Sféry medzi Slnkom a Zemou

stiahnuť

Časť tretia

Katarína: „Putovali sme ďalej. Zbadala som nádhernú budovu - celú z ľadu. Neviem to ináč nazvať, len ľadovým palácom. Široké schodište viedlo hore do dvorany. Bolí tam sochy, obrazy, ale všetko bolo z ľadu alebo snehu. Na niečom podobnom ako tróne sedel v kožuchu muž, mĺkvo a uprene sa pozeral na ľadovú krásu, ktorá ho obklopovala.

„Nespoznávaš ho?“ spýtala sa ma Betty.

„Ale áno,“ zvolala som, „to je Jakob, známy z našej mladosti. Bol to boháč bez srdca, ktorý nikdy nedával. Žena sa pre jeho skúposť a žgrložstvo otrávila a dcéra mu utiekla s mladým mužom. Nemilosrdný otec ju nechal potom v najväčšej biede zomrieť! Volali ho ľadovým mužom, a teraz skutočne žije ako ľadový muž. Aké zvláštne! Zle zachádzal aj so svojimi sluhami, nikdy ho nik nevidel smiať sa!“

„Pozri, v sebectve úplne zmeravel,“ povedala Betty, „nemá žiadneho duchovného priateľa. Nik ho nemá rád, lebo láska bola pre neho neznáma. Má tu len obraz papagája, ten bol jediný tvor, ktorého mal rád. Z času na čas začuje jeho hlas: Jakob, cukor.“

„Zobuďme ho,“ povedala som, „prebuďme ho k životu.“ Predstúpili sme pred neho - prekvapene sa na nás pozrel.

„Nespoznávaš nás?“ prihovorili sme sa mu. „Prišli sme ťa oslobodiť!“

Jakob: „Mňa oslobodiť? Cítim sa celkom dobre. Žijem vo večnosti!“

Katarína: „Dobre sa cítiš v tomto meravom svete, kde niet ani slnka, ani života, ani iných tvorov, ktorých možno milovať?"

Jakob: „Po nikom netúžim!“

Katarína: „Nemyslíš na svoju ženu a dcéru? Neboli ťa navštíviť?“

Jakob: „Ó, áno, bola tu manželka. Zaplavila ma výčitkami, tvrdila, že moja bezcitnosť ju vohnala do samovraždy! Smiešne! Robila mi také scény, že keby som nebol z ľadu, roztopil by som sa, ale takto to všetko zo mňa odprskalo. Bola tu aj dcéra, plakala a mala toľko trúfalosti, že sa opovážila tvrdiť, že ma prišla napraviť. Jednoducho som sa jej otočil chrbtom. To robím s každým, kto ma príde otravovať v mojom kľude.“

Katarína: „Nikdy nemyslíš na prozreteľnosť? Nikdy neprosíš o odpustenie? Mal si veľmi tvrdé srdce!“

Jakob: „Ak ma chceš rušiť, tak bude lepšie, keď hneď odídeš. Nestaraj sa do mňa. Ak ma Boh nechá na pokoji, večne tu ostanem v tomto ľadovom paláci. Nepotrebujem, aby si sa miešala do mojich záležitostí! Zbohom!“

Katarína: „Mávnutím ruky nás prepustil. Rozhorčene som povedala Betty: „Nemôže tu predsa beztrestne sedieť celú večnosť!“

Betty: „Nie tak prudko,“ povedala, usmievajúc sa, „ty by si hneď tak prísne odsudzovala, podobne, ako v pozemskom živote. Myslíš si, že je šťastný? Všimla si si dobre sochy v ľadovej dvorane? Znázorňujú všetky nešťastia a utrpenia, ktoré spôsobil svojou bezcitnosťou. Každý jeho hriech je zvečnený v ľade - len slzy ľútosti by ich mohli roztopiť. Žije tu a sedí v duchovných mukách ako v nejakom väzení, ale jeho nadutosť mu nedovolí, aby to druhí zbadali. Až zúfalý výkrik po oslobodení roztopí ľad v jeho srdci. Má vyhradenú určitú dobu. Keď sa táto lehota pominie, bude nasledovať pykanie a utrpenie, ktoré prebudia jeho dušu!

Príde deň, keď bude zničené a zbúrané všetko v tejto ľadovej ríši. Objavia sa duchovia tepla, roztopí sa sneh a bude jar. Zmeravení duchovia sa prebudia a znova sa narodia na Zemi, kde budú pykať.

7. sféra

Tu žijú duše divokých národov a pohanov.

Kararina: „Táto sféra vyzerala, akoby bola bokom od ostatných. Sú v nej duchovia primitívnych národov bez civilizácie, a kanibalov. Duchovia divokých národov v dôsledku hriechov a neviazanosti tak hlboko klesli, že stratili duchovné vlastnosti a žijú život podobný životu zvierat. Ak sa ešte nedokonalý duch nechá ovplyvniť negatívnymi duchovnými prúdmi a zlom skôr, než sa vyvinie jeho chápavosť a dokončí jeho výchova, vznikne z neho vo človek podobný zvieraťu, ktorý je surový a nevzdelaný. Po smrti sa dostane do tejto siedmej sféry.

Tu nájdu duchovia podobnú prírodu, akú zanechali na Zemi. Ich astrálne telo je veľmi husté a hmotné, ale už nevedia vraždiť. Ak chcú zabíjať, nevedia zabiť, ale môžu spôsobiť bolesť. V tejto sfére prebúdzajú v nich pomáhajúci duchovia úctu k vyššej moci a lásku k blížnemu. Akonáhle sa v nich uchytí viera v Boha a v lásku, sú posielaní medzi vzdelanejšie národy na Zem, aby spoznali ľudskú morálku a boli v nej vychovávaní. Ich zrodenie sa na Zem nebude ešte dokonalé, často sa títo ľudia stávajú viacnásobnými vrahmi, lupičmi a zhýralcami.

Po čase sa má v nich prebudiť duchovné vedomie. Naučia sa, čo je to láska a ako majú žiť so svojou slobodnou vôľou.

U týchto divochov som stretla moju ďalšiu sestru Linu ako pomáhajúcu. „Ako si sa dostala k tejto ťažkej úlohe?“ spýtala som sa.

„Nie je to ťažká úloha, drahá sestra,“ odpovedala. Som šťastná, že môžem plniť túto úlohu. Mám z toho radosť, pomaly v nich prebúdzať plameň duchovného svetla. Samozrejme, často sa na moje slová nahnevajú a nechcú ma ani počúvať. Raz ma chceli ukameňovať. Ako dážď padali na mňa kamene, avšak bez toho, aby mi ublížili. Vtedy si pomysleli, že je to zázrak, pochytil ich strach a chceli ma zbožňovať ako bohyňu. Toto im dáva podnet na premýšľanie. Často je ľahšie prebudiť duše týchto divochov než duše inteligentných materialistov, ktorých učenosť je plná pýchy.

Lina ma potom odviedla do pracovnej sály, kde sa títo duchovia učili modliť sa k Bohu, spoznávať Ho vo svojich prejavoch a podriaďovať sa Mu.“

Lina: „Mnohé médiá popisujú život v tejto sfére a myslia si, že je to to najvyššie duchovno. Skoro všetko, čo na Zemi hovoria o druhom svete médiá, možno obmedziť iba na prvú astrálnu úroveň s jej siedmimi sférami. Len veľmi málo z nich má možnosť preniknúť hlbšie, do ďalších sfér.“

2. ASTRÁLNA ROVINA

1. sféra:

2. sféra:

3. sféra:

4. sféra:

5. sféra:

6. sféra:

7. sféra:

Katarína: „Túto astrálnu rovinu by som nazvala sférou dogiem alebo kást. Tu ešte platia ľudské zákony a pojmy, cirkevná ortodoxia. Jeho sféry sú plné pozemského náboženského fanatizmu a dogiem. Každá cirkev si vytvára svoj vlastný svet. Všetko, čo na Zemi jej stúpenci myslia a vytvárajú, tu nájdu v odzrkadlení a v obrazoch, ktoré si vytvorili na základe pojmov. Našla som tu ortodoxných katolíkov so všetkými pozemskými ceremóniami, ako aj zbožných protestantov, židovský zlatý Jeruzalem, raj muzulmanov, nirvánu budhistov, veľké lovištia Indiánov a modly pohanov. Pravé Božie náboženstvo, lásku a skutočnú vieru som v týchto sférach nenašla. Vládne tu neznášanlivosť a fanatizmus! Každá sféra má svoje symboly, vládcu, hranice. Duchovia z týchto sfér pôsobia aj na Zemi a všetko, čo sa odohrá na Zemi, má svoje odzrkadlenie aj v príslušnej sfére. Ak zomrie na Zemi príslušník niektorej viery, nájde v príslušnej sfére svojich spoluveriacich a zostane tu dovtedy, kým jeho duch neroztrhá putá predsudkov.

Duchovia týchto sfér sa často prejavujú prostredníctvom médií a tvrdošijne tvrdia, že hovoria pravdu, lebo iné nič nevedia. Takto sa dá vysvetliť, prečo dostávame cez médiá protichodné prehlásenia. Keď človek zomrie, jeho duch so svojimi vedomosťami a charakterom žije ďalej a veľmi sa nemení. Každý duch si nesie so sebou svoju vieru aj s názormi a vytvára si takto svoj mikrosvet okolo seba. V týchto sférach sú tí, ktorí sa kŕčovite pridržiavajú svojej dogmy a nepomáhajú iným duchom. V mrmlaní modlitieb a formalizme hľadajú vieru, a nie v duchu pravdy a v láske. Vo svojej namyslenosti sa pokladajú za lepších od ostatných. Sú to obmedzení a nečinní duchovia. Prinášajú si so sebou náboženskú neznášanlivosť, lebo ich názory sa tu nemenia a preklínajú iných dogmatikov. Nie je tu ovzdušie pokoja, lebo kde vládne fanatizmus a neznášanlivosti, tam nemôže vládnuť harmónia. Títo duchovia aj na Zemi podnecujú náboženskú nenávisť a štvú ľudí rôznych náboženstiev proti sebe. V týchto sférach treba hľadať najväčších nepriateľov skutočnej pravdy na Zemi. Títo duchovia z neznalosti a z tvrdohlavosti popierajú znovuzrodenie. Aj sem posiela všemúdre Božie pôsobenie pomáhajúcich duchov. Tu majú omnoho ťažší boj s fanatickými a ortodoxnými duchmi, než s duchmi pohanov. Tí duchovia, ktorí dospeli k poznaniu všeobecnej pravdy, sa dostanú buď do vyššej sféry alebo - ako sa to aj najčastejšie stáva - narodia sa na Zem, aby spoznali aj iné náboženstvo než predošlé. Každá sféra má svoj charakteristický ráz. Možno tu obdivovať krásu mohamedánskeho raja, práve tak ako aj asketizmus Indov. Najskôr sa dajú obrátiť na vyššiu pravdu Indiáni. Najkŕčovitejšie sa pridržiavajú svojej viery a národnosti Číňania.

Augustus: „Ešte za môjho života na Zemi sa mi ozvali cez píšuce médium dvaja moji mŕtvi známi. Jeden z nich menom Gerd bol vo svojich náboženských názoroch na Zemi dosť netolerantný. Chcel som vedieť, či sa jeho náboženské nazeranie na druhom svete zmenilo. Jeden večer sa sám prihlásil.“

Gerd: „Prichádzam z víťaznej a neomylnej ríše cirkvi, aby som ťa zachránil pred skazou, ktorú si spôsobuješ tým, že komunikuješ s duchmi. Len preto som použil písanie pomocou média, lebo chcem slúžiť dobrej veci. Zanechaj túto pomýlenú vedu! Povedz ostatným, že len tak budú na onom svete spasení ak vstúpia do kláštorov a podriadia sa vedeniu niektorého kňaza; ináč budú zatratení! Hlavy katolíckej cirkvi sú neomylné, nachádzajú sa tu všetky. My sa im podriaďujeme bez toho, aby sme sa pýtali a premýšľali, prečo! Aj tu vládne večný Rím. Ja predsa nemôžem byť múdrejší ako cirkev. Po smrti som tu všetko našiel tak, ako nás to naša svätá a neomylná cirkev učila. Som tu v jej spoločenstve šťastný. Podriaďte sa cirkvi, pokloňte sa pred jej svätými otcami a nech nelietajú vaše myšlienky inde, len tam, kam vás oni vedú.“

Augustus: „Niekoľko dní po tomto prejave sa prihlásil iný duch, ktorého slová naznačujú, že pochádza takisto z druhej sféry, ale výsledok jej pôsobenia bol pozitívny.“

Emanuel: „Chcel by som ti, drahý Augustus, otvoriť svoje srdce, lebo si dobrý človek. Používam prostriedok, ktorý som predtým zavrhol - komunikáciu cez médium - a pokladal za zlý! Zvláštne je, keď človek po smrti musí uznať to, čo za svojho života zaťato popieral!

Zem bola pre mňa rajom, lebo som žil v dobrých pomeroch Teraz, keď som mŕtvy, je to úplne iné, som tu šťastnejší. Je tu niekoľko mojich známych, ktorí sa tu zdajú byť spokojní. Napríklad, môj sluha Ján. Aj keď nebol veľmi pekným človekom, bol to verný a čestný sluha. Bol červenovlasý, mal široký nos, ale poctivú tvár.

Tu sa stal veľmi pekným duchom. Navštívil ma aj s mojou starou dojkou Babetou. Aj tá tu omladla a opeknela. Chceli ma vziať so sebou - do svojho neba. No mne chýbala rozhodnosť nasledovať ich, veď to boli iba sluhovia a ja som bol vznešeného pôvodu.

Pochádzal som zo starej šľachtickej rodiny. Narodil som sa v dobrých materiálnych podmienkach, ale bol som tretí syn v poradí a to nebolo veľkým šťastím, lebo byť prvým znamenalo dostať majorát. Do svojich ôsmich rokov som mal nádherný život s dobrou Babetou.

Nebol som nezbedníkom, lebo som mal flegmatickú povahu a veľmi jemné chovanie. Štítil som sa špinavých, chudobných detí. Dal som im almužnu, ale nie zo sústrasti, ale skôr, aby som sa ich zbavil.

Ako osemročný som sa musel rozlúčiť so svojou milovanou vychovávateľkou. Odišiel som k pánu farárovi, ktorý ma vychovával veľmi bohabojne. Musel som sa s ním modliť dlhé litánie a Otčenáš. Keď sme boli pri poslednom "oroduj za nás", zavierali sa mi od nudy oči. Miništroval som pri svätých omšiach a robil som to pekne a slušne. Tetičky ma zbožňovali. Jedna sa rozplakala, keď ma videla prvýkrát miništrovať. Zdalo sa jej, že som malý anjel, a tak ma aj volali. To mi lichotilo a odvtedy som v úlohe anjela počas miništrovania škúlil spod mihalníc, aby som videl, či niekoho nerozcliviem.

Ako osemročný som sa zamiloval do svojej o dva roky staršej sesternice - veľmi krásneho dievčaťa. Bozkávali sme sa pod schodmi, za vysokými operadlami stoličiek. Učenie mi išlo veľmi ťažko, lebo som bol lenivý. Rád som jazdil na poníkovi, ale s určitou strojenosťou; vo všetkom som imitoval dospelých.

Keď som mal 16 rokov, pred rodičmi vyvstala otázka, čím má byť ich tretí syn. Prvý sa stal otcovým nástupcom, druhý diplomatom a tretí mal ísť k vojsku. Dostal som sa teda k husárskemu pluku. Bol som dosť slabým vojakom. Neskôr som sa stal členom maltézskeho rádu, čo mi zabezpečilo pekný dôchodok a bezstarostný život. Nikomu som vlastne neurobil nič zlého, ale ani dobrého! Všetko som dodržiaval, čo mi katolícka cirkev predpisovala - modlil som sa litánie, žalmy, ruženec, dával som almužny. Žil som veľmi dobre, mal som dosť peňazí.

Umrel som na porážku - teda pekne, bez bolesti, našťastie som stihol prijať aj posledné pomazanie. Po smrti som zostal ešte v izbe. Videl som tuhnúť svoje telo, bolo to dosť nepríjemné. Nevedel som odísť zo svojho pekného bytu - bolelo ma, že som tu všetko nechal a hnevalo ma, že sluhovia sa dotýkali mojich vecí. Cítil som sa nešťastný, že je koniec peknému pozemskému životu, rád by som znovu ožil.

Potom prišli duchovia Jána a Babety, chytili ma za ruky a ja som ich mechanicky nasledoval. Nik z mojej rodiny po mňa neprišiel. Ktovie, kde boli. Prišli sme na jedno námestie, kde bolo veľa duchov. Jeden duch tu kázal. Toto miesto bolo pre mňa veľmi nepríjemné, preto ma Babeta odviedla do záhrady. Dlho som tam sedel a odrecitoval som aspoň tisíc Otčenášov.

Vtedy prišiel ku mne kazateľ a povedal, že sa modlím iba mechanicky, bez viery a že vzhľadom na moju dušu by bolo veľmi užitočné, aby som sa narodil na Zem v skromných pomeroch, v nejakej robotníckej rodine, lebo by ma to duchovne prebudilo.

Tak ako rád by som žil na Zemi, tak nerád by som bol robotníkom. Ďalej sa neviem vyrovnať s myšlienkou znovuzrodenia. Je to hriešna vec, chcem sa dostať do neba bez toho. Ako sa ja, z modrej krvi, môžem stať synom niektorého robotníka?“

Augustus: „Mimo hmotnej zeme niet takých rozdielov medzi ľuďmi. Oslavuj Boha a ďakuj Mu, ak ti dá milosť, aby si sa stal synom dobrých rodičov!“

Emanuel: „Prečo nemôžem byť znova katolíckym grófom?“

Augustus: „Lebo sa musíš ponížiť a naučiť sa pracovať. Popremýšľaj nad tým.

Po niekoľkých dňoch sa znova prihlásil. Tak sa zdá, že uznal svoje chyby a oľutoval ich. Jeho učiteľmi boli Ján a Babeta, jednoduchí duchovia.“

Emanuel: „Zažil som mimoriadnu vec. Ján a Babeta mi povedali, že konečne našli mojich rodičov. Šli sme ich navštíviť. Bolo to tam ako zrkadlová kópia Zeme. Boli tam kostoly, kláštory. V jednom paláci boli moji rodičia. Modlili sa ruženec a zdalo sa, že sa zaradovali, keď ma zbadali. Mama mi povedala: „Toto je tvoje miesto, kľakni si!“ a ponúkla mi ruženec. „Málo si chodil na spoveď,“ povedal otec, „ináč by si tu už dávno bol! Najprv sa musíš kajať. Tam je veľký kostol, choď ta, vyspovedaj sa, utiahni sa na deväť dní a len potom príď k nám.“ Keď zrazu rodičia zbadali Jána a Babetu, zdesili sa. „A títo, ako mohli sem prísť?“ spýtala sa mama. „Kde žijete?“

„V jednoduchom prostredí,“ odpovedala skromne Babeta.

„Samozrejme, veď tu nemôžete byť!“ odpovedala mama. „Hoci moja Jozefína je tiež tu, i keď bola len komorná!“

„Ale bola veľmi zbožná!“ odvetil otec. „Preto urobili s ňou výnimku. Teraz sa choď kajať!“ obrátil sa na syna.

Odišiel som s Jánom a Babetou, a to tak rýchlo, ako som len vedel, lebo sa mi tu hrozne zvieralo srdce. V Babetinom svete som sa stal veľmi usilovný a činný. Celkom som ožil. Až tu som pochopil, že práca a každodenný zápas vedú k Bohu.“

3. ASTRÁLNA ROVINA

1. sféra

Patria sem prírodovedci, ktorí popierajú Boha.

Katarína: „I keď moje cestovanie cez jednotlivé sféry je zaujímavé, je to niekedy aj nepríjemné. Hoci som veľa videla a naučila sa, mám sa ešte veľa čo učiť! V tejto sfére je príroda bujná a tropická. Stromy, kvetiny a krása prírody, to všetko je zrkadlovým obrazom Zeme, tak ako aj ľudskí duchovia.

V jednom lese som sa stretla s duchom, ktorý chytal chrobákov. Oslovila som ho. „Drahý priateľ, nebol by si ochotný venovať mi niekoľko okamihov a previesť ma týmto lesom?“

Insectus: „Nemôžem, lebo idem pitvať tohto neznámeho chrobáka. Som slávny prírodovedec Insectus. V poslednom čase sa stala so mnou nejaká zmena, ale neviem aká. Príroda je tu mimoriadne krásna, našiel som tu úplne nové druhy chrobákov, ale nemám lieh, aby som ich zakonzervoval, a to je veľká chyba.“

Katarína: „Drahý Insectus, vysvetlím ti, aké nastali u teba zmeny, lebo ty ich, zdá sa, nechápeš. Ty si jednoducho zomrel, a teraz sa ako duch zdržuješ v jednej z duchovných ríš!“

Pretože mi to nechcel uveriť, pustil sa so mnou do ostrej výmeny názorov o nemožnosti posmrtného života. Zaviedla som ho teda na Zem k jeho hrobu a dala mu prečítať nápis na náhrobnom kameni. To ním trochu otriaslo. „Áno, ja som to,“ povedal, „je tam moje meno, to je nepochopiteľné! Pozriem sa, či v zemi moje telo skutočne hnije! Chcem vedieť, aký druh červíkov ho tam stravuje.“ Pohľadom sa zahĺbil do hrobu, rozpitval mŕtvolu, študoval ju, skúšal a medzitým znova zabudol na svoju nesmrteľnosť! „Nechaj to tak,“ povedala som, „objasni mi radšej svoju terajšiu existenciu, aký je to život bez ľudského tela.“ Nič nevedel vysvetliť. Bol úplne zničený týmito otázkami, ktoré pre jednoduchého veriaceho človeka nie sú tajomstvom. Ľahko pochopia malí to, čo veľkí nevedia! Niektorí vedci na Zemi napíšu celé zväzky kníh s vedeckými pojednávaniami. V duchovnom svete sú však nevedomí ako deti v otázkach nesmrteľnosti. Často veľmi dlho trvá, kým taký duch uzná svoje poblúdenie.

Zvyčajne chce aj v duchovnom svete pokračovať v bývalej pozemskej činnosti, kým konečne zistí, že chodí po kružnici bez toho, aby našiel príčinu a pravdu. Až školenia vyspelými duchmi a ďalšie znovuzrodenia na Zem mu prinesú svetlo poznania.“

Augustus: „Chcel by som povedať príbeh jedného prírodovedca, ktorý v pozemskom živote popieral Boha a vlastnú nesmrteľnosť, aby ste sa z toho poučili. Ceren zomrel. Chcel som mu pomôcť v duchovnom svete, pretože som vedel, že je neveriaci človek a poučil som ho o niektorých veciach. Odpovedal mi nasledovne.“

Ceren: „Ja nie som duch - nie som ani mŕtvy. Myslia si, že som zomrel. Bielkoviny a škrob sa vo mne vytvárajú aj dnes, a to je príčina môjho života alebo snáď bunky? Ešte neviem, práve to chcem preskúmať! Život niekde musí končiť. V smrti som sa sklamal, hľadám takú smrť, ktorá ma zničí. Som napoly človek napoly tvor skladajúci sa z buniek, molekúl, vajíčok. Veda teda zostáva. Teraz odídem - môj čas je drahý, v Lipsku mám prednášku.“

Augustus: „Kde sa vlastne teraz nachádzaš?“

Ceren: „Zaujímavá otázka. Som na starom byte v Lipsku. Prosím vás, neobťažujte ma! Chceli by ste ma donútiť, aby som uveril v niečo, čo sa nedá dokázať?“

Augustus: „Nemusíš veriť, veď dôkazom si ty sám. Zomrel si a predsa žiješ, aj po smrti!“

Ceren: „To je pravda. Ale to ešte nedokazuje, že existuje duch! Protoplazma žije, zdá sa, že hmota sa skryštalizovala alebo sa premenila na fluidum, čo som ešte neskúmal. Keby som bol zomrel, tak by som predsa nežil!“

Augustus: „Smrť je premena, ktorej vykonávateľom je duch.“

Ceren: „Večný život nie je! Ja som nezomrel. Som len veľmi ťažko chorý - mám vízie! Svoj prípad by som chcel predniesť kolegom. Musím im oznámiť, že protoplazma existuje aj po smrti. Nech ma analyzujú - dovtedy nebudem mať pokoja a odpočinku. Keď si pomyslím na Buchnera, Vogtra, Moleschotra - trápi ma, ako ich budem môcť presvedčiť? Vivisekcie, ktoré som robil na živých sliepkach, rakoch, sa mi veľmi vydarili a boli také presvedčivé. Ja blázon si myslím, že som mŕtvy! Chorý som, zošalel som! Mám vízie! Moja utkvelá myšlienka je, že som duchom! Odneste ma do blázinca! Žijem v stálom delíriu. Zdá sa mi, že snívam, ale veď som bdelý! Prenasleduje ma myšlienka smrti. Ľudia si myslia, že som zomrel. Som všade a nikde! Cestujem, letím rýchlosťou vetra z Lipska do Drážďan, z Drážďan do Berlína! Toto blúznenie je výsledkom podráždených nervov. Len keby pominula táto horúčka! Čo by sa stalo, keby mi pustili žilou?“

Augustus: „Duchovi nemožno pustiť žilou! Ako si vysvetľuješ svoje predstavy a myslenie bez mozgu?“

Ceren: „Och, nijak, veď som blázon! Čo možno urobiť proti nevedomej činnosti nervov? Tento polovedomý stav je pre takú otvorenú hlavu, ako som ja, veľmi nepríjemný.“

Augustus: „Ceren potom prišiel za mnou neskôr a hovoril so mnou.“

Ceren: „Veľa som premýšľal, samozrejme, bez mozgu. Teraz je mi jasné, že som zomrel a predsa žijem ďalej. Moja podstata žije, aj keď nepoznám jej zákony, ale musím ju uznať ako skutočnosť. Je veľmi dôležité, aby to vedel svet. Aj to viem, že píšem pomocou média. V posledných dňoch som vytrpel neopísateľné muky. Uvažoval som a bojoval so sebou, kým som neprišiel k poznaniu, že už nie som človek, a predsa žijem. O Bohu nič neviem. Skutočnosť, že život pokračuje, ma úplne zlomila: chcem sa spojiť s médiami, aby som mojim kolegom oznámil, že žijem.“

Augustus: „Tvoji kolegovia neuveria médiám - ich vyhlásenia pokladajú za klam. Veď materialisti všetko duchovné popierajú!“

Ceren: „Aké muky! Je to tak, nič tak nezlomí ducha ako vlastná trpká skúsenosť. A keď ich budem chcieť presvedčiť, neuveria mi. Je to hrozné!“

Augustus: „Po tomto oznámení sa Ceren viac neobjavil. Možno začal navštevovať duchovnú školu a nasledoval vývoj novou cestou.“

Katarína: „Prírodovedcov a filozofov je ťažké uviesť na správnu cestu, lebo veria len v matériu a tvrdia, že vo svojich výskumoch nikde Boha nenachádzajú. Príčinou ich obmedzenosti je pýcha, ktorá je najväčším nepriateľom Svetla, pravdy a poznania.

V prvej astrálnej rovine je to hriech, ktorý odďaľuje človeka od Boha. V druhej astrálnej rovine zas farizejstvo a dogmy. V tretej astrálnej rovine je to rozum.

V tejto sfére som sa stretla s duchom, ktorý sa sám nazýva Metafyzikus.“

Metafyzikus: „S radosťou vám rozpoviem svoj príbeh, ako som sa napravil. Moje meno sa na Zemi už dávno zabudlo. Zožltnuté sú už knihy slávneho profesora, pohodené v antikvariátoch: nikto ich nečíta, lebo v tom čase mnou urobené prírodovedecké objavy sú už dávno prekonané. A predsa, voľakedy som patril medzi najslávnejších vedcov a majstrov. Svoje knihy som písal po latinsky a nechal ich vytlačiť za drahé peniaze, hovoriac si: Ty zanikneš, všetko zomrie, ale táto kniha nikdy nepominie, kým budú na Zemi ľudia, ktorí rozumejú latinsky. Človek je smrteľný, zmení sa v nič, ale to, čo vytvoril, žije ďalej.

Nuž, stal sa práve opak! Ja žijem, moje práce zomreli, lebo druhí ich prekonali. Sem-tam povie nejaký vedec: Už Metafyzikus to tušil a cituje moje myšlienky, aby svoje vyzdvihol viac.

V neskorej starobe som zomrel na zápal pľúc. Horúci kúpeľ a pustenie žilou, ako to bolo v tom čase zvykom, urýchlili moju smrť. Počas vychádzania z tela som nebol pri vedomí a nejaká sila či prúd ma dopravila do tretej astrálnej roviny.

Tu som sa prebudil z dlhotrvajúceho spánku. Ležal som pod olivovníkom na lúke. Slnko krásne svietilo, no kraj sa mi zdal celkom cudzí. Pretrel som si oči a pozoroval sa - nemal som svoje šaty na sebe. Mal som akési priesvitné telo. Môj plášť bol z neznámej látky. Čo sa so mnou stalo? Skúsil som vstať, celkom dobre sa mi chodilo. Povedal som si: Ty snívaš, tak snívaj ďalej, veď to dobre padne. Začal som chodiť po okolí, čoskoro som našiel chrobákov, motýle, kvetiny a kamene, ktoré ma zaujali. Preskúmal som ich, zahĺbil sa do myšlienok a necítil som ani hlad ani smäd. Pretože som nenašiel atrament ani pergameny napísal som svoje myšlienky do piesku. Zrazu sa zdvihol víchor a zničil mi prácu. Vtedy ma napadlo písať na lístie zo stromov. Zobral som bodliak gledície a písal som na figové listy. Tie sa zošúverili a práca vyšla zase nazmar!

Putoval som ďalej a dostal som sa do horúceho pásma: rástlo tu aloe. Na jeho listy som mohol písať svoje vedecké záznamy. Bol som veľmi spokojný - táto práca sa natrvalo zachová, myslel som si! Tento kraj pôsobil na moje duchovné telo nepriaznivo. Napadla ma horúčka, a potom zas zima, stratil som vedomie. Ako dlho to trvalo, neviem, snáď 80 rokov.

Z omámenia ma prebudil príjemný, čerstvý vánok Otvoril som oči: „Tereza!“ zvolal som. Áno, bola to ona, ktorú som ako mladík miloval, bola mi nevestou, ale tri dni pred svadbou mi ju odniesla smrť. Vtedy som prisahal, že Boh neexistuje, ani nesmrteľnosť, ani spasenie. Zahĺbil som sa do prírodných vied, do chémie a alchýmie. Priebeh mojej smrti už poznáte. Keď som ju teraz zbadal pred sebou, naplnil ma príjemný pocit lásky a nesmrteľného života. „Konečne som ťa našla,“ povedala Tereza, „už dlho ťa hľadám.“

„Veď ty si dávno zomrela!“ povedal som.

„Ale nie - žijem!“ povedala usmievajúc sa, „veď aj ty žiješ hoci na Zemi si zomrel. Neexistuje zánik. Stretávame sa znova v duchovnom svete.“

Objal som Terezu a ja, vedec, som plakal a prosil predtým nevedomú, jednoduchú ženu, aby mi vysvetlila našu existenciu.

„Sme nesmrteľní duchovia,“ povedala a tvár jej tak žiarila, že som musel od jej svetla odvrátiť tvár. „Žijeme vo večnosti.“ Vtedy sa vo mne prebudila stará pýcha a zvolal som:

„Nikdy, nikdy! Všetko je iba klam.“ Keď som sa pozrel hore, Tereza zmizla. Zúfalo som za ňou volal, ale už som ju nevidel, začul som len jej hlas: „Modli sa a pokor pred Stvoriteľom!“

Ale ja som nechcel. Boj trval veľmi dlho a trpel som neopísateľnými mukami. Túžba po Tereze ma nakoniec naučila modliť sa. Keď prišla prvýkrát, pomyslel som si, príde aj druhýkrát.

Moje modlitby boli vypočuté. Raz, počas úpenlivej prosby, sa zjavila a s ňou sa vrátilo aj poznanie. Tereza ma zaviedla na Zem, a tam som si musel priznať, aké malé je ľudské dielo a ako nekonečne veľký a vznešený je Boh. Vtedy som pocítil ozajstnú ľútosť a prosil som Stvoriteľa, aby ma nechal pykať za svoje hriechy. V tejto sfére musím prežiť svoju druhú smrť, musím prejsť ďalšou premenou. Toto astrálne telo "vyzlečiem" a znovu sa narodím, aby som sa po smrti mohol dostať do štvrtej astrálnej úrovne, kde teraz žije Tereza. Budem sa tu učiť milovať Boha a pripravím sa na kajanie. Potom pôjdem na Zem šíriť svetlo nášho Stvoriteľa.

Čo ma priviedlo na pravú cestu? Bola to láska, ktorá je večná a večná aj zostane.“

2. sféra

Táto sféra je miestom filozofov, ktorí popierajú Boha.

Katarína: „V tejto sfére je príroda taká ako v prvej sfére. Duchovia sú tu zahĺbení do svojich myšlienok, mnohí sa rozprávajú sami so sebou, alebo nahlas diskutujú medzi sebou. V jednom z týchto duchov som spoznala na Zemi veľmi slávneho filozofa, spisovateľa, majstra logiky, ktorý vo svojej logike nemal miesto pre Boha, lebo to pokladal za nelogické. Nechcem ho nazvať pravým menom, preto ho volajme Talmus. Oslovila som ho a on sa na mňa mrzuto pozrel.“

Talmus: „Kto ma to oslovil? Kto ma to ruší v mojich myšlienkach? Vedzte, všetko je len stav, fantázia. Stavy sa zmenia a spolu s nimi aj naše predstavy. Len "JA" zostáva nezmenené.“

Katarína: „Teda jedno "JA " predsa akceptuješ? Ak sa nemýlim, si "Talmus" a napísal si jednu logiku, v ktorej popieraš Stvoriteľa a tvrdíš, že všetko je len autopremena.“

Talmus: „Celkom správne! My sme príčinou samých seba, a to takou príčinou, ktorá pozostáva zo zmien a premien.“

Katarína: „Ak si ty sám príčinou svojej existencie, tak potom asi nemôžeš akceptovať, že vesmír má jedného Stvoritela, jedného pána, ktorý je príčinou príčin?“

Talmus: „Stvoriteľ je podľa mňa úplne zbytočný. Stvorenie vzniklo samé od seba, ja sám som zmenil seba v iného tvora, a to silou premeny.“

Katarína: „Povedz mi niečo o svojej premene, ja to nazývam telesnou smrťou, pričom duch žije ďalej.“

Talmus: „Veľmi rád, ale nespomínaj slovo duch, lebo nemáme o ňom predstavu. Aby sme mohli logicky myslieť, na to Boha a ducha nepotrebujeme. Tieto slová vymysleli prostí ľudia, ktorí vždy trvajú na nejakej predstave či myšlienke. Čo je vlastne predstava? To, čo vnímajú naše zmysly. Predstava sa mení s našou premenou a my, ako príčina, naberieme iný smer! Smrť je čisto ľudský výraz, nie je to nič iné, než prirodzená premena, k čomu nepotrebujeme Boha. Pretože ja som príčina, mením sa podľa svojich zákonov, a teraz som v takom svete, ktorý zodpovedá mojim predstavám.“

Katarína: „Si šťastný?“

Talmus: „Šťastný? Aká ľudská otázka! Čo je šťastie? Predstava vyvolaná zmyslami sa mení so zmenami. Čo je pre teba šťastím, pre mňa nemusí znamenať nič! Myšlienka je všetko. Nie som ani šťastný ani nešťastný, ani studený ani teplý! Akoby mohla príčina niečo cítiť?“

Katarína: „Tak ty si nikdy nepoznal lásku? Nikdy si nemiloval? Ani otca, matku, manželku, ani dieťa?“

Talmus: „Láska? Aká šialená myšlienka? Je to krivý výhonok našich zmyslov. Je to pripútanosť krvi, čo nás púta k rodičom a deťom, ktorá vekom a časom otupie. Človek má rád svoje dieťa ako vlastný výtvor, ktorý sa odcudzí, keď sa stane samostatným a vytvorí si vlastné predstavy. To druhé, čo ty nazývaš láskou, je iba pohlavné vzplanutie! Nie, ja nie som taký slaboch, aby som sa pripútaval k niečomu premenlivému. Človek sa musí uspokojiť sám so sebou. Študujem príčiny, pozorujem premeny a premýšľam nad tým. No, ale už dosť! Ži šťastne a mysli na svoju premenu!“

Katarína: „S týmito slovami sa vzdialil. Talmus vysvetľuje duchovný život empiricky. Všetko nazýva premenou a snaží sa to vysvetliť cestou skúsenosti. Keď žil na Zemi, vysvetľoval, že duchovný život vzniká pomocou mozgových závitov a organickými vlastnosťami. Terajší svoj stav nechápe, a predsa ho chce vysvetliť! Dlho bude trvať, kým spozná, že príčinou stvorenia je Stvoriteľ. Nakoniec sa z toho unaví, aby stále chodil po tej istej myšlienkovej kružnici, vyčerpá sa a nastane u neho otupelosť.