo odkopol. Vtedy som veľmi plakala a hľadala som útechu a zabudnutie vo vlnách. Predsa však neviem zabudnúť, lebo smrť nezabíja, ale ešte viac oživuje. Doniesla si mi správu od Talmusa?“

Katarína: „Talmus zomrel na Zemi ako neznaboh a ani si neuvedomil, že zomrel, taký je zahĺbený do svojich myšlienok.“

Etel: „Och, vy dobré duše, zaveďte ma k nemu. Ak je sám a opustený, tak určite neodoženie od seba svoju biednu Etel. Tak rada by som urobila niečo dobré; snáď by som vedela v jeho duši prebudiť vieru, lebo Boh existuje, viem to a cítim to.“

Katarína: „Ešte tá hodina neprišla. Od tvojho zdokonalenia závisí, kedy budeš môcť pomôcť Talmusovi. Preto, milá Etel, uč sa od pomáhajúcich duchov, ktorí sú tu poslaní, aby vás učili a priviedli na správnu cestu.

Etel prisľúbila, že sa bude usilovať. Láska a túžba pomôcť Talmusovi jej dajú krídla, a potom možno príde hodina, keď sa v duši Talmusa zapáli svetlo viery.“

3. sféra

Charakterizuje ju nemravnosť, pôžitkárstvo a nevera.

Katarína: „Tu sa nachádzajú duchovia tých ľudí, ktorí na Zemi patrili do najvyššej spoločenskej triedy - smotánky spoločnosti. Je to tzv. veľko-svetská sféra! Títo duchovia boli na Zemi bohatí, vzdelaní, nepoznali ani biedu, ani núdzu, len pozemské pôžitky. Neuznávali žiadne náboženstvo, lebo nikdy nemysleli na Boha, nestarali sa o zdokonalenie svojej duše. Je to svet ľahostajnosti a ľahtikárstva. Aký ťažký je vzduch v tejto sfére! Taký sparný a dusný, ako býva pred búrkou, keď prechádzajú cez vzduch silné elektrické prúdy. Všetko je vysušené, a pritom obloha je zatiahnutá temnými mračnami.

V tejto sfére sú nádherné paláce plné umeleckých pokladov. Tu v zrkadlovom odraze, v drahocennostiach, v prepychu žijú niekdajší majitelia spomenutých pokladov, na ktorých na Zemi tak lipli celým svojím srdcom. Tu musia pochopiť, že vlastníctvo a majetok je len fatamorgána, lebo všetky tieto obrazy sa na najslabší dotyk rozplynú. Tieto jemnohmotné obrazy vyzerajú ako skutočné predmety. Vybavenie sfér je asi také skutočné ako fotografia. Napokon, aj na Zemi sa nachádzajú také vzdušné odzrkadlenia, ktoré sa zdajú ako skutočné. Ak bol niekto na Zemi na niečom závislý, ten zostáva verný tejto vášni určitý čas aj po smrtí, kým nespozná pravdu. Lenže taká vášeň sa po smrti stáva utrpením.

Zbadala som bývalého známeho, bohatého bankára M. Sedel vo svojom prepychovo zariadenom paláci a plakal. Pristúpila som k nemu a oslovila ho:

„Drahý priateľ, čo vám chýba? Prečo plačete?“

Bankár: „Ó, pani barónka! Ste skutočne tu? Nezdá sa mi to? Aj vy tu máte svoj palác?“

Katarína: „Nie, veru nemám, len preto som prišla, aby som vás navštívila.“

Bankár: „Veľmi pekné! Viete, že som zomrel? Mal som nádherný pohreb. Noviny všetko podrobne opísali. Mal som pohreb prvej triedy. Stálo to niekoľko tisíc, zriedkavo pekný pohreb. Celé mesto o ňom rozprávalo. Pre svoju útechu som si nechal celý pohrebný sprievod aj s fakľonosičmi prejsť viackrát pred sebou. V tejto krajine sa to dá urobiť - zázračné! A tie vence! Princezná L. mi poslala veniec z konvaliniek a ruží s dlhou stuhou s nápisom "drahému priateľovi". Ako vidíte, ešte aj teraz ma to dojíma.

Ale povedzte, pani barónka, aká zvláštna je smrť. Vy, ako viem, ste sa na Zemi venovali duchovným náukám. Snáď by ste to mohli vysvetliť. Na Zemi som si nikdy nad tým nelámal hlavu - na čo aj? Človek mal iné povinnosti. Vlastne, vy by ste tu mali byť šťastná, všetko je tu pekné. Lenže, tak sa mi zdá, že aj keď "človek" žije, predsa je mŕtvy, všetko je klam, každý predmet, čo tu vidíte, je nespoľahlivý. Nedotýkajte sa tej krásnej mramorovej Diany, ani majolikovej vázy, stála 600 dukátov - všetko je len vzduch! Nerozumiem, ako možno tak dokonale imitovať - človek si tu nič nemôže užiť. Je to na zúfanie! Už som sa chcel zastreliť, ale guľka prejde cezo mňa bez toho, aby ma zabila! Samý nespoľahlivý materiál! Hrozne sa tu nudím a každý sa tu nudí, v tomto na smrť únavnom prepychu, ktorý sa rozpadáva v nič, lebo je zo vzduchu.“

Katarína: „Keď ste boli na Zemi so všetkými týmito predmetmi taký šťastný, prečo nie ste aj tu? A kde máte manželku?“

Bankár: „Ani mi o nej nehovorte. Je u Boha a jezuitov, ktorých mala tak veľmi rada. Je v samospasiteľni. Navštívil som ju, aj ona mňa a uznali sme navzájom, že je lepšie, keď každý zostane na svojej planéte alebo vo svojej krajine! Ani neviem, ako mám pomenovať tento svet. Naše manželstvo je nulové! Ak sa dobre pamätám, manželka rozprávala aj o Bohu, áno.“

Katarína: „Zdal sa byť veľmi unavený, zmagnetizovala som ho a zaspal. Potom sme ho odniesli do sféry, kde sú dobrí a čistí duchovia, ktorí majú radi Stvoriteľa a milujú Ho. Bankár začul ich chválospev a zdalo sa, že je tým dojatý, lebo plakal. Odniesli sme ho späť do jeho paláca a pomaly sme ho zobudili:

„Pani barónka, vy ste ešte tu? Práve teraz som mal nádherný sen - snívalo sa mi o Bohu a počul som spievať anjelov! Ó, keby ten sen bol skutočnosťou! Aké je to hrozné, že som nikdy nepoznal Boha.“ Horko zaplakal. Prihovorila som sa mu: „Drahý barón, modlite sa, vzývajte Ho a skúste sa oslobodiť od všetkého, čo vás spútava.“ Potom sme sa všetci pomodlili.

Bankár postupne pochopil márnosť svojho predchádzajúceho života. Zatúžil slúžiť Bohu a začal nový život na Zemi ako robotník. Aj pre neho bude znovunarodenie na Zemi najlepším prostriedkom pre duchovné napredovanie.“

4. sféra

Vládne ta pýcha a domýšľavosť.

Katarína: „Je veľmi znepokojujúce vstúpiť do tejto sféry. Vzduch je tu zvláštny, taký dusný, stále striedanie horúčavy s chladom. Najnápadnejšie v tejto sfére sú veľkolepé paláce z karát, ktoré sa každú chvíľu zosypú. V tejto sfére možno nájsť duchov, ktorí na Zemi zastávali rôzne spoločenské funkcie: aristokratov, právnikov, novinárov, ale aj občanov a sedliakov, ktorí vo svojej pýche pokladali seba za lepších od iných. Tu stoja z karát hrady ich spupnosti, ktoré si postavili svojou pýchou. Na každej karte je viditeľný obraz alebo písmo, z toho sa dá spoznať ich život a chvastúnske myšlienky.

Všimla som si jedného aristokrata, ktorý žil na Zemi. Stále staval hrad z karát svojho prastarého rodu. Jeho rodokmeň siahal do dávnych čias ľudstva. Karty zobrazovali obrazy všetkých jeho predkov, ich koruny, rády, tituly. Ukladal kartu na kartu a počítal vek svojho rodu, a keď bol skoro hotový so stavbou, zosypala sa mu. Už dlhý čas sa namáha, aby zostavil svoj rodokmeň. Odmieta každé priateľstvo a dobre myslené slová.

Oproti nemu stavia iná bytosť z karát hrad, na ktorých sú uvedené všetky jeho hriechy, chyby a priestupky. Tento hrad sa na jeho veľkú zlosť nezosype. Jeho duch tu vidí aj najtajnejšie hriechy: ako zviedol dievča, ktorému sa potom narodilo dieťa. Matka čoskoro v biede zomrela a chlapec vyrastal úplne sám a opustený. Stal sa z neho povaľač a skončil vo väzení.

„S takým dieťaťom sa človek nezaoberá,“ povedal aristokrat naduto a odvrátil hlavu od hovoriacich karát.

Neďaleko od neho stavia novinár svoj dom z karát - zo lží a klamstiev, ktoré popísal počas svojho života. Svojím perom narobil veľa zla, lebo neveril v nič, zosmiešnil všetko duchovné, ušľachtilé a dobré; popritom sa pokladal za veľkého človeka.

Trochu ďalej jeden advokát stavia svoj papierový hrad z dokladov a súdnych sporov. Na týchto listoch sú napísané mená tých, ktorých vydieral, a ktorí jeho zásluhou vyšli na mizinu. Zaveje slabý vánok a celá budova sa mu zosype.

V tejto sfére bývajú pohromade všetci duchovia: Židia práve tak ako kresťania, kniežatá práve tak ako sedliaci. Každá pýcha sa tu prejavuje podľa svojich charakteristík a tu má každý svoj dom z karát, ktorý si sám stavia a súčasne v ňom býva. Je symbolom jeho myšlienok, vyjadruje jeho charakter, zariaďuje si ho tak, aby sa mu čo najpohodlnejšie v ňom bývalo. No v každom okamihu sa jeho dom zosype. Zúfalstvo ich nakoniec donúti ponížiť sa a naučiť sa modliť a prebúdzať svojho ducha!

Z tejto sféry prichádzajú na svet najponíženejšie znovuzrodenia na Zem, do prostredia najchudobnejších ľudí. Duchovne povýšený sa často narodí ako blázon, žobrák alebo ako kalika. Ak na Zemi zbadáte slepca alebo kaliku, či slabomyseľného, nehľadajte v jeho slabej telesnej schránke príčinu jeho choroby, ale v jeho duchovnej minulosti. Buďte voči nim dobrí a milosrdní, lebo nikto nevie, či nebude mať podobný osud.

Spomeniem prípad jedného ducha, ktorý pre svoje hriechy a pýchu veľmi hlboko klesol a svoj život na Zemi musel prežiť ako blázon. Bežal za každým vozom a žobral peniaze, mal radosť aj z najmenšej mince, potom skrivil svoju tvár a škľabil sa. Teraz som ho zbadala v tejto sfére a prosila ho, aby niečo povedal zo svojej minulosti.“

Spoveď blázna - debila: „Počujem nebeské hlasy. Teraz môžem konečne hovoriť bez toho, aby som cítil neustály tlak na mozog. Mám rozprávať to, ako som žil predtým na Zemí a či som si vedomý svojho hrozného hriechu? Ťažko sa mi o tom hovorí, nerobím to rád, ale pretože ty si vždy bola taká dobrá k odpornému debilovi, tebe rozpoviem, čo si uvedomil môj duch po dlhom čase.

Snáď pred 1000 rokmi som žil na Zemi ako ukrutný človek divého a bezuzdného charakteru. Nielenže som bol bezbožný, ale ovládala ma aj samoľúbosť a pýcha. Chcel som mať moc nad inými. Po tomto pozemskom živote som sa mal polepšiť v duchovnom svete, ale ja som sa tomu vzoprel a potuloval som sa na Zemi ako duch.

Ďalšie znovuzrodenie som si vynútil. Stal som sa jezuitom inkvizície, aby som dal voľný priebeh svojim ukrutnostiam. Naťahoval som ľudí na mučidlá a upaľoval ich. Robil som skutočne diabolské skutky, žiaden prostriedok sa mi nezdal dosť ukrutný. Hnusím sa sebe, keď si na to pomyslím!

Po druhej smrti som bol omnoho ošklivejší ako po prvej. Veľmi som sa nezmenil. Potuloval som sa ako duch po Zemi a zdržiaval sa vždy tam, kde som natrafil na hriech alebo zločin. Spoznal som jednu veľmi pyšnú kráľovnú. Jej mrzká a zvrhlá duša sympatizovala s mojou. Stal som sa jej dieťaťom, princom a neskoršie panovníkom. Upustím od podrobnejšieho opisu môjho vtedajšieho života, lebo k bývalým ukrutnostiam sa pripojil ešte aj hriech smilnosti a zmyselnosti. Po smrti som sa už nemohol potulovať po Zemi ako duch, dostal som sa pod donucovací zákon. Miera mojich zločinov sa naplnila. Uvrhli ma do väzenia - v duchovnom svete ich je dosť. Dostal som sa na pusté, neúrodné miesto, z ktorého som zbytočne hľadal východ. Bol som sám so svojimi zlými myšlienkami a zločinmi Pretože som nikoho nemal rád, nikto ma neprišiel potešiť. Len mnou zavraždené obete ma hrozivo strašili. Koľkokrát som si želal smrť, ktorá zničí moje vedomie, aby som na všetko zabudol. Nesmrteľnosť bola pre môjho ducha utrpením. Po dlhom čase si slabé svetlo prerazilo ku mne cestu a akoby som začul svoje meno. Sledoval som toto svetlo, a ono ma priviedlo do inej duchovnej sféry, kde sedel anjel a udeľoval súdy nad mnohými väzňami podľa ich druhu. Vidiac ako sú zaťažení, vymeriaval im rôzne tresty a hovoril, čo majú urobiť, aby napravili a odčinili to zlé, čo urobili. Mnohí sa podriadili príkazom anjela a šli sa poslušne kajať.

Iní však využili okamih slobody, vzbúrili sa a vrhli sa na Zem ako stádo divých zvierat, kam ich unášal hriešny prúd. To sú ti diabli, ktorí sa vrhajú na ľudí, aby ich pokúšali. Každý z týchto duchov, ak je to len možné, sa rýchlo znovuzrodí - nie je to však jednoduchá vec. Sú ľudia, ktorí sú obklopení múrom svetlého ochranného obalu, a tak sú pre hriešnych duchov neprístupní. Na znovuzrodenie dávajú pozor zvláštni duchovia a tí to tak usmerňujú, že samovoľnosť je nemysliteľná!

Mojej bezuzdnosti určili hranice. Mal som sa narodiť ako sedliacky chlapec, ale môj duch bol plný hnevu a dusený zlosťou preto, že sa musím narodiť na Zem cez chudobnú sedliacku ženu. Negatívnymi emóciami som si zdeformoval telo ešte v maternici a poškodil si mozog. Moje telo sa znetvorilo a bolo verným obrazom môjho "ja", nebol som schopný ani rozprávať. Keďže žila vo mne ešte pýcha, trpko som cítil svoje poníženie, preto som sa stal zlým debilom. Ak sa mi ľudia posmievali, zdivel som a mlátil ich hlava-nehlava. Len kravy, ktoré som strážil, som mal rád a teba, lebo si mi dávala grajciare - aj teraz si ma oslovila. Tento trest napravil môjho ducha. Ľudia hovorievali o mne: Robiť nechce, myslí si, že je veľký pán! No a nebol som ním voľakedy? Nebol som panovníkom? Nie je to strašné, keď si debil spomenie na svoju minulosť? Beda hriešnemu človeku, lebo ťažko sa dá od hriechov oslobodiť!“

Augustus: „Táto spoveď je mimoriadne poučná. Jasne vysvetľuje pôvod šialenstva. Nikto nemôže Boha viniť z nespravodlivosti: neexistuje náhoda. Duch si svojimi vlastnosťami a predchádzajúcimi životmi predurčuje svoj osud.“

5. sféra

Je to sféra falošných prísah a cudzoložstva.

Katarína: „Ježiš povedal: "Nech vaša reč je - áno alebo nie! Čo je mimo toho, to pochádza od diabla." Lenže ľudia v mene Boha prisahajú na vernosť a rôzne veci, čo neskôr nevedia dodržať. V tejto sfére sú zastúpené všetky náboženstvá a spoločenské postavenia, ale za iným účelom. V 2. astrálnej rovine sa zdržujú náboženskí fanatici, svätuškári a farizeji. V tejto sfére sú sluhovia cirkví, ktorí porušili prísahu pre zmyslový život a ktorí prisahali na veci, ktorým sami neverili. Tu pykajú aj porušitelia manželských prísah, ako aj všetci tí, ktorí prisahali vernosť Bohu a tým, že porušili prísahu, zneuctili aj svoju cirkev. Dostanú sa pod donucovací zákon znovuzrodenia a čaká ich ťažká pozemská smrť, ktorá zmyje z nich škvrnu porušenia prísahy.

Často sa stávajú na Zemi nešťastia, katastrofy, keď zomrie naraz viac ľudí. Napríklad potopenie lodí, divadelné požiare, zemetrasenia, banské a železničné nešťastia, výbuchy a vojny. Vtedy stovky ľudí zomiera mučivou smrťou, ktorou sa vykúpia duchovia zo svojich hriechov.

Tí, ktorí pri uzavretí sobáša prisahali vernosť, a potom ju porušili, stoja teraz pred chrámom - plačúci a zničení! Medzi nariekajúcimi som spoznala Lauru, ktorá bola voľakedy pekná, ale ľahtikárska žena. Teraz však bola stará, scvrknutá a zhrbená. Keď ma zbadala, bojazlivo sa odvrátila, akoby jej môj pohľad spôsobil bolesť. Pristúpila som k nej a chcela som jej podať ruku. Veď sme boli za mladých čias priateľky.

„Nedotýkaj sa ma!“ zrevala. „Aj ty si taká moralistka!“

„Veď nikdy som ti neublížila,“ odpovedala som. „Môžem ti pomôcť?“

„Ty mi chceš pomôcť!“ zvolala. „Choď, nemôžem zniesť tvoj pohľad, príliš jasne žiariš. Vieš, že som mala pomer s tvojím bratrancom?!“

Zarmútene som sa na ňu pozerala. „Áno, viem! Aj to viem, ako veľmi trpela jeho manželka. No ale teraz ste v duchovnom svete!“

„Tak je, tak!“ prerušila ma. „Jej manžel tu bol, videla som ho! Tu každý vie o mojom hriechu, teraz už nie som taká pekná a jeho žena sa stala taká svetlá! Prišla sem a odviedla si manžela. Kde zostal môj manžel? On ma neodvedie? Aj on prisahal že ma povedie, ochráni, a predsa zabudol.“

„Vieš,“ povedala som, „tvoj manžel ti nikdy nebol neverný a napriek tvojim chybám ťa mal rád. Určite ťa aj teraz miluje a rád by ti aj pomohol, keby mu to bolo dovolené. Hľadaj k nemu cestu prostredníctvom ľútosti a modlitieb!“

Plakala a povedala: „Ak sa s ním stretneš, pozdrav ho v mojom mene!“

Pokračovali sme v putovaní touto sférou. Cestou som zbadala muža - sedel a premýšľal, ruky mal prekrížené a chmúrne pozeral pred seba. Pred nim kľačala odporná žena, vyzerala ako špinavá cigánka a pozerala na neho. V mužovi som spoznala priateľa z mladých liet - Louisa. Mal peknú mladú ženu a driečne deti. Opustil ich, aby mohol žiť s touto primitívnou zvrhlou ženou, ktorá ako démon ovládala jeho dušu. Keď zostarel a ochorel, bila ho a nadávala mu. Prvá žena mu dávno zomrela, ináč by bola urobila všetko, aby vyslobodila chorého manžela z pazúrov tohto démona. Keď zomrel, ľudia hovorili: „Konečne sa oslobodil od tej zlej ženy!“ Oslobodil? Tu som videla, ako sa od nej oslobodil! Zmyslový život tak otupil jeho ducha, že teraz tu nevrlo sedel a nemal síl oslobodiť sa od nej. Hriech ich spojil reťazami. Navzájom si boli zhnusení a nenávideli sa, a predsa sa nemohli od seba odlúčiť! Vybrali ste si jeden druhého - zostaňte teda spolu - tak znel rozsudok!

Oslovila som ho: „Nepoznávaš ma, Louis?!“ Prekvapene na mňa pozrel. „Si to ty?“ povedal. Chcel mi ísť v ústrety, ale tá ženská ho chytila za okraj plášťa. „Tu zostaneš!“ škriekala. Chcel ju od seba odkopnúť, ale nalepila sa na neho ako nejaká popínavá rastlina. „Ó,“ zvolal, „som v pekle a toto tu je čert! Pomôž!“ vystrel ku mne úpenlivo ruky.

„Môžeš sa oslobodiť, ak sa vo svojom vnútri zmeníš a poprosíš Boha o pomoc!“

„Táto ma nepustí!“

„Nie, nepustím ho,“ škriekala žena, „Boh pre nás neexistuje!“

Pohľad na nich ma veľmi zarmútil. „Bezútešný stav,“ povedala som Betty. „Ako by sa im dalo pomôcť?“ Aj jeho manželka bola v bezútešnom stave,“ odpovedala Betty, „keď ju manžel opustil s týmto stvorením. Vtedy bol šťastný, keď mohol ukojiť svoje zmysly. Božia láska je pritom všade prítomná! Aj tu prídu pomáhajúci duchovia, ktorí môžu priviesť stratených na cestu nápravy.“

„Zoberme ich tam, kde pôsobia,“ navrhla som. Louis ochotne šiel s nami, ale s tou ženskou sme mali problémy. Prišli sme na kopec, z ktorého bol otvorený výhľad na rovinu. Viedlo sem veľa ciest, kopec bol celý porastený voňavými ružami. Celé zástupy sem putovali. Niektorí utekali, iní šli pomaly, mnohých niesli dobrí duchovia, iných nútili do pochodu. Všetci šli na kopec. Videla som pomaly prichádzať aj Lauru.

Na kopci stála vznešená, jasná postava. Bol to Boží posol hlásajúci milosť, žehnajúc rukami hovoril: „Počujte posolstvo zhora. Nikto nie je zatratený, každý sa môže vrátiť, kajať sa, odčiniť všetko zlé a znova sa stať Božím dieťaťom. Nebuďte zúfalí.“

Dlho sa tento vznešený, žiarivý posol prihováral hlasom lásky k týmto duchom. Každému nahliadol do duše a každému povedal primerané utešujúce a pomáhajúce slovo. Mnohí sa vrhli k jeho nohám, prosiac o pomoc. Úprimným kajúcnikom dal anjel po jednej ruži a tých, ktorým sa v duši ešte úprimné priznanie neprebudilo, vrátil späť do svojich príbytkov. Aj Laura orodovala o ružu a dostala ju. Louis si chcel vziať jednu ružu, ale tŕne mu dopichali prst. Jeho milenka sa na neho zavesila a chcela ho odviesť. Striasol ju prudko zo seba a zvolal:

„Osloboďte ma od hriechu! Ó, Boží posol, osloboď ma z reťazí cudzoložstva! Mária, ktorá si bola voľakedy mojou manželkou, odpusť mi! Úprimne ľutujem svoje hriechy, pomôž mi!“

Mária sa skutočne objavila a na znak odpustenia podala mu ruku. Vtedy zlá žena akoby oslepená jej žiarou sa od neho odtrhla. Mária podala Louisovi ružu a bolo jej povolené odviesť si ho do šiestej sféry, kam sme išli aj my.“

6. sféra

Táto sféra je ako liečebný ústav a miesto odpočinku pre duševne chorých.

Katarína: „Vzduch je tu čistý a čerstvý a slnko jasne svieti. V nádherných lesoch rastie veľa kvetín a spievajú vtáci. Pomáhajúci duchovia chodia od jedného ducha k druhému a utešujú ich. Sú tu aj liečiteľskí duchovia, ktorí chorých duchov magnetizujú a prebúdzajú k novému životu. V dôsledku pomätenosti trpí nielen telo, ale aj duch. Ak sa dotyčný duch smrťou oslobodí od chorého tela, po dlhom boji sa cíti ešte unavený a bezmocný. Títo ťažko trpiaci tu majú skutočne miesto odpočinku. Stretla som tu dvoch známych: prvý zomrel v blázinci na mozgové suchoty. Tu sa pozbieral z choroby a spokojne a šťastne odpočíval v strede lesa. Na listoch stromov boli napísané múdre príslovia a krátke modlitby. Bol práve zahĺbený do čítania týchto zápisov. Ako ma zbadal, s radosťou šiel ku mne.

„Milý Henrich,“ povedala som mu, „konečne si sa oslobodil od chorého tela a od všetkých tmavých myšlienok Veľmi ma tešiť že ťa vidím!“

Henrich: „Áno, oslobodil som sa, som za to vďačný Stvoriteľovi. Posledné roky pozemského života boli veľmi chmúrne a plné živorenia. Žil som akoby v tme ako v bezvedomí. Po smrteľnom zápase som sa cítil slobodnejší, svetlo preniklo do mojej duše, ale bol som stále taký oslabený, že som upadol do dlhého bezvedomia. Duch drahej mamy a brata ma doniesol s láskou sem, kde som sa ich nežnou opaterou rýchlo zotavil. Často, aj teraz moja duša cíti predchádzajúci tlak mozgu, ale niekoľko magnetizačných ťahov mojej mamy mi hneď uľaví. Obklopený mnohými dobrými duchmi sa tu cítim šťastne. Pozri sa! Opäť prichádza skupinka milosrdných duchov s omráčenými ľudskými dušami, ktoré prišli zo Zeme z blázincov. Idem tam a pomôžem im!“

Katarína: „Tak ma opustil. Druhý známy, s ktorým som sa tu stretla, sa volal tiež Henrich. Po smrti o ňom hovorili: Bol to dobrý človek, trochu márnomyseľný, pyšný na svojich predkov, no slabého charakteru, niekedy aj prchký, ale veľmi dobrého srdca. Nebol ženatý, ale ako sa hovorí, mal menšie milostné aféry. Veselá povaha mu spríjemňovala život, ale občas sa cítil aj nešťastným. V posledných rokoch života dostal mozgovú chorobu a na určitý čas musel ísť do blázinca. Veľmi ho potešilo, keď ma znovu uvidel. V sprevádzajúcej partnerke som spoznala jeho Agátu - poslednú lásku. Sadli sme si v lese pod nádherný strom a on začal rozprávať.“

Henrich: „Veľmi vďačne porozprávam svoje pocity po smrti, ale musím začať tri roky pred mojou smrťou, lebo aj to bola malá smrť. Už dlhší čas som sa zle cítil, akoby ma prenasledoval nejaký zlý duch a nútil ma do stáleho rozhadzovania peňazí a behania za ženskými. Žil som v zmyslovom opojení. Chýbala mi pevná vôľa odolať! Tak som sa raz dostal do katastrofickej situácie, keď pre hrubosť ľudí som začal tak zúriť, že ma museli zavrieť do blázinca. V prvé dni som svoju smutnú situáciu nechápal, lebo som mal zatemnený mozog a popletené myšlienky. Keď sa mi neskôr vrátil pokoj a úsudok, cítil som sa natrvalo nešťastným. Zožierala a spaľovala ma hanba, že ja, vznešený pán, som zatvorený v blázinci a že mi môže surový ošetrovateľ rozkazovať a ja sa musím podriadiť. Veľmi sa mi uľavilo, keď môjmu komorníkovi Jánovi dovolili, aby bol pri mne. Veľkou útechou mi bolo aj to, že ma navštívili môj bratanec a sesternica. Bol som v nepríjemnej situácii, lebo som bol len poloblázon, čo je horšie ako úplný blázon. V dôsledku mäknutia mozgu bol môj duch akoby narkotizovaný. Pamätám sa len na posledný silný fyzický otras - bola to posledná mozgová porážka. Pomaly zhasínal ľudský život, až telo bolo mŕtve. Tri roky som zomieral pomalou smrťou. Niekoľko milovaných, ktorí odišli skôr zo Zeme, ma pozdravilo a bol som mimoriadne šťastný, že som sa stretol s Agátou, mojou poslednou veľkou láskou. Zomrela štyri roky predo mnou. Spôsobilo mi to veľkú bolesť a urobilo ma to zádumčivým. Po smrti ma hneď chcela odviesť do duchovného sveta.

„Nie,“ povedal som jej, „zostaňme tu dovtedy, kým ma nepochovajú. Chcem vidieť, či urobia všetko poriadne! Pozeral som sa ako ma v slzách verný a dobrý komorník Ján oblieka do uniformy, ako položili šabľu ku mne do rakvy - to ma potešilo. Erbovými štítmi vyzdobená hradná kaplnka sa mi tiež páčila, veď vieš, nezomrel som v blázinci, ale u jedného bratanca, keď ma moja dobrá sesternica predtým vyslobodila z ústavu. Jej slzy sa ma hlboko dotkli. „Milý, dobrý strýko,“ povedala, „ako dobre vyzerá.“

Keď bol všetkému koniec, povedal som Agáte: „Teraz mi ukáž tvoj "byt" v duchovnom svete a nechajme starého Henricha práchnivieť v hrobe! Teraz začína nový život a súd nad mojím životom, nad mojou minulosťou. Teraz uvidím, či sa dostanem do pekla, neba alebo očistca.“

Agáta povedala: „Budeš sa diviť, ale všetko je inakšie, než si myslíš!“ Chytila mi ruku. Áno, mal som ruku, aj telo, lenže priesvitné a ľahké, cítil som sa v ňom veľmi príjemne. „Ako odídeme preč zo Zeme?“ pýtam sa. „Si ešte slabý,“ povedala Agáta. „Zmagnetizujem ťa a uspím. Pozri, tam prichádza tvoj duchovný vodca a s jeho pomocou sa dostaneme na miesto určenia. Prvýkrát som videl svojho duchovného vodcu. Ponúkol mi ruku a povedal: „Umri všetkým spomienkam na Zemi, to je tvoje vykúpenie.“ Pokľakol som, dostal závrat a stratil vedomie. Zobudil som sa v nádhernej záhrade. Stáli pri mne duchovný vodca a Agáta. V záhrade kvitol orgován, konvalinky, krásna rezeda a slávik čarokrásne spieval. „Som v nebi?“ pýtam sa. „Nie,“ odpovedá vodca. „Je to sféra, kde sa unavení pozemskí pútnici osviežia. Tu vládne pokoj a tu ti prečítam celý tvoj život. Ukážem ti všetky tvoje zlé kroky, všetko, čo si zanedbal, lebo všetky sú zapísané!“

Môj duchovný vodca nechal teraz pred mojimi očami premietnuť akoby obrazy, kde som videl celý svoj život, zo dňa na deň a každý môj hriech. Prehliadka môjho života bola skutočná skúška. Vždy ma veľmi mrzelo, keď vyšiel najavo nejaký môj hriech. Keď sme sa dostali k poslednému obrazu - k smrti - bol som úplne zlomený, že som celý svoj život tak premrhal. „S prehliadkou sme skončili,“ povedal vodca, „na Zemi ubehol práve rok, ako si zomrel.“

Počas prehliadky bola Agáta stále pri mne. Priniesla mi čerstvé broskyne a jahody. Ovocie je tu priesvitné a nemá semená, dalo by sa povedať, že toto je duša broskyne. Pil som dobrú, čerstvú vodu. Potravu tu prijímame bez trávenia. Vodca ma niekedy pri zmene obrazov nechal odpočinúť a podriemať si, čo ma mimoriadne posilnilo. „Drahý duchovný vodca, aký je výsledok prehliadky? Do ktorej duchovnej sféry sa dostanem?“ pýtam sa. Vodca odpovedal: „Ty si zhrešil skôr zo slabosti a nerozvážnosti, než so zlým úmyslom! Máš slabú vôľu a silnú náruživosť. Teraz sa musíš naučiť byť silným a mať vlastnú vôľu.“ „Potom sa dostanem k Bohu?“ pýtam sa. Vodca sa usmial: "Ó, nie. Ešte máš ďalekú cestu. Ja som k tebe pridelený sprievodca, nasleduj ma.“

Pridelili mi domov, žijem tam s Agátou. Tu má každý svoj domov. Každý deň sa zídeme učiť a modliť sa. Učia nás vyspelejší duchovia. Tieto hodiny ma veľmi vzpružia. Akonáhle sa niekto zlepší, dostane menšiu úlohu. Často sú to cesty na Zem k príbuzným, aby sme im pomohli, alebo ich uchránili pred nešťastím, alebo pomohli pri umieraní. Počas prvých troch rokov som bol len poslucháč a tak som mal veľa čo študovať. Pomaly som dostával menšie úlohy na Zemi. Zatiaľ sa mi vôbec nežiada vstúpiť do pozemského tela, chcel by som tu žiť večne! Koľkokrát som sa informoval na mojich zosnulých predkov, vždy mi dovolili, aby som ich vyhľadal. Skoro každý je v inej sfére, preputoval som už dosť dlhú cestu. Musím získať viac viery, aby som odčinil svoj predchádzajúci daromný život.“

Katarína: „Nepamätáš sa, žil si už na Zemi viackrát?“

Henrich: „Ó, áno, viackrát! Teraz to tak dobre viem ako herec svoje úlohy. Najprv som bol vládnucim kniežaťom, to vypestovalo vo mne pýchu, potom raz rytierom. Všetko nemôžem rozpovedať, bolo by to veľmi dlhé. V hmlistých obrazoch som videl všetky svoje životy na Zemi. Spoznal som seba a každého príbuzného. Budúcnosť je pred nami zahalená. Vyspelí duchovia hovoria: „Každý si je kováčom svojej budúcnosti.“ Ešte na jedno by som chcel upozorniť: Vyvaruj sa, človeče na Zemi, otrockých návykov a vášni. Na Zemi som veľa fajčil, čo ml v duchovnom svete veľmi chýbalo! Ako často som túžil po dobrej cigarete! Potom som mal vo zvyku pozerať sa často na hodinky, aj to mi veľmi chýbalo, lebo vždy som chcel vedieť, koľko je hodín. Človek by sa z času na čas mal zriecť svojich návykov, lebo potom ako duch sa cíti veľmi nepríjemne, keď sa musí zriecť niektorých veci. Túžba po milostných dobrodružstvách sa mi aj tu mohla stať nebezpečnou. V tejto sfére, v ktorej žijeme, je priestor plný duchov. Veľa ciest vedie z jednej sféry do druhej. Raz som na takej ceste stretol pekného ženského ducha, ktorý nedávno zomrel na Zemi. Chcel som ísť za ňou, ale moja ostražitá Agáta ma včas zadržala. Potom som videl, že čím viac sa vzďaľovala, stávala sa škaredšou. Bola to padlá žena, ktorú viedli na miesto pykania v duchovnom svete. Pekne by som bol pochodil, keby som šiel za ňou - opäť by som sa dostal na také miesto, ktorého som bol nasýtený aj na Zemi!

Ľuďom sa bude zdať neuveriteľné, keď poviem, že tu žijem v peknom veľkom stane. Ešte nie som vyspelý duch. Všetci sme tu ešte dosť materialistickí, preto nevieme žiť bez príbytku a prírody. Naše telá - musím použiť toto slovo, lebo nepoznám lepší výraz - majú ľudskú podobu. Práve taká je i príroda, naše príbytky, potreby, počínajúc spánkom, po jedlá a všetko, čo nás obklopuje. Nič tu nie je také drsné a materiálne ako na Zemi. Vyspelý duch nám hovorí, že žijeme v duši pozemského.“

7. sféra

V tejto sfére sa zhromažďujú tí duchovia, ktorí sa napravili a pripravujú sa na znovuzrodenie.

Katarína: „Tí duchovia, ktorí sa sem dostanú, musia odložiť svoje staré duchovné telo. Prechádzajú cez určitý druh smrti, aby sa prebudili v ďalšom zo svojich tiel. Spomínala som, že v piatej sfére kajúci sa duchovia dostanú ružu, od jej vône upadnú do bezvedomia - je to stav podobný smrti. Pri tomto stave sa ich staré duchovné telo zvlečie a ostane ľahšie duchovné telo. Keď sa títo duchovia prebudia z bezvedomia, od radosti a šťastia sú úplne bez seba. Dvojnásobnou silou sa v nich prebudí citový a duchovný život, ich duch je jasnejší a chápavejší. S nadšením sa zúčastňujú a s vďakou prijímajú školenia vyšších, vyspelejších duchov.

Duchovia tretej astrálnej rovine podliehajú takisto zákonu znovuzrodenia, lebo každý z nich musí ešte niečo napraviť a kajať sa na Zemi. Bez tohto očistenia nemôže prejsť do 4. astrálnej roviny.